Ako Barcelona povedala „sí“

Vždy tam, kde sa práve dejú veci. V správnom čase na správnom mieste. Akcia, emócie. Po večeroch diskusie s kolegami zo všetkých kútov sveta o fotografiách, vysedávanie pri pohári riojy, premýšľanie nad každým slovíčkom a doťukávanie každého detailu reportážneho textu, ktorý potom posielame do redakcie.

Nie, takto to na miestach rýchlych udalostí, kam cestujete ako reportér, naozaj nevyzerá.

Na referendum o nezávislosti Katalánska som zasa raz musela odísť náhle, na pokyn z redakcie. Ináč nie som zástancom cestovania za takýmito udalosťami. Sú tam miestni novinári, ktorí poznajú situáciu, hovoria jazykom danej krajiny. Sú tam všetky agentúry a novinári z celého sveta, ktorí v zásade prinášajú tie isté informácie. Nerozumiem tomu, že redakcie sú ešte ochotné platiť za cesty na takéto miesta, ktoré oveľa lepšie pokryjú lokálni žurnalisti a agentúry. Uprednostnila by som, keby namiesto takýchto reportáží platili náklady na reportovanie o originálnych témach, ktoré budú len vaše. Nie o miestach a udalostiach, ktoré pokrývajú všetci.

Do jednej brašne

Takáto cesta vždy znamená rýchlu zmenu plánov, málo času na prípravu. V tomto prípade aj nočné lety. Letenky na poslednú chvíľu sú drahé. Balansujem to čo najlacnejším ubytovaním v izbe cez Airbnb. Moja požiadavka na izbu je len rýchly internet a blízkosť k miestam, kde sa bude počas referenda pravdepodobne niečo diať. Sú to iba dve noci. Cestujem len s cabin batožinou. Veľa vecí nepotrebujem a je pravdepodobné, že všetky budem mať so sebou aj počas fotografovania v uliciach, minimálne posledné popoludnie medzi check-outom z izby a odchodom na večerný let. Balím sa do fotobrašne Lowepro Passport Sling, je praktická, ak vám stačí telo, dva objektívy, malý laptop a pár osobných vecí. Navyše má zips, pomocou ktorého úložný priestor zväčšíte, a keď časť vecí potom na izbe vyložím, opäť ho zatiahnem a na nosenie mi zostane malá brašna.

Autobus na viedenské letisko odchádza o štvrtej, letím 6:25. O trištvrte na deväť ráno pristávam v Barcelone. Letisko je štrnásť kilometrov od mesta. Autobusové spojenie je rýchle a časté. Je sobota. Referendum bude zajtra. Ešte nikto netuší, ako to dopadne. Či španielske úrady vôbec dovolia ľuďom hlasovať. Pretože španielska vláda, odvolávajúc sa na ústavu, považuje toto referendum za protiústavné. Domy, múry a balkóny sú vyzdobené katalánskymi zástavami, farebnými bannermi so slovíčkom „Sí“ – teda „Áno“ a rôznymi nápismi. Napríklad: Katalánsko si zaslúži slobodu a mier. Ahoj, republika. Ahoj, demokracia.

Nápis vo výťahu

Chvíľu som si písala o situácii s dvomi Barcelončanmi, na ktorých som dostala kontakt ešte na Slovensku. Ani jeden nemal čas na stretnutie. Potom mi pár vecí povedal Pablo, majiteľ bytu, v ktorom som bývala. Asi najvýstižnejšie zhrnul podstatu nedovoleného referenda. „Irónia je v tom, že za odtrhnutie Katalánska je menšina ľudí. Len niečo cez 41 % obyvateľov. Väčšina by v referende hlasovala proti.“ Poslednú veľkú demonštráciu som zmeškala, bola v piatok. Pablo hovorí, že každý večer ľudia vyjdú na balkóny a trieskajú do hrncov, panvíc a všetkého, čo robí dobrý hluk. Upozorňuje ma aj na lístok nalepený vo výťahu. Ľuďom tam oznamujú, kde je ich hlasovacia miestnosť. Niekto tam rukou pripísal: „V prípade, že vašu hlasovaciu miestnosť zatvoria, môžete hlasovať v ktorejkoľvek otvorenej miestnosti.“

Pretože polícia začala zatvárať hlasovacie miestnosti. Tie sú väčšinou v školách. Keď v piatok popoludní skončilo vyučovanie, v mnohých školách rodičia s deťmi zostali, aby zabránili ich násilnému uzatvoreniu. Prízemie najväčšej univerzity obsadili študenti. Už niekoľko dní tam organizujú diskusie, informujú o priebehu referenda a rozdávajú hlasovacie lístky. Aj tie totiž španielske úrady zhabali. Katalánska autonómna vláda vyzvala občanov, aby si nové vytlačili z internetu a pre istotu ich priniesli na hlasovanie so sebou. „Lenže starší ľudia často nevedia narábať s internetom. Preto tu pre nich máme všetko vytlačené,“ hovorí mi jeden zo študentov, AniolCosta. Upozorní ma na lode. V prístave kotvia dve lode, pomaľované komixovými postavičkami, na palube ktorých čaká šesťtisíc policajtov.

Študenti a muzikanti

Fotím chvíľu na univerzite, potom plagáty, nápisy, zástavy. Dnes sa toho viac nedeje. Prechádzam ulicami v okolí bytu, kde bývam. Už sa zotmelo. Pred dvomi školami sa zhromažďujú ľudia. Vzdialenejšie miesto vyzerá lepšie. Stavajú malý stan, rozkladajú zopár stolov, na ktoré ľudia nosia jedlo a nápoje. Na improvizovanom stagei na chodníku, ktorý osvetlili žiarovkou, sa striedajú amatérski muzikanti spomedzi komunity susedov. Ostatní stoja okolo alebo sedia na rozkladacích stoličkách a diskutujú. Je tu asi stopäťdesiat ľudí. „Časť z nás zostane až do rána,“ hovorí mi s úsmevom mladá mamička, ktorá má so sebou dve malé deti. „Chceme ochrániť našu hlasovaciu miestnosť pred políciou. Tá niektoré miestnosti určite uzavrie. Ale nie všetky. Je nás príliš veľa. To by potrebovali nie šesťtisíc, ale stotisíc policajtov.“

V chabom osvetlení fotím gitaristov a čakajúcich ľudí. O desiatej večer sa odvšadiaľ ozve ohlušujúci rachot. Presne ako povedal Pablo. Ľudia tlčú do hrncov.

Noc vonku

O piatej ráno leje. Ľudia stále čakajú a strážia. Na mobiloch sledujú najnovšie správy spred iných hlasovacích miestností. Nad hlavami nám lieta vrtuľník. Otvára bar oproti škole. Nahrnieme sa dovnútra na prvú rannú kávu. Zrazu okolo prefrčí päť policajných dodávok. „Idú uzavrieť školu, ktorá je ďalej na tejto ulici,“ vysvetlí mi jedna žena. V daždi tam bežím. Tu hlasovaciu miestnosť stráži menej ľudí ako na „mojom“ mieste. Nemajú ani stôl s občerstvením. Len stoja pod dáždnikmi pred vchodom. Policajné dodávky pri nich nezastali. Oni sa však zomkli tesnejšie okolo vchodu. Je medzi nimi aj žena na vozíčku.

Nakoniec prichádza ďalšie policajné auto. Vystúpia štyria policajti, bežia v lejaku pod najbližšiu bránu a odtiaľ hlásia do vysielačky, koľko je tu ľudí. Fotím ich. Odniekiaľ sa objaví španielsky televízny štáb. Jeden z policajtov mi povie, že ho nesmiem fotiť, pretože je vyhlásená teroristická hrozba číslo štyri, čo je dosť veľa. Namietam. Je predsa na verejnom mieste, vykonáva svoju funkciu vo verejnom záujme. Neexistuje zákon, ktorý by na spravodajské účely v takomto prípade zakazoval fotografovať príslušníkov polície. Ibaže by  v Španielsku platili iné predpisy? Pozriem na španielskeho kameramana. Prikývne a povie policajtovi, že bude teda točiť len ľudí, ktorí stoja pred hlasovacou miestnosťou.

Tlačenica

Keď sa stále nič nedeje, idem ďalej. Fotografovanie znamená veľa nachodených kilometrov. Musíte chodiť, obzerať sa okolo seba, hľadať zaujímavé veci. Internet v mobile mi napriek euroroamingu prestal fungovať. Pred ďalšou zo škôl sa tlačí asi štyristo ľudí. Začnem sa na tom malom námestíčku tlačiť s nimi. Rozvidnieva sa. Jeden z čakajúcich, Esteban, sa podujme, že mi bude prekladať. Táto škola je bližšie k La Ramble. Prichádza sem viac fotografov a kameramanov.

„Pred polhodinou chytili vo vnútri tajného policajta,“ vysvetľuje mi Esteban. Odišiel s dlhým nosom.“ Mladí formujú okolo vchodu do miestnosti obrannú líniu, aby sa tam nikto taký nedostal. Parkuje tu jedno policajné auto. Fotím tváre čakajúcich a dav ľudí. Do deviatej, kedy majú otvoriť hlasovacie miestnosti, zostáva polhodina. Ľudia očakávajú príchod polície. Krátko po deviatej dajú zvnútra pokyn, že hlasovanie čoskoro začne. Vyzvú seniorov, ktorí už musia byť unavení, aby prišli dovnútra ako prví. Dav im silno tlieska.

Šťastie na informácie

Po ďalšej polhodine ukazuje žena z davu ázijskému novinárovi kúsok odo mňa zábery na mobile. Na inom mieste sa zhromaždilo veľa policajtov a niečo sa tam deje. Snažím sa zistiť, kde presne to je. Opäť začína silno liať. Ešte prejdem okolo dvoch škôl v mojej štvrti. Pred obomi sa tiahnu dlhokánske rady. Čakajúci ľudia lemujú okolité ulice. Je ich veľmi veľa. Ale, hlasovanie začalo. To je dobrá správa. Na chvíľu vojdem do kaviarne. Chcem sa trochu vysušiť a hlavne checknúť na internete najnovšie správy. Wifi nefunguje. Idem teda na metro k Sagrade Familii. Tam niekde by malo byť veľa polície. Keď dorazím, je tam akurát veľa novinárov. Policajné autá a sanitky ešte blikajú na križovatke, ale ulice sú prázdne. Najhoršie strety polície s ľuďmi, ktorí jednoducho prišli hlasovať, sa ešte nedostali na internet. Keď sa tak onedlho stane, nedozviem sa o tom hneď.

To je problém, keď ste v teréne a nemáte nikoho, kto by sledoval internet a podával vám najnovšie informácie. Paradoxom je, že pri takýchto udalostiach sa človek, ktorý je v uliciach priamo na mieste, dozvie veci ako posledný. Teda, ak nemá to šťastie a neocitne sa zvláštnou súhrou náhod práve tam, kde sa niečo deje. Čo je v takom veľkom mieste obrovská náhoda. Ja som také šťastie nemala. Nemala som ani nikoho, kto by sledoval správy a dával mi vedieť. Internet v mobile mi nefungoval, tak som sa k informáciám o brutálnych útokoch polície dostala neskoro. Mimochodom, fotografie a videá z tých miest pochádzajú väčšinou od ľudí, ktorí tam boli a zdokumentovali, čo sa dialo. Väčšina novinárov prišla tiež neskoro.

Vydržať alebo odísť?

V priebehu dňa som navštívila niekoľko lokalít, kde ľudia hlasovali. A ďalšia nešťastná náhoda. Keby som sa nepohla od „svojich“ dvoch škôl, tak zažijem jeden zásah polície. Jednu z nich nakoniec uzavreli. Keď som tam prišla popoludní, mreža bola pokrivená a zatiahnutá. Okolo postávali hlúčiky ľudí. „Prišla polícia, násilím miestnosť zatvorili a poškodili aj mrežu,“ krútili hlavou dvaja mladí chalani, ktorých som sa opýtala, čo sa stalo.

Na záver hlasovania  o ôsmej večer som čakala pred školou oproti autobusovej stanici Nord. To si ľudia už boli istí, že polícia príde. Nad nami opäť lietal vrtuľník. Mladí chalani začali stavať barikády z kontajnerov a cestných zátarasov. Medzinárodné spoločenstvo však už požiadalo španielsku vládu, aby policajtov stiahla. Ľudia ale zostávali pred hlasovacími miestnosťami. Aby sa nestalo, že boxy s vhodenými lístkami policajti zhabú a zabránia tak spočítaniu hlasov.

O ôsmej vyšiel zo školy zriadenec. Oznámil, že sa to podarilo. Že hlasovanie bolo úspešné a začnú spočítavať hlasy. Ľudia tlieskali a spievali katalánsku hymnu.

Ponáhľala som sa na námestie Catalunya. Na veľkoplošnej obrazovke tam ľudia sledovali prejav španielskeho premiéra. Hovoril o protiústavnosti referenda. Ľudia nesúhlasne krútili hlavami. Hnevala ich policajná brutalita proti občanom, ktorí chceli len hlasovať. V nemocnici skončilo takmer deväťsto ľudí. Od mladých po seniorov. Fotka skrvavenej starej ženy obletela internet. Kto dokáže vztiahnuť ruku na takú osobu? „Videla si už demokraciu, v ktorej by občania museli brániť hlasovacie miestnosti pre políciou?“ spýtal sa ma cez facebookový odkazovač jeden z mojich kontaktov v Barcelone, s ktorým som sa vôbec nestihla stretnúť naživo.

Pred hlasovacie miestnosti ľudia nenosili katalánske zástavy ani iné symboly. Dohodli sa tak, aby to polícia nepovažovala za provokáciu. Teraz ich konečne mali so sebou. Takéto symboly sú na fotografiách podobných udalostí rovnako dôležité ako emócie.

Motala som sa po uliciach. O desiatej večer sa všetko znovu rozozvučalo hrncami. Okolo polnoci mali byť hlasy spočítané. Na námestí Catalunya už čakali ľudia so zástavami. Kto na okoloidúcich, ozdobených symbolmi Katalánska, z auta zakričal, že sú nerozhľadení separatisti a neuvedomujú si, čo spôsobujú, vyslúžil si minimálne vztýčený prostredník.

Zástavy v tme

Približne o štvrť na jednu v noci oznámili, že hlasy sú spočítané. Vyhlásenie výsledkov sledujem s ostatnými na veľkoplošnej obrazovke na námestí Catalunya. 90 % zúčastnených hlasovalo: „Sí“. Teda áno, som za samostatné Katalánsko vo forme republiky. Neplatné referendum tak dalo jasne najavo mienku Kataláncov, ktorá by bola možno úplne iná, keby sa španielska vláda pred a počas referenda nedopustila série chýb a na záver zmlátila občanov, ktorí sa v zásade nedopustili ničoho zlého. Jednoduchšie by bolo namietať protiústavnosť referenda, ktorého výsledky, mimochodom, nemienila uznať ani Európska únia. Násilie a represie boli úplne zbytočné a Kataláncov – dokonca aj unionistov – len utvrdili v tom, že lepšie im bude bez Španielska. Táto rana na vzájomných vzťahoch sa bude hojiť ešte dlho.

Námestie bolo aspoň dobre nasvietené. Ľudia už neskrývali svoje tváre pred kamerami a fotoaparátmi. Tešili sa. Do dvanástej napoludnie však musela byť reportáž napísaná a fotografie odoslané. Popoludní odchádzal časopis do tlačiarne.

Správny čas a správne miesto

O pol jednej v pondelok bolo všetko poslané a mohla som zas vyraziť do ulíc. Kým som prišla na Catalunyu, veľká demonštrácia práve končila a ľudia sa rozchádzali. Žiadali katalánskych politikov, aby dodržali slovo a vyhlásili nezávislosť Katalánska do 48 hodín po referende.

Prechádzala som sa ďalej. Z jednej ulice som zrazu začula krik. Hlúčik ľudí vykrikoval heslá na policajtov. Bolo to pri jednej z najväčších policajných staníc v Barcelone. Z policajných dodávok vystupovali policajti, dávali si prilby, štíty, pripravili obušky a nastúpili do šíku. To isté sa dialo na druhej strane budovy. Dav ľudí sa zväčšoval a urážal policajtov za to, čoho sa ich kolegovia dopustili deň predtým. Policajti to znášali s kamennými tvárami a bez pohybu. Španieli – aj Katalánci - všeobecne vydržia dosť dlho kričať a majú v tom celkom záľubu. Vykrikovali heslá asi hodinu, stále nahlas a rytmicky, neúnavne. Polícia nezakročila.

Z Barcelony som odlietala večer o trištvrte na deväť. Na druhý deň ráno začal štrajk. Nefungovala doprava, zatvorené zostali mnohé obchody, firmy, múzeá, kaviarne a reštaurácie. V uliciach a na námestiach sa zišli desaťtisíce ľudí. To som však už bola naspäť na Slovensku. Ďalšia smola reportéra, ktorý môže na mieste stráviť len pár hodín alebo dní.