Dunajská delta očami účastníka fotovýletu

Pred malou chvíľkou sme vzlietli z medzinárodného letiska Henri Coandu v Bukurešti. Obzerám sa okolo seba a vidím šestnásť unavených a spokojných tvárí. Na čo asi myslia? Spokojne som sa oprel do sedadla a začal som si pre seba premietať obrázky a zážitky posledných siedmich dní plných slnka, vody a skvelého jedla. Videli sme Deltu Dunaja sčasti tak, ako som si ju predstavoval a zároveň aj celkom inú, ktorú som vôbec nečakal. Zarastené rameno s vodou ako temná olejová škvrna, ale aj pieskové duny a úzke vodné kanály v bezmála trojmetrovej trstine, či vodná cesta pre veľké lode. Viem, že sa mi práve naplnil jeden dávny cestovateľsky sen. A vlastne hneď dva. Už viac ako dvadsať rokov bolo mojim cestovateľským plánom navštíviť deltu Dunaja a zároveň vyraziť aj tento rok na cesty s fotoaparátom.

Pravidelne sledujem sekciu workshopov na stránke Prolaiky či Fotomy a keď sa v zozname objavil wokshop v Delte Dunaja, moje cestovateľské hormóny sa splašili. Niekoľko dní som nemyslel na nič iné, len na zabezpečenie mojej účasti. Prihlášku som vyplnil včas, doma bol môj projekt po predstavení termínov a rozpočtu schválený a v práci som dostal voľno. Zostávalo už len počkať na začiatok augusta. Po takmer nekonečnom čakaní prišiel horúci deň D. Expedíciu som zahájil ozaj skvostne. V kufri som mal zlomený statív. Podarilo sa mi to pri balení statívu do kufra, keď som chcel násilím uvoľniť nohu od uchytenia hlavy. Až keď hliníkový odliatok praskol a poistka nohy mi vypadla na podlahu, som prišiel na spôsob, ako ho zložiť do kompaktnej podoby a nezničiť. Neskoro.

Presun do Tulcey, vstupnej brány delty nám trval (s nocľahom v Bukurešti) takmer dvadsaťštyri hodín. Keď príjmeme tézu, že dobrodružstvo začína tam, kde končí naše pohodlie, tak už presun z letiska do hotela podvečernou Bukurešťou spĺňal všetky kritériá. Najprv, neznalí miestnych pomerov, sme sa nevedeli dostať do taxíkov. To sa nám podarilo, až keď sme pochopili, že vo vstupnej hale si treba objednať v automate prepravu. Jedna štvorčlenná posádka sa predsa len dostala do neobjednaného vozu, zaplatila však za cestu dvojnásobnú taxu. Zázračne sme sa traja z nás, s batožinou a fotovýbavou, nastrkali do malej Dacie s plynovou bombou v kufri. Keď náš vodič z odfoteného obrázka pochopil, kam sa chceme dostať, presun cez polovicu Bukurešti bol otázkou niekoľkých minút.

Myslím, že keď sem raz pocestujem služobne, budem sa presúvať výhradne taxíkmi. Pochopenie pravidiel na cestách by vyžadovalo veľa času, o čom sme sa mali presvedčiť pri každej jazde po rumunských cestách.  Potvrdil to aj ranný presun k autobusu taxi službou s príznačným názvom Speed taxi. Po štvorhodinovom presune autobusom sme v Tulcea. O tretej s balíkom základných vedomostí, ktoré sme dostali v múzeu Dunajskej delty schádzame dolu z promenády na prístavné mólo na malú ochutnávku delty. Po nalodení nás dva člny odvážajú dolu prúdom.

Sedím na prove, môj 5D v lone, sledujem krajinu ubiehajúcu okolo nás. Na brehoch aj na rieke to žije. Všade piknikujú a rybária miestni, na vode je množstvo výletníckych člnov. Zo Sulinského ramena, slúžiaceho aj pre plavbu veľkých lodí, odbočujeme do kanálu Mila 36. A onedlho z  úzkeho kanála odbočuje náš šeťdesiatosem ročný kapitán medzi stromy. Plávame ďaľším kanálom, kde takmer po oboch stranách lode dočiahneme na stromy a kríky na brehu. Stále znovu a znovu počujem za sebou cvakanie závierok v režime rýchleho kontinuálneho snímania. Jedna zo zásadných otázok, ktoré sme všetci riešili pred odchodom, bola kapacita kariet a ich zálohovanie. Ja som si zobral karty v celkovej kapacite 220GB. Po skúsenostiach z wokshopov na Hortobágy som túto kapacitu považoval za spodnú hranicu. Z porastu stále znovu a znovu vyletujú najrôznejšie vtáky.

Niekde cestou ma zaujala veľká čajka, ktorá sa kŕmila rybou priamo na brehu. Samozrejme najväčšou vzácnosťou dnešného dňa pre nás je ostrá fotka rybárika. Nedarí sa nám, sú príliš rýchli. Tomáš Derka, ekológ, znalec delty a náš sprievodca sedí celý čas s ďalekohľadom na streche lode. A potom zbadal kŕdeľ pelikánov. Kapitán pochopil. Videl vzrušenie fotografov v jeho posádke. Všetci sme sa nahrnuli na pravobok, loď sa naklopila a vyvažovali nás len „rybári“, ktorým sa do krvného obehu nevyplavilo tak veľa endorfínov ako nám.

Loď prirazila k brehu. Ako vieme, fotograf spraví pre snímku všetko, nehľadiac na dôsledky. Ja som nakoniec skončil s narazenými rebrami, celý mokrý, po kolená v mazľavom blate. V prvom momente som nič necítil, môj jediný cieľ bolo dostať sa na breh a prejsť nízkym porastom k jazeru, kde sedel náš prvý kŕdeľ. Pelikány boli ďaleko a aj tak znervózneli z prítomnosti desiatky fotografov. Vzlietli a my sme naplnili karty prvými letovkami. Dnes sme už boli na konci našej cesty. Kapitáni otočili lode a rovnakou cestou sme sa vrátili späť do prístavu. Zapadajúce slnko premenilo otrasnú komunistickú scenériu prístavnej promenády. Farby sa zvýraznili a vytvorili zaujímavú mozaiku.

Pri spoločnej večeri sme všetci vzrušene diskutovali o tom, čo sa nám dnes podarilo a zároveň sme s našim inštruktorom Tomášom Hulíkom riešili problémy, na ktoré sme narazili. Pre mňa bolo najobtiažnejšie vyriešiť otázku obrovského rozdielu v množstve svetla na osvetlenom brehu a v tieni brehu v protisvetle. Večer pred spaním som sa ešte pošpáral v parametroch režimu kontinuálneho zaostrovania. Pri prezeraní a triedení snímkov som narazil na množstvo nezaostrených fotografií. Ako sa ukázalo neskôr, môj zásah bol správny a úspešnosť sa radikálne zlepšila.

Ďalší deň začína už o siedmej ráno. Náš kapitán má aj dnes dobrú náladu. Už takto ráno sú na brehoch rybári a nielen tí ľudskí. Dunaj sa odparuje a s ranným svetlom čaruje pre nás nádherné obrazy. Ani sme sa nenazdali a sme pri pelikáňom jazere, kde sme sa včera otočili. Aj dnes sme sa tu zastavili avšak z iného dôvodu. Naši kapitáni urobili miesto inej výletnej lodi, s ktorou by sme sa v úzkom kanáli neobišli. Labutie jazero o kúsok ďalej je plné vtákov. Najvzácnejšie pre nás sú Ibisy čierne.

Druhá loď podnikla aj pozemný výpad, myslím, že práve tu sme si dali kódové označenie Delta force. Bolo zábavné ich pozorovať z vody, ako sa plížia trstinou a blatistým brehom, len aby ich teleobjektívy boli o kúsok bližšie k objektom.

O chvíľu sme narazili na korytnačku a dokonca aj ondatru. Ako sme sa blížili k dedinke Míľa 23, znovu začali pribúdať ľudia na brehoch.

V Mile 23 sa zastavil aj Boris Filan a myslím, že obed u miestneho rybára, kde sme boli aj my, bol jediným pozitívnym zážitkom, ktorý opísal v svojej knihe Dolu vodou z jeho výpravy do Dunajskej delty. A musím mu dať za pravdu, teda iba s tým jedlom, keďže my sme mali tých pozitívnych zážitkov omnoho viac. Pohostili nás kráľovsky.

Náš kapitán zvolil pre návrat inú trasu. Na úzkom kanáli ústiacom do Sulinského ramena sme sa stretli so zdivočenými domácimi bravmi, ktorí na okraji rákosia niečo vyorávali z bahnitej pôdy. Naša prítomnosť ich nijako nevyrušila pri zjavne výdatnom obede. Aj náš obed bol výdatný, pre mňa asi až príliš. Našiel som si miesto na zadnej palube a vystrel som sa do tieňa. Len tak som zavrel oči a počúval svet okolo. Julo Kotus, organizátor našej výpravy, sa tiež dostal do moci loveckej vášne a skúsil s mojim foťákom niečo „zostreliť“. Keď už tých rybárikov bolo moc a dokonca sme narazili na úžasne zafarbenú krakľu, nevydržal to a prerušil moju siestu slovami: „Peťo, vstávaj, okolo je kopec farebných fóglov a Ty spíš!“ Nakoniec sme našli celkom zábavný systém.

Ja so Zuzkou Minarovičovou sme obsadili provu a ako elitní strelci sme číhali na naše obete. Naši pozorovatelia Tomáš a Julo sa usadili na streche lode a hlásili nám každý, čo i len nepatrný pohyb, ktorý videli vo svojich ďalekohľadoch. Naše sústredenie bolo odmenené hneď viac krát. Jedna z prítomných kraklí sa nám rozhodla predviesť niečo zo svôjho umenia leteckej akrobacie a moja uzávierka dostala zabrať. A kúsok ďalej už na Sulinskom ramene sme spozorovali nádhernú velikánsku samičku orliaka. Cesta späť vyvrcholila kúpaním pri vodnej benzínovej pumpe... Deň pokročil a nám sa zažiadalo osvieženia. Kapitán sa už ponáhľal za svojou babkou, ale aj tak privolil na desať minút zastať a dopriať nám malý kúpeľ. Skúsili sme jedno mólo, ale ako nám Tomáš vysvetlil, miestni nemali moc pochopenia pre náš zámer a tak sme znovu odrazili od móla a plávali proti prúdu. Tak sme sa dostali až k spomínanej benzínovej pumpe. Večer ešte balíme veci, zajtra nás čaká dlhý presun.

Doobedie ďaľšieho dňa sme využili každý individuálne. Štyri hodiny plavby loďou ramenom Chilia z Tulcea do Peripravy sme si krátili rozprávaním na otvorených častiach paluby alebo podriemkávaním. Väčšina pasažierov vystúpila už cestou a do Peripravy dorazila len malá skupinka a my. V Periprave už nie je žiadne vybetónované nábrežie. Z móla sme zoskočili rovno do jemného prachu hlinenej cesty, ktorý sa stal na tri dni neodmysliteľnou súčasťou životného prostredia. Odteraz až do nášho odchodu sme ho mali všade a stále. Tomáš si pre nás pripravil malé prekvapenie. Obďaleč nás čakal traktor s vlečkou.

Naskladali sme sa hore aj s našou batožinou a rýchlo sme opustili posledný prostriedok nášho kontaktu s civilizáciou. V telefóne som si vypol automatickú voľbu operátora, pár krát sa prepol na ukrajinskú sieť. Ukrajina bola na druhom brehu Dunaja, o čom ma informovala SMS od nášho ministerstva zahraničných vecí.

V Periprave auto nemá žiadnu hodnotu. Je úplne jedno na čom jazdíte, dokonca aj to kde je volant je jedno. Tie tri autá, ktoré sme stretli, nemali ani poznávacie značky a jedno malo pravostranné riadenie. Na tých dvoch uliciach s päť centimetrovou vrstvou prachu zmiešaného s kravským a kadejakým iným trusom sa moc najazdiť nedá.

Dudkovia sú veľmi plachí vtáci. Presvedčili sme sa o tom na vlastnej koži, keď sme sa márne snažili aspoň jednoho dostať bližšie ako na päťdesiat metrov. Po jedle, keď Peripravu zakryla tma a nastala Hodina veľkého komára, sme sa stretli na pláži za plotom nášho areálu. Tomáš nám vysvetlil, ako si spraviť peknú snímku Mliečnej dráhy. V celej Periprave bolo len pár lámp a tak nám svetelný smog nekazil výhľad. Ani som sa nepozrel na internete, či náhodou ostrov Lethea, na ktorom sme boli, nie je v zozname parkov tmavej oblohy. Celú hru nám ale nakoniec pokazil mesiac v splne, ktorý vyšiel práve vtedy, keď sme začali rozumieť tomu, čo robíme, a naše expozície sa začali podobať na to, čo sme chceli.

Ďalšie, už tretie ráno, vstávame pred piatou miestneho času. Aj tu chceme stihnúť východ slnka, ale skôr než príde jeho čas, naháňame fantóma v podobe dinga. Jednoho sme zahliadli, ale príliš ďaleko utekajúceho od nás. 6.05 boli už všetky objektívy namierené na východ, kde sa objavil srp vychádzajúceho slnka. O pár minút bolo po všetkom. Cestou na raňajky nám Tomáš ešte ukázal miestne mäsožravky, mravcolevy a v tráve sme našli pancier z korytnačky. Na dnešný deň je naplánované poznávanie najväčšieho ostrova delty. Ideme na to štýlovo. Naskočili sme na vlečku za traktorom, našli miesto na drevených laviciach a vyrazili sme na cestu. Cestou rozumejte vyjazdené koľaje plné jám a piesku. Za dedinou sme minuli jazero a dostali sme sa do lužného lesa. Hlavnou snahou všetkých, ktorí sme sedeli na vlečke, bolo nedostať ranu konárom, ktoré rástli popri a ponad lesnú cestu. Čoskoro sme už mali zosynchronizované mexické vlny a tie nás chránili pomerne úspešne. Jedno fotogenické miesto sme objavili celkom náhodou pri malej cikpauze. 

Kúsok od nás sme videli rozsiahlu pláň. Na rozhraní lesa a pláne sa tiahol pás stojacich mŕtvych stromov. Vyzeralo to čarovne. O minútku neskôr sme narazili na stádo polodivokých mustangov. Voľne sa pásli pri ceste a aj v tieni neďalekých stromov. Maťo sa obetoval a jednu skupinku prinútil k cvalu. Všetky prítomné teleobjektívy sledujú stádo. Svaly koní sa napínajú a obedné slnko sa leskne na ich kožiach. Hrivy divo vejú až kým sa nedostali do bezpečnej vzdialenosti od nás.

Vpravo od nás je opäť vidieť plot prísne chránenej rezervácie. Tomáš nám chce ukázať kvôli čomu tu vznikla. Hustým lesom sme o minútku na okraji dún. Jemným pieskom sa brodíme k posledným stromom a pred nami sa  otvára savana.

Pieskové vlny sú porastené len riedkou prízemnou vegetáciou, scenéria je miestami doplnená skupinkami stromov. Traktor sa medzitým presunul a my sa presúvame za ním po vlastných. Brána rezervácie je otvorená a tak sa ideme pozrieť ešte raz. Tu, pri oficiálnom vstupe, je vybudovaný aj chodník z európskych fondov, ale na miestnych bezpečnostných štandardoch.

Kolová konštrukcia nesúca chodník by isto neprešla revíziou v žiadnej európskej krajine na západe. Tu sme stretli aj prvých turistov z Lethey. Ich upravené terénne autá nám pripadali ako jediné riešenie boľavých zadkov. Ako sa krajina trochu viac otvorila, sme opäť schopní pozorovať aj vtáky a podarilo sa nám zachytiť pár kraklí, dudkov a nejakých dravcov.

Pred samotnou Letheou sú rozsiahle rovné pláne. Niekde uprostred nich je malé slané jazierko. Podľa dostupných informácií vzniklo za jediný deň na Veľkú noc v roku 1970. Vraj nie je celkom objasnené, ako je napájané a ani aká je príčina vzniku. Niekoľkých z nás zlákalo kúpanie v slanej vode. Hlavne Tomáš chcel vyskúšať, či sa vie aspoň v hustejšej slanej vode vznášať bez pohybu. Podarilo sa a bol na to patrične hrdý. V Lethea nás už čakal obed. Úplne súrne som si musel zmyť cestný prach z nôh. Dostal som vandlík a ukázali mi umývadlo na dvore. Uľavilo sa mi a mohol som sa posadiť k obedovému stolu.

Domáce panie práve dovárali polentu. Vonku na dvore na peci. Regulácia ohňa spočívala v posúvaní štvormetrového konára z a do pece. Po výdatnom jedla aj s dezertíkom nás čakala tretia exkurzia do rezervácie. Než dorazil sprievodca a konský povoz, stihli sme ešte pretráviť obed na lavičkách a vykúpať sa v neďalekom ramene. Bolo plytké, teplé a zarastené riasami. Malá pláž je príjemná a plná morských mušlí.

Voz, ktorý nás vezie do rezervácie je minimálne menej hlučný ako traktor a má aj mäkké čalúnené sedačky. Prejazd rezerváciou je veľmi pekný. Les je nádherný. Staré stromy poohýbané vekom, obrovské koruny, ktoré hádžu príjemný tieň. Opäť stojíme pod poslednou dunou a pieskom po členky sa brodíme na okraj dún. Krajina sa od prvých dvoch návštev nelíši. Čo je iné, sú malé červené bobule. Miestny sprievodca nám potvrdil informáciu od Tomáša o obsahu efedrínu a doplnil recept. Dve tretiny bobuliek, jedna tretina vodky, nechať dobre odležať. Niektorí z nás mali cestu späť omnoho rýchlejšiu a zábavnejšiu ako zvyšok posádky, ktorý sa nevenoval prírodnej medicíne. Posledný výsadok našej akčnej skupiny bol až tesne pred Peripravou. Jeden zo stromov, ktorý sme videli z korby vlečky, bol doslova obsypaný krakľami a dudkami. Rojnica fotografov sa plížila nízkym porastom a vždy na povel zazneli uzávierky. A šťastie sme mali ešte raz. Na jazere sedel kŕdeľ pelikánov.

Zastavili sme sa až celkom na konci najdlhšieho výbežku do jazera. Pelikány nás zvládli s prehľad a kľudom anglických lordov. Len pár z nich roztiahlo krídla a presunulo sa pár metrov, ostatní organizovane odplávali do bezpečnej vzdialenosti. Večer je úplna tma. Recept na Mliečnu dráhu zo včera nefunguje celkom spoľahlivo a s Julom skúšame rôzne variácie. Bohužiaľ, keď sa nám prvý náhľad už pozdáva, je čas už tak dlhý, že v 100% priblížení je už vidieť „posun hviezd“, ktorý má na svedomí rotácia Zeme.

Ráno vstávame opäť skoro. Hŕstka z nás sa opäť stretla pred našimi domčekami. Rýchlym tempom (podobným ranným presunom v Hortobágy) brázdime ľudoprázdnou dedinou k jazeru. Spoľahli sme sa na podvečerné stretnutie s pelikánmi, dnes ráno je však jazero ľudoprázdne, teda zveroprázdne.

Čakáme na východ slnka a užívame si príchod nového dňa. Farby východného obzoru sa zrkadlia na prázdnej hladine. Prvou živou dušou, čo sme stretli cestou na raňajky, bola pastierka so stádom kraviek, ktoré hnala na pašu. Poobede nás v prístave čakal čln. Rybárska partička je už hodinu na vode, my sme kvôli svetlu vyrazili až teraz. Z hlavného toku Dunaja sme o minútku odbočili do ramena Sulinka. Hladina vody sa udretím čarovného prútika vyrovnala na jedno veľké zrkadlo. Odrážali sa v ňom koruny stromov, ktoré sa nám spájali nad hlavami. Len náš čln rušil tento kľud. Všetko pred nami postupne unikalo. Náš miestny lodivod pochopil náš zámer a vždy, keď bolo niečo vidieť, vypol motor člna a zotrvačnosťou sme sa blížili. Podarilo sa nám tak zmenšiť únikovú vzdialenosť na minimum. Kormorány odlietali až keď sme už boli na ich úrovni. Po pol hodine sme odbočili do ešte menšieho kanálu.

Vodnú cestu vľavo aj vpravo lemovali vysokánske bariéry z trstiny a hladinu pokrývali vodné rastliny. Snáď na každej z nich bola žaba. Náš prienik skončil neúspešne. Zamotali sme vrtuľu do rastlín a na rad prišli svaly, ktorými sme sa museli vyslobodiť. Stalo sa nám to ešte raz. Na jednom rozľahlom jazere. Vypádlovali sme sa späť na voľnú plochu a vyplávali sme smer Periprava. Pelikány nám už stihli predviesť krásu svojho letu, ale zvíťazili rybáre, ktoré sa doslova predvádzali. Zavesili sa do vzduchu priamo nad našim člnom. Odrazené svetlo od vodnej hladiny sa opieralo do ich letiek. Všimli si dokonca pauzu, keď som si musel vymeniť kartu, a počkali kým som znovu zdvihol objektív k oblohe.

V ramene sme sa rozhodli preskúmať jednu z pascí na ryby. Bola plná mŕtvych rýb. Šťuka, sumec a iné sa stali potravou pre obrovské množstvo rakov. Chytali sme ich do rúk a náš lodivod si pár zbalil na večeru. Už sme chceli zbaliť výbavu, no končiaci deň spomalil čas a rybárici sa spomalili s ním. Ich úniková vzdialenosť bola minimálna a v spolupráci s našim lodníkom sme boli bližšie ako kedykoľvek predtým. Zrazu, ako mávnutím čarovného prútika, zmizlo z dohľadu všetko, čo sme doteraz videli. Prišiel definitívny koniec dňa a pre nás to bolo znamenie vypnúť fotoaparáty a pre nášho lodníka signál pridať plyn a zrýchlene nás prepraviť do prístavu. Večer sme tentokrát už strávili balením vecí.

5.20 ráno už máme batožinu nahádzanú do prívesného vozíka, ktorý ju aj s našimi dámami previezol k prístavnému mólu. Zvyšok skupiny sa končiacou nocou presúva za nimi. Inštrukcia bola jasná, v prístave máme byť už o tri štvrte na šesť, odchod podľa lodného plánu o 6.15 nie je tak exaktne dodržiavaný. 6.10 sme odrazili od móla a východ slnka sme si vychutnávali na otvorenej zadnej palube lode.

Myslím, že pol hodinu nepadlo ani jedno slovo. Všetci sa venovali rodiacemu sa dňu. Neďaleko od Peripravy sme stretli rybárov nahadzujúcich svoje siete. Ich malé člny sa húpali na vlnách v brázde za nami a slnko ešte stále tesne nad obzorom dokresľovalo obraz do dokonalosti.

Cesta ubiehala rýchlejšie a príjemnejšie ako deň strávený v rozpálenej Tulcey. Bolo to spôsobené nižšou teplotou a otvorenou palubou veľkej lode. Stretli sme sa znovu o tretej poobede. Posledný deň a posledný výlet. Smerujeme na juh k najväčšiemu jazeru delty. Od mora je oddelené len niekoľkometrovým pásom piesku a mušlí pri stredisku Gura Portiţei. Malým rýchlym člnom pre desať osôb sme sa štrnásti preplavili za desať minút cez celé jazero z Jurilovice do Gura Portiţei.

Spomalili sme až pri vchádzaní do úzkeho prieplavu v trstine. Obchádzame jedinú budovu a sme na pieskovej pláži. Celý Delta force podľahol volaniu mora a neskôr príjemného baru neďaleko. V Tulcei sme boli presne o ôsmej večer, ale myslím, že všetci by zniesli nejaké to meškanie ako kompenzáciu šialenej jazdy nášho vodiča. Ručička tachometra sa zasekla na stovke bez rozdielu, či sme šli obcou alebo obiehali do neprehľadnej zákruty či do kopca. Stres sme spláchli pri dobrej večeri dúškom chladeného bieleho vínka. Liečba prebehla úspešne.

Cesta domov nám všetkým dala priestor na naštartovanie procesu spracovávania všetkých zážitkov. V autobuse sme sa už takmer nerozprávali. Niekto spal, niekto len tak zadumane pozeral pred seba, rozhovory viazli. Predchádzajúce dni boli tak naplnené udalosťami, že naše mozgy sa jednotne prepli do režimu procesovania obrazov a zážitkov. Keby sme boli ako naše fotoaparáty, myslím, že každému by na displeji blikal nápis „BUSY“. Adrenalín nám zdvihol až presun z autobusovej stanice na letisko. Taxíky sme lovili ako rybárikov, ale nakoniec ho mal každý. Náš sa vyznal. Cestu by som už druhý krát nezopakoval. Previedol nás všetkými skratkami, ktoré na trase Bukurešťou poznal, ale od Domu novinárov sme sa už aj my slušne zapojili do trojprúdovej premávky. Na letisku sme chodili ako Krokodíl Dundee. Samoobslužný terminál nás po 20 minútovej tortúre odmietol, za jediným odbavovacím okienkom sedel osamelý chlapík s pripínacím špendlíkom s nápisom „TRAINEE“, slečny odbavujúce prvú triedu nás poctivo ignorovali. Nakoniec sme sa dočkali nášho času a pozemný personál zahájil nastupovanie. Rýchlo sme si našli naše miesta, dvere sa zatvorili a s nimi aj naša výprava...