S háremom

Vystúpil som z auta, ešte keď bola poriadna tma. Hodil som si na chrbát ruksak, statív a pomaly som kráčal tmavou lesnou cestičkou. Zhruba po pol hodine som sa blížil k lúkam. Ostával najťažší úsek, a to prejsť v tme cez hustý smrekový les. Dovtedy mi na chodník ako-tak svietil mesiac. Tu už však nedokázal preniknúť cez koruny stromov. Prešiel som asi 30 metrov, keď som začul dupot. "Nech sú to jelene, nech sú to jelene", opakoval som si vduchu. Zrazu sa divo rozbehli mojím smerom. Stále tma ako v rohu, nevidel som nič a čelovku som nechcel zapínať aby som sa neprezradil. Vbehli na lúku a smerovali do húštin dole so všetkým čo cestou stretli. Už som si hovoril: "Dnes z toho asi nič nebude." Neskôr som zistil, že všetko v mojom okolí zrejme vyplašil poľovník idúc na posed. Pomaly svitalo ale všetka aktivita bola dole alebo na druhej strane lúky za kopčekom, kde sedel fotokolega Majo. Vtom som na horizonte zbadal hlavy. Jelenice sa hnali priamo na mňa. Ja som však čakal na jeleňa. Ten sa ukázal až ako posledný, poslušne nasledoval svoj hárem. Uzávierka cvakala, ale udržať ostriaci bod na jeleňovi bolo veľmi zložité. Jelenice behali popred neho a mne autofocus často chytal ich uši a hlavy. Keď sa mi do hľadáčika nezmestil ani jeleň, pomaličky som zdvihol hlavu a uvedomil si, že jeleničky obhrýzajú kríčky asi 5m predo mnou bez toho aby si ma všimli. Pri pohľade cez optiku si človek ani neuvedomí ako blízko sa nachádza ten "zver".

nahusto, ale za to aka parada