A Boh stvoril vojnu: Noel Quidu s foťákom v ozbrojených konfliktoch

Vo vojne padajú všetky zábrany. Ľudí zmetie vlna nenávisti, násilia a strachu. Niektorí vzývajú Boha a prosia ho o pomoc. Ale je v tom krvavom šialenstve iba Boh ten, kto predstavuje mier? Francúzsky fotograf Noȅl Quidu prešiel s fotoaparátom takmer všetky ozbrojené konflikty sveta za posledných tridsať rokov: Afganistan, Libanon, Irak, bývalú Juhosláviu, Čečensko, Albánsko, Izrael, Palestínu, Rwandu, Kongo, Haiti, Ukrajinu či Sýriu. Ukazoval zvyšku sveta, akých zverstiev sú ľudia, neochvejne presvedčení o svojej pravde, schopní. Jeho fotografie boli trikrát ocenené na prestížnej súťaži World Press Photo. Vo vydavateľstve Lammerhuber mu práve vychádza kniha A Boh stvoril vojnu s textom historika, novinára a fotoeditora časopisu Le Figaro Cyrila Drouheta.

„Túto knihu som chcel vydať, aby sa svet dozvedel o vojne,“ hovorí Noȅl Quidu. Vo fotografii bol samouk. „Moja kariéra fotoreportéra začala, keď ma prijali do agentúry Gamma. Jej fotografi od roku 1966 dokumentujú čo sa vo svete deje fotografiami, ktoré diváka informujú a zároveň na jeho srdce vplývajú univerzálnym jazykom emócií.“ Niektorí fotografi na to doplatili životom. Napríklad Gilles Caron, ktorý zmizol v roku 1970 v Kambodži na miestach kontrolovaných Červenými Khmérmi. Predtým dokumentoval šesťdňovú vojnu v Izraeli, boje vo Vietname či konflikt v Nigérii. „Veľa skvelých vojnových fotografov cítilo potrebu informovať o tom, čo sa deje, spolu s ambíciou nikdy neskresľovať realitu, hoci je krutá, neznesiteľná, otrasne nespravodlivá. Ukazovali brutalitu a tragédie, ale aj momenty šťastia a neisté známky pokroku. Keď sa v roku 1989 začal rozpadať Sovietsky zväz a budúcnosť sveta bola neistá, môj zámer bol jasný: fotografovať pravdu.“

Noȅl Quidu bol svedkom rozpadu Juhoslávie, etnických konfliktov v Afrike, toho, ako sa Blízky Východ ocitol v plameňoch a Čečensko menilo na ruiny, aj toho, ako radikálny islamizmus vybudoval v mene Boha spiatočnícke režimy v Afganistane, Sýrii a Iraku. „Oheň, zbrane, nárek, mŕtve telá, slzy. Barbarstvo. Strach, hromadné popravy a prosby o zľutovanie. Na všetkých kontinentoch sa odohrávali rovnaké scény: ľudia utekali do táborov, ich domy a byty ničili strely, ženy a deti plakali v provizórnych prístreškoch. Moje fotografie sú znepokojujúcim svedectvom ľudského poníženia. Ale tieto veci sa už nemusia opakovať,“ nástojí fotograf.

„Vojna je špinavá vec. Fotografujem to, čo vidím. Bez filtrov, bez umeleckého balastu. Niektorí ľudia sa otočia, iných moje fotografie poburujú, pretože sú pre nich príliš brutálne. Umierajúce dieťa v Rwande, ktoré na mieste zanechali Hutuovia potom, ako spáchali genocídu na Tutsioch. Muž v civile, zlynčovaný na okraji cesty. Žena zo Sarajeva, zastrelená snajperom. To všetko je realita. Ak tieto moje fotografie šokujú, tým lepšie.“

Noȅl Quidu dúfa, že zverejňovaním krutej skutočnosti vyburcuje nás, ktorí máme šťastie žiť v mieri a pohodlí, ale hlavne politických predstaviteľov. „Nemyslím si, že jeden obrázok môže zmeniť chod sveta,“ hovorí. „Ale som presvedčený o tom, že fotografia je najostrejším nástrojom na formovanie verejnej mienky. Fotografia mŕtveho chlapčeka na gréckej pláži zmenila náš pohľad na utečeneckú drámu v Stredomorí rovnako, ako pred mnohými rokmi fotografia masového hrobu v nacistickom koncentračnom tábore slúžila ako dôkaz holokaustu.“

Filmový priemysel podľa Noȅla Quidu smrť skomercionalizoval. Sú jej plné filmy a seriály. Niekedy na obrazovke či plátne kina pôsobí dokonca romanticky. Pre diváka sa stala banálnou. Nikoho už nevyrušuje. „Ale vojna nie je Hollywood,“ upozorňuje fotograf. „Smrť je tam koncom skutočného života. Počas dlhých rokov práce fotožurnalistu som pochopil, aké ťažké je udržať mier, a aj to, že žiadny zločin nesmie zostať nepotrestaný.“

Počas konfliktu sa nikdy nechcel pridať na žiadnu stranu. Či fotografoval obete alebo agresorov, vystupoval v mene zachytenia pravdy. V júni 1995 fotografoval medzi čečenskými rebelmi. Ich veliteľ prikázal popraviť zajatých ruských vojakov ako odvetu za násilnosti, ktoré Rusi v Čečensku spáchali. Od Noȅla Quidu chcel, aby popravu odfotil. „Odmietol som. Nie som žiadny katov asistent.“

Hovorí, že vo vojne videl aj okamihy ľudskosti. Napríklad keď rebel, roztrasený strachom, zložil zbrane, keď si vojaci po boji navzájom ošetrovali rany alebo keď sa naňho usmialo dieťa v utečeneckom tábore. „Takéto chvíle ma presvedčili o tom, že život je silnejší ako smrť. Keď chcete rozprávať o vojne, musíte otočiť fotoaparát od vojakov a namieriť ho aj na tých, utrpenie ktorých zostáva skryté. Tí, ktorí si aj na pokraji síl ešte udržali aspoň trochu nádeje. Bolo hrozné zistiť, že vo vojne je často viac láskavosti než v mieri.“ Noȅl Quidu streto ľudí, ktorí prišli o všetko, no v ruinách svojich domov mu ponúkli šálku čaju s pohostinnosťou, aká v západnom svete už dávno zmizla bez stopy. „Moje fotografie prezentujú nielen diablov vojny, ale aj tieto anjelské duše.“

Spomína na výrok Andrého Malrauxa, ktorý kedysi povedal: „21. storočie bude storočím spirituality alebo nebude vôbec.“ Podľa neho sa presne splnil. Dnešný svet sa vrátil k náboženskému fundamentalizmu a vraždeniu v mene Boha. „Boh je láska, učil som sa ako dieťa,“ konštatuje Noȅl Quidu. „Ale Boh aj stvoril vojnu. Nikdy som ho nestretol. Ešte naňho čakám. Verím, že nám prinesie mier.“