Alan Hyža: „Najsilnejšie je vždy to posledné, čo som dokončil.“

Eduard Žitňanský: "Alan Hyža je slovenský fotograf. Práve „finišuje“ prácu na knihe s krátkym názvom Sto. Ten nám napovedá, že ide o sto fotografií. Štyri roky fotografoval Alan na Slovensku osobnosti a ich duchovné miesta. Nie sú medzi nimi žiadne tzv. celebrity, ale ľudia od kultúry a umenia, ktorí krajine niečo odovzdali. Žiadny šoubiznis. Spisovatelia, výtvarníci, film, opera, divadlo a ..."

Aká to bola práca?

Osobnosti som nefotil v ateliéri, ale v ich prirodzenom prostredí. Určil som si fotografické limity. Nepoužíval som žiadne blesky či umelé prisvecovanie. Robil som to tak, ako si myslím, že sa to robiť má. Využíval som čo najprirodzenejšie svetlo a prostredie. Používal som výhradne analógovú techniku.

Je to zrejme iný proces ako fotiť reportáž.

Je to celkom iné. Už aj tým, že som fotografoval s veľkým formátom Linhof 4x5 palcov a všetko som snímal zo statívu.

Linhof je v záplave dnešnej techniky niečo jedinečné.

Je to ako keď človek presadne z bežného auta do mercedesu zo šesťdesiatych rokov.

Predpokladám, že najznámejšie sú tvoje fotografie zo slovenských kresťanských misií vo svete.

Asi áno. Ja sám však považujem za vydarený aj projekt o deinštitucionalizácií Domova sociálnych služieb v Lučenci, ktorý som fotil pre nadáciu. Je tam veľmi progresívna riaditeľka, ktorá sa do vecí vložila celou svojou energiou. Snaží sa a bojuje. V socializme to bolo zariadené. Ľudia boli sústredení bez ohľadu na stupeň svojho postihnutia a ona to chce zmeniť. Snaží sa vytvárať skupiny ľudí, ktorí sú viac – menej rovnocenní, samostatní, dokážu spolupracovať a byť si vzájomne užitoční. Samozrejme, stretlo sa to aj s obrovskými ťažkosťami. Napriek tomu, že ich prekonali, narazili na nevôľu samosprávneho kraja a tak dva roky práce vyšli navnivoč. Fotil som celý priebeh tohto projektu. Vyšla z toho aj malá knižka. Dá sa povedať, že ostala využitá iba pre potreby nadácie.

Pracuješ teraz iba na konkrétnych projektoch alebo si niekde angažovaný aj trvalo?

Nie som nikde trvalo zamestnaný. Už zhruba desať rokov som v slobodnom povolaní. Predtým som pracoval vo viacerých novinách a časopisoch od Sme až po Žurnál.

Rozšírenie digitálnej techniky spôsobilo, že nasnímať fotografiu je veľmi jednoduché.

Vyzerá to tak.

Čím sa môže fotograf odlíšiť od davu?

V podstate nie je dôležité, čím fotografiu človek nafotí. Podstatné je, čo na fotografii je a ako je to urobené. Nekategorizoval by som fotografiu podľa technológií. Správna otázka je, čím sa fotograf líši  od iných.

Dnes fotí každý. Ľudia majú mobily, kompakty, zrkadlovky a technika  je dostupná už aj v supermarketoch. Odlíšiť sa možno jedine originalitou.

Čo je to?

Originalita je v súčasnosti často vnímaná mylne. Mladí fotografi sa snažia odlíšiť formálnym poňatím obrazu. Fotia našikmo, používajú širokouhlé objektívy a vytvárajú zábery, ktoré im technika umožňuje. To sú však iba barličky. Pre laika možno fotku ozvláštnia,  v skutočnosti však nemajú hodnotu.

Keď si pozriete fotografie klasikov, ktorí zďaleka nemali dnešné možnosti, vidíte skvelú prácu. Keby Karol Plicka fotil architektúru so zbiehajúcou sa perspektívou, tak by ho vysmiali. Ešte aj on sám by sa cítil trápne. Dnes niektorí považujú „padajúce domy“ za umenie. Smutné je, že sa  takéto fotografie bežne používajú v časopisoch. Digitálna technológia nás zvádza k povrchnosti. Možno je to aj tým, že si nevyžaduje veľké náklady. Nemíňame film a dáta na karte môžeme jednoducho vymazať a kartu použiť znova. S fotografiou vieme „čarovať“ aj v počítači.

Čím začínaš prácu na novom projekte?

Základnou schopnosťou fotografa musí byť schopnosť interakcie s ľuďmi. Schopnosť nadviazať kontakt, vedieť sa priblížiť a nestať sa nežiaducim. Samotné fotenie je až niekde na konci. Veci sa nedajú uponáhľať.

Keď som pracoval na projekte pre Sociu, tak som prvé dva dni neurobil ani záber. Len sme sa rozprávali, smiali a navzájom sa počúvali. Fotografovať som začal až vtedy, keď som cítil, že mi dôverujú, a že sme na jednej strane.

Stalo sa ti, že niekto nechcel, aby si ho fotil?

Veľakrát. Vždy to rešpektujem, lebo viem, že nasilu nikdy nič poriadne nevznikne. Na fotke je vidieť, ak si to človek neželá a fotenie je mu proti srsti. Odmietnutie preto vždy rešpektujem.

Čo z vecí, ktoré si nafotil je pre teba najsilnejšie?

Najsilnejšie je pre mňa vždy to posledné, čo som dokončil. Teraz je to projekt Sto. Súčasne pracujem aj na knihe o arabskej kulinárii. Trvá to už asi päť rokov. No, teraz sme sa akosi zasekli.

Knihu  o jedle by som od teba nečakal.

Nie je len o jedle. Projekt je o arabskom svete. Spolupracujem s jednou arabistkou. Približujeme tradície, zvyky, kultúru a popri tom aj jedlo, ktoré je pre Arabov veľmi dôležité.

Jedným z problémov je momentálne situácia v arabskom svete. Skús ísť teraz do Líbye! Bol som tam predtým dvakrát a nikdy žiadny problém. Na ulicu sa dalo ísť aj o polnoci. Dnes tam nemôžeš ani vystúpiť z lietadla. Okrem štyroch, som už prešiel všetky arabské krajiny. A na tých štyroch teraz môj projekt stagnuje.

Neviem povedať, čo z mojich prác bolo naj. Všetko má niečo svoje. Kedysi sme robili v postsocialistických sovietskych krajinách reportáže s Petrom Kubínyim. Zaujímavé boli cesty za saleziánmi. To boli globálne záležitosti, takže si všetky považujem.

Nikdy ťa nelákali konflikty a vojny?

Ale áno, lákali. Konflikt a vojna sú veľmi fotogenické. To je ako ísť do rómskej osady. Skoro vždy tam vzniknú dobré fotografie. Je to však len prvý plán. Vôbec to nie je jednoduché.

To isté platí aj o vojnách, katastrofách a konfliktoch. Kam prídeš, tam sú mŕtvoly, streľba a násilie. Bol som v takýchto situáciách a uvedomil som si, že s našimi možnosťami sme oproti zahraničnej konkurencii hendikepovaní. Veľké agentúry majú finančné, technické a personálne zázemie. My prídeme napríklad do Afganistanu a nemáme tisíce eur na to, aby sme si uplácali sprievodcov a ochranu. Tým nechcem povedať, že nemôžeme urobiť dobrú fotografiu. Môžeme. Ale v celkom iných podmienkach. Preto ma vždy viac zaujímali následky. Druhý sled po vojne alebo katastrofe.

Ako sa človek dokáže vyrovnávať s pohľadom na hrôzy? Keď si bol v Rwande, musel si vidieť strašné veci.

Rwandu som fotil ešte na začiatku mojej kariéry.  Dá sa povedať, že to bola liečba šokom. Prišli sme do opustenej misionárskej stanice, kde bolo päť tisíc mŕtvych. Medzi nimi pobiehali potkany a túlavé psy. Je to hrozný pohľad, desivý zážitok.

Aj keď to bolo ťažké, musel som sa vedieť odosobniť a uvedomiť si, že som tam prišiel pracovať, fotografovať, a že sa nemôžem zložiť. Bariéry sa vyskytovali aj v inakosti kultúr a byrokracii. To všetko som musel prekonať. Bolo to náročné na psychiku, ale ako profesionálny fotograf som musel pracovať aj tam, kde by bežný návštevník ani nevytiahol fotoaparát.

Nakoniec debatujeme o vzoroch. Alan hovorí, že ich v pravom slova zmysle nikdy nemal. Skôr rád rozpráva o inšpirácii.

Starí majstri vymedzili limity. My sa im už len môžeme snažiť vyrovnať. Obávam sa, že ich zrejme nikdy neprekonáme.

Alan Hyža (1964) absolvoval Prírodovedeckú fakultu UK v Bratislave (odbor hydrogeológia a geofyzika). V roku 1991 začal pracovať ako fotoreportér vo Večerníku, potom vystriedal niekoľko redakcií denníkov a časopisov. Asi posledných desať rokov pracuje v slobodnom povolaní. Jeho fotografie získali viaceré ocenenia doma i v zahraničí.