Ako stvoriť reportáž

Je čas skúsiť to. Časopisy začínajú mať nedostatok reportáží zo sveta. Vďaka korone už nie je toľko cestovateľov, ktorí by sa tešili zo svojich obrázkových reportáží. Väčšina sedí doma. Možno je načase osmeliť sa a nejakú vytiahnuť z archívu alebo sa z tepla domova pripraviť na čas, keď sa bude dať vypraviť za dobrodružstvom a všetkým to natrieť! Konečne budú v časopisoch iba zaujímavé cestovateľské príspevky.

Ako na reportáž pre časopis? Dôležité je zaujať. Žiaľ, nadšení autori si často myslia, že stačí len niekam ísť a opísať neopakovateľné zážitky. Potom to dopadne tak, že po textovej časti samému autorovi pohladí dušu, keď sa podvozok lietadla odlepí od dráhy. Autor opíše blažený pocit začínajúceho dobrodružstva. Ak potom v texte neobratne opisuje pamiatky zo sprievodcu, je prekvapený z pohostinnosti miestnych a rozhorčený, že vľavo kadia mačky a vpravo psi, tak to je rozpačitá reportážna klasika.

Občas sa zamýšľam, kto také zlátaniny číta. Priznávam sa: ja. Občas si zgustnem a utvrdím sa, že tak sa to nemá. Niekedy sa aj nasmejem. Prázdne texty ma nebavia.

Ale nie o tom som na fotografickom webe chcel písať. S fotkami k reportáži je to ešte zúfalejšie. Fotky a text sú v časopisoch rovnocenné. Strkať jedno pred druhé je neprozreteľné. Písmenká s obrázkami by sa mali vzájomne dopĺňať a hýčkať. Text nemusí otrocky opisovať to, čo je na fotke. Čo je na fotke zasa nemusí byť opísané v texte, ak to ustojí samostatne. Z fotiek by malo byť cítiť atmosféru. Treba myslieť aj na koncepciu fotiek. Časopis si doslova pýta pestré zábery na celok, polocelok, detail.

Mimochodom... Keď som zamladi hľadal definíciu, čo to vlastne reportáž pre časopis je, tak som sa podozvedal všelijaké poučky, ale tá najlepšia bola: Reportáž je útvar, o ktorom si každý novinár myslí, že ho vie robiť najlepšie. To si fakt myslíme všetci?

Návod a inšpirácia

Čo s tým? Opisovať bedeker a chaotické výcvaky k tomu k dobrej reportáží nevedú. Tí, ktorí robia zahraničné reportáže cielene, chodia za konkrétnymi témami pripravení. To je precízna práca. Ale aj z dovolenky a nepripravený sa dá vrátiť úspešne. Pred dvoma rokmi som si užíval pohodu v severovýchodnom kúte Jadranu, v Slovinsku, a zašli sme si na skok do Talianska.

Pretože som žurnalisticky zdeformovaný, tak kade chodím, tade fotím, a čo vidím, mi príde aj ako dobrá téma na reportáž. Aj keď to nepoužijem hneď, raz sa mi to zíde. Napríklad ako tieto fotky a objavné skúsenosti z jadranského výletu. Veľa vecí mi dochádza až potom, ako ich vidím a odfotografujem. Vidím to, čo nie je v bedekroch, a zamýšľam sa nad tým.

Aj v severovýchodnom kúta Jadranu som si len zbieral zážitky a obrázky. Chvíľu som si myslel, že reportáž odtiaľ mi uverejní nejaký časopis, ale nakoniec skončila tu ako návod a inšpirácia.

Pokoj a rozvaha

Chce to v prvom rade pohodu. Len tak si chodiť a dívať sa. Každá jedna zaujímavosť, ktorá padne do oka, je cenná. Na fotky treba tiež pohodu a rozvahu. Len tak si kdesi vytipovať scénu a potom pokorne čakať, kým bude čo a najzaujímavejšia. Kým sa ľudia na zábere upracú. To sa nedá robiť v partii. Najlepšie je túlať sa sám. Keď človeku niekto stojí za chrbtom, buď sa ponáhľa alebo je na obtiaž. Tadiaľ cesta nevedie.

Aj keď na zábere nie sú ľudia, je dôležité pozerať sa a nájsť si to najlepšie miesto na to, aby vynikli línie scény. Architektúra vyžaduje postaviť sa tam, kde je to cez hľadáčik fotoaparátu najzaujímavejšie. To zvyčajne nebýva na chodníku v hustom dave. Čistá fotka často vyžaduje menej ľudí. V pokoji vyčkať, kým sa neprekrývajú, kým sa príjemne rozložia na záber a: cvak! Je to o šťastí. Niekedy na dobrý záber treba čakať dlho a niekedy sa ho neborák fotograf ani nedočká.

Cestovateľská fotografia si pýta ľahšiu fotovýbavu. Nosiť ťažkú techniku je otrava. Tu je kopa ľahkých fotoaparátov v obchode PROlaika.sk. Ľahká techniku umožňuje nosiť so sebou ďalšie vychytávky.

Príjemným spestrením sú zábery z drona. Drony DJI majú prepracovaný technológiu, ktorá vie, kde sa môže lietať a ako. Slovinsko je zasa pedant v obnovovaní a detailnom prepracovaní leteckých máp. Často sa mi stávalo, že ma dron upozorňoval, že som na súkromnom pozemku, aj keď to tak nevyzeralo, alebo mi nedovolil odlepiť sa od zeme. Tešil som sa napríklad na salinu a zábery na ňu zo vzduchu. Žiaľ, hneď za ňou bolo letisko a dolietal som. Ale, inde sa dalo.

Tu sú akciové, ľahko nositeľné drony v obchode PROlaika.sk: menší kompaktnejší Mavic Mini alebo jeho trochu vypapanejší a vymakanejší braček Mavic Air 2.

Hľadanie a zaujímavosti

S reportážnymi fotkami je rovnocenný kamarát text. Ten som si začal postupne písať po tom, čo som videl a fotil cez deň. Zdá sa, že je to na hlavu postavené a chcelo by to obrátiť, najprv sa pripraviť a potom fotiť. Mne to takto vyhovuje. Objavujem a následne sa dozvedám.

Moje objavy nie sú o milých a pohostinných a ani o psoch a mačkách. Zaujal ma napríklad prístav Koper s kontajnerovými loďami. Díval som sa na ne a odhadoval, v ktorej mám zásielku z Číny...

Zaujalo ma, že: prístav v mestečku Koper býval v časoch, keď malo aj Slovensko vlastnú námornú flotilu, reálne domovským prístavom našich námorných lodí, aj keď mali pod svojimi názvami označenie domovského prístavu Praha alebo Bratislava. Do Prahy by sa nikdy nedostali a do Bratislavy sa to občas niektorým z nich podarilo. Neboli to žiadne zaoceánske kolosy, ale menšie morské nákladiaky.

Žiaľ, osud slovenskej morskej flotily bol podobný ako osud niekdajšej Československej námornej plavby so sídlom v Prahe. Po ekonomických problémoch lode predali a nový nájomcovia ich postupne vyradili z prevádzky a predali ďalej. Bojnice, Lednice, Kremnica, Zvolen a posledná Banská Bystrica sa dnes volajú inak alebo už vôbec neexistujú. Zmizli aj posledné dve lode, ktoré Slovensko dostalo z majetku bývalej Československej námornej plavby. Ich pôvodné mená boli Otava a Vltava. V Slovenskej správe mali názvy Golden Trader a Žilina.

Pôvodným zámerom vzniku námornej flotily niekdajšej Dunajplavby bolo vybudovať flotilu riečno-námorných lodí s nízkym ponorom, ktorá by zabezpečovala prepravu z Dunaja do čiernomorských prístavov. Na Dunaj však nebolo spoľahnutie. Jeho hladina výrazne kolíše. Preto začala plávať nová flotila po celom Stredomorí a dostávala sa aj ďalej na svetové moria.

V časoch najväčšej slávy bola divízia námornej dopravy Československej plavby dunajskej síce zaznávanejšia než jej mohutnejšia pražská kolegyňa s lodným parkom veľkých zaoceánskych lodí, ale po roku 1968 si tu našli miesto aj kapitáni, ktorým z politických dôvodov zakázali plávať v Československej námornej plavbe.

Czechoslovak Danube Navigation Shipping Division je minulosťou. Žiadneho národného prepravcu na vlnách svetových morí už nemáme. Naši námorníci si musia zháňať prácu u iných spoločností.

Línie a krajina

Kvalitná soľ potrebuje veľa slnka a priaznivé počasie. Biznis so soľou je preto riskantný. V Sečovlje už mali aj roky, keď nevyprodukovali vôbec nič. Ani gram. Stačilo na to menej slnečného svitu a časté dažde. Menej slnka tiež znamená nižšiu koncentráciu soli a aj nižšiu cenu. A ak sa im trebárs pre prietrž mračien s pieskom zo Sahary nepodarí dorobiť čistú bielu soľ, predávajú ju ako technickú na posyp chodníkov alebo pre zvieratá.

Salina v niekdajšej delte riečky Dragonja bývala oveľa väčšia. Tam, kde kedysi ťažili soľ z morskej vody, je dnes prírodný park. Z pôvodných salín zostala len časť, v ktorej funguje okruh odparovacích a kryštalických nádrží. Vyberanie soli z nich vyzerá síce jednoducho – zobrať lopatu a naložiť ju do vozíkov – ale na produkciu a zbieranie soli má vplyv všeličo. Napríklad dažde. V úzkych nádržiach sa sladká voda našťastie drží na povrchu. Treba ju jednoducho odstrániť, a to je najlepšie opäť lopatami.

Salina je rozdelená na tri časti. V každej sa odparuje morská voda. Dno nádrží je z bahna, ktoré sem v minulosti priniesla riečka Dragonja. Salina leží za prílivu pod úrovňou hladiny mora. Systém priepustov púšťa do prvej časti nádrží morskú vodu.

Zvyčajne stačí 10 dní na to, aby sa z nej časť odparila. Potom koncentrát vypustia do druhej nádrže, kde odparovanie pokračuje a koncentrácia soli vo vode stúpa. V tretej nádrži nasýtený roztok kryštalizuje.

Tunajšiu soľ netreba ani prať a ani bieliť. Recept na bielučkú soľ si sem priniesli v 14. storočí od kolegov z chorvátskeho ostrova Pag. Riasa petola na dne z riečneho bahna slúži ako prirodzený filter medzi bahnom a kryštálmi soli. V nádržiach si ich pestujú v zime, keď príroda nežičí výrobe soli. Riasy narastú na hrúbku jedného centimetra. Je dosť tvrdá nielen na to, aby spoľahlivo oddeľovala blato od soli, ale aj na to, aby udržala dospelého človeka.

Táto riasa potrebuje k životu slanšiu vodu, ako je prirodzená morská voda. V nej by petola neprežila. Ak o ňu soľní majstri v niektorej z nádrží prídu, jej vypestovanie trvá dva až tri roky.

Slovinsko má len kúsok morského pobrežia. Najkrajšie mestečko je Piran. Na dlhom polostrove žije takmer 17 tisíc ľudí. Dominantou je kostol a netypické veľké kruhové námestie. Oproti ostatným stredomorským mestečkám vyzerá takéto plytvanie priestorom rozšafne, ale Piran je mestom soli. V minulosti tu bola salina, ktorú zasypali pri budovaní železničnej trate a postavili na jej mieste koncovú stanicu. Po zrušení železnice vybudovali námestie. V mestečku žije talianska menšina. Nápisy sú dvojjazyčné.

Očarený a očarený

V severovýchodnom kúte Jadranu je aj hranica Slovinska a Talianska. Z Koperu je to do Terstu na skok. Koper býval našim námorným oknom do sveta a Terst zasa Rakúsko-Uhorským. Býval to najdôležitejší prístav monarchie. Súčasťou habsburských dŕžav od roku 1382 do roku 1918. Po I. svetovej vojne sa stal súčasťou Talianska.

V čase Rakúsko-Uhorska tu žili komunity väčšiny národov a náboženstiev monarchie. Tých neskôr doplnili prisťahovalci z Afriky a Ázie. Ale po II. svetovej vojne sa tu usadili aj americkí a britskí vojaci.

Terst mi učaroval hneď na prvej návšteve. Neviem prečo, lebo na druhej návšteve som si hovoril, že veď až taký úžasný nie je. Na tretej sa mi však vrátil pocit z prvej a ten mi zostal.

Po II. svetovej vojne bol Terst slobodné územie, mestský štát ležiaci medzi Juhosláviou a Talianskom. Zriadila ho Bezpečnostná rada Organizácie spojených národov. Mierovým jednotkám velil vojenský guvernér. Slobodné územie vzniklo 15. septembra 1947. Bolo to aj na ochranu jeho mnohonárodnostného obyvateľstva, aby sa navzájom nevyháňali. Proti sebe stáli najmä Juhoslovania a Taliani. Terst mal pre obe krajiny kľúčový význam pre obchod so strednou Európou. Štát oficiálne zrušili a rozdelili jeho pôvodne tri zóny v roku 1954. Oficiálne však neexistuje až od roku 1975.

Z Terstu je kúsok do Lipice. Treba prejsť hranicu späť do Slovinska. Je tam krásne, ale to nie je to na pobreží. A fotografovaní koní niekedy nabudúce.

Nakoniec sa treba zmieriť s tým, že honoráre v časopisoch za veľa nestoja. Vynesú tak na pivo a na kávu.