Alec Soth

Neviem ako vy, ale ja osobne ťažko znášam byť zatvorená medzi štyrmi múrmi. Je pre mňa ťažké vedieť, že len neďaleko existuje výstava môjho snáď najobľúbenejšieho fotografa a nemôžem si ju ísť pozrieť. Pretože je vo Viedni, čiže prejsť hranicami by ma stálo 14 dní v karanténe, a jednoducho preto, že všetky múzeá a galérie sú zatvorené. Keďže je to však môj miláčik, a jeho tvorbu hltám všetkými dúškami, vlastním všetky jeho aktuálne fotografické knihy, a aj vďaka tomu, že poznám ľudí, ktorí si výstavu stihli pozrieť ešte pred uzatvorením múzea a mohla som s nimi niekoľko detailov odkonzultovať, tak sa vám posnažím jeho výstavu a dielo čo najlepšie priblížiť. A potom nám nebude zostávať iné, len veriť, že situácia v ktorej sme sa všetci ocitli pominie onedlho a výstavu nezrušia skôr, ako sa opäť otvoria hranice a spolu s nimi chrámy umenia.

Pre tých, ktorí nevedia o koho ide - Alec Soth je súčasný popredný americký fotograf, a je členom kooperatívy Magnum Photos. V našich končinách vystavuje po prvý krát. Jeho meno sa dostalo do povedomia širšej verejnosti po tom, ako si svojpomocne vydal svoju prvú veľmi vplyvnú monografiu, Sleeping by the MIssissippi, a jedna z fotografií z tejto knihy bola použitá na posteri Whitney Biennial 2004. Vytlačil 50 kópií a všetky rozdal. Postupne sa začali ozývať vydavatenia. Jeho knihu napokon publikoval Steidl. Splnil sa mu sen, a od tohto momentu jeho hviezda už len rástla. Jeho ľakho rozpoznateľný rukopis mu zabezpečil stabilné miesto vo svete modernej fotografie. Jeho ikonické, veľkoformátové farebné fotografie ľudí a rôznych scén zo strednej Ameriky sa stretli s pozitívnou kritikou. Inšpiráciu čerpá z tvorby fotografov z obdobia veľkej depresie, ako sú Walker Evans či Dorothea Lange. Jeho tvorba má charakteristický naratívny rámec a neustále posúva hranice fotografického média formou svojich dlhodobých projektov a knižno-publikačných aktivít.

Alec Soth © KUNST HAUS WIEN 2020 / Foto: Barbara Nidetzky

Alec Soth sa narodil v roku 1969 v Minneapolise, Minnesota, USA, kde doteraz žije so svojou rodinou. Jeho fotografie sa objavili v množstve skupinových aj sólo výstav. Okrem Sleeping by the Mississippi (Steidl, 2004), vydal Soth ďalšie knihy: NIAGARA (2006), Fashion Magazine (2007), Dog Days, Bogotá (2007), The Last Days of W (2008), Broken Manual (2010), Songbook (2015) a naposledy to bola I Know How Furiously Your Heart Is Beating (2019). Získal viaceré štipendiá a ocenenia, medzi inými významné Guggenheim Fellowship (2013). V roku 2008 založil malé nezávislé vydavateľstvo Little Brown Mashroom (LBM), ktorého cieľom je podporovať umelcov a publikovať ich knihy v malých nákladoch. Prostredníctvom tohto umeleckého inštitútu spolupracuje so spisovateľmi a publicistami, ako aj s ďalšími fotografmi. Ako som už spomínala, je členom Magnum Photos - v roku 2004 bol nominovaný a od roku 2008 bol už platným členom tohto snáď najznámejšieho združenia fotografov. Jeho diela sú súčasťou stálych kolekcií viacerých múzeí, ako napríklad Museum of Modern Art v New Yorku, San Francisco Museum of Modern Art, Los Angeles County Museum of Art, ako aj Whitney Museum of American Art v New Yorku.

Už v mladom veku spájal svoju budúcnosť s kariérou umelca. Keď sa ho mama opýtala čím chce byť, odpovedal jej niečo v tom zmysle, že nechce byť šťastný. Ale že chce robiť niečo veľké. Hovorí o sebe, že ako dieťa bol plachý a žil tak trochu vo svojom imaginárnom svete. Jeho život zmenil učiteľ umenia v desiatom ročníku, ktorý si všimol, že v tom tichom chlapcovi niečo drieme. Vďaka nemu začal maľovať a neskôr sa venoval sochárstvu. Svoj vnútorný svet začal pretavovať do externého sveta. K fotografii sa dostal až na strednej škole, chodil po okolí s fotografickým rámikom a pozoroval svet. Naozajstná inšpirácia však prišla až o niekoľko rokov neskôr, keď objavil fotografie Roberta Adamsa. Na univerzite sa prihlásil na letný kurz fotografie a začal Adamsovu tvorbu replikovať. Prijali ho do kurzu Joela Sternfelda v New Yorku, ktorý bol známy svojimi “on-road” fotografiami Ameriky. Pre mladého Sotha bola jeho tvorba snom, túžil cestovať, objavovať a popri tom zaznamenávať čo vidí. Zároveň však nechcel Sternfeldovu tvorbu kopírovať, napokon sám tútor od svojich študentov očakával iný prístup.

V čase jarných prázdnin sa Soth spolu so svojou priateľkou a psom vybral na “road-trip” popri rieke Mississippi. Dostali sa až do Memphisu, Tennessee. Na tomto výlete veľa fotil, ale ani na jednej fotografii nezachytil ľudí. Bol introvert a fotiť ľudí sa bál. Veľmi rád ich však pozoroval. Počas štúdií si mimo iného privyrábal aj ako doručovateľ jedla z čínskej reštaurácie. Fascinovalo ho, ako ľudia otvárali dvere svojich domácností a okrem človeka vo dverách mohol nebadane pozorovať ako žijú. Ponúkalo mu to možnosť nakuknúť do ich súkromia, vstúpiť do ich domova a vidieť čo vlastnia. Do dnešného dňa mu táto fascinácia zostala a fotografia svojim spôsobom ospravedlňuje jeho voyerizmus a zvedavosť. Po ukončení štúdií pracoval vo veľkom fotolabe, kde v tmavej komore vyvolával filmy a časom na pol úväzku robil vodiča autobusu. Túto “hviezdnu kariéru” prelomila až práca pre lokálne noviny, ktoré ho prijali na pozíciu fotografa. A od tiaľ už bol len krôčik…

Pohľad na výstavu Alec Soth, Photography Is A Language © KUNST HAUS WIEN / Foto: Barbara Nidetzky

Výstava Photography Is A Language je prehliadkou amerického životného štýlu a zároveň psychologickým rozborom americkej spoločnosti. Fotografie, ktoré sú tú k videniu, pochádzajú z jeho dlhodobých projektov, pričom ani jeden nebol vytvorený pre Magnum, ani jedna z týchto fotografií nevznikla ako editoriál pre časopis. Sú jeho osobnou výpoveďou a jeho pohľadom na svet. Alec Soth nie je klasický dokumentárny fotograf. Ako sám hovorí, jeho poslaním nie je meniť svet, dokumentovať sociálnu nerovnosť či iné negatíva našej spoločnosti. Jeho proces je kreatívny a napĺňa ním svoju osobnú víziu. Nesnaží sa zachytávať dôležité udalosti. Príbeh, ktorý zachytáva len jemne naznačuje a dáva vám priestor si príbeh domyslieť, ako keby chcel, aby ste zažili rovnako ako on to čaro objavovania, ktoré ako fotograf dokázal pretaviť zo svojho vnútra do podoby zachyteného momentu.

Výber z jeho tvorby je chronologicky rozdelený podľa jednotlivých sérií, ktoré vyšli aj v knižnej podobe. Výstava nám dáva možnosť spoznať Aleca Sotha nielen ako umelca, fotožurnalistu, bloggera, vydavateľa, edukátora, či instagrammera. Okrem fotografií na výstave našli priestor aj knihy, časopisy, či ďalšie artefakty, ktoré mu dávali víziu a smerovanie v jeho projektoch. Jeho fotografické zručnosti a všestrannosť dokumentujú portréty, krajinky, zátišia, fotografie rôzne druhov predmetov. Tématicky je jeho tvorba rovnako širokospektrálna - venuje sa vzťahom, samote, ľudskému spojeniu a ľudským túžbam.

Sleeping by the Mississippi

Výber z fotografií jeho najslávnejšej fotografickej knihy - Sleeping by the Mississippi - otvára celú výstavu. Len ťažko sa dá veriť, že prvá edícia knihy uzrela svetlo sveta len v roku 2004, a tak rýchlo sa zaradila medzi klasiky našej generácie. Odborníci ju často priraďujú k dielam ako sú fotografie Walkera Evansa z obdobia ekonomickej krízy v roku 1936, kritika americkej spoločnosti 50-tych rokov Roberta Franka, alebo farebná tvorba Sothovho učiteľa Joela Sternfelda. Séria vznikala celých päť rokov (1999 - 2002), počas Sothových výletov popri najdlhšej americkej rieke. Vo svojom aute nasledoval celú trasu rieky, cestoval z jedného miesta na druhé, ktoré si len zbežne vopred preskúmal, a rieku používal ako pojítko s ľuďmi na tejto svojej ceste. Musíme mať na pamäti, že v danom čase bol internet ešte v plienkach. Bolo to ako “surfovanie po internete reálneho života”, hovorí Soth o tejto skúsenosti. Precestoval celú trasu, od malých prameňov až po rozsiahlu deltu rieky - no ani jedna z fotografií s ňou nemá nič spoločné. Ani jeden zo 46 dokonale skomponovaných farebných záberov, ktoré na záver vytvorili dokonalý celok spájajúcu celú tému. Je to neskutočne charizmatické dielo, v ktorom nasleduje jeden ikonický záber za druhým. Nič medzi tým.

Alec Soth, Peter's Houseboat, Winona, Minnesota 2002, zo série: Sleeping by the Mississippi © Alec Soth / Magnum Photos

Soth nás sprevádza celou trasou a postupne nám predstavuje krajinky, interiéry a portréty, pričom viaceré z nich majú snový nádych a akúsi potemnelú atmosféru. Dotýka sa pritom tém ako je náboženstvo, rasa, zločin, sex a smrť a zároveň poukazuje na stratenú nádej, samotu a nesplnené sny ľudí, ktorých na svojej ceste stretol. Počas projektu Soth od svojich subjektov chcel, aby mu napísali o čom snívajú. Je to prípad aj prvej fotografie zo série, na ktorej je zachytený houseboat na ešte zamrznutej a zasneženej rieke. Peter, majiteľ houseboatu mu napísal: “snívam o tečúcej vode.”

Nasledujú fotografie dotýkajúce sa náboženstva a viery. Ako napríklad fotografia väzňov vykonávajúcich verejné práce v popredí veľkého kríža, alebo interiér bytu v Memphise, ktorý je dekorovaný dvomi potrhanými a poškrábanými fotografiami Martina Luthera Kinga - symbolika akejsi zrady veľkého amerického sna. Na prvý pohľad zasnívaný pohľad Adelyn, vytvorený na Popolcovú stredu v New Orleanse pred najstaršou katedrálou USA nespôsobila jej viera, a kríž na jej čele tiež nie je tým, čo by sme si mysleli. Adelyn dokonca nie je veriaca a kríž je z cigaretového popola. Tu akoby autor narážal na orgie, ktoré sa museli v New Orleanse počas karnevalu Mardi Gras odohrať (karneval začína na sviatok Troch kráľov a končí deň pred Popolcovou stredou, po nej nasleduje pôst - pozn. autorky). Sothova zvedavosť nepozná hranice. Fotografoval napríklad matku a dcéru pracujúce v nevestinci v Davenporte, Iowa. Dcéra sníva o tom, že sa stane zdravotnou sestrou, ale jej mama už prestala snívať. Napriek ťaživosti témy sa mu podarilo vytvoriť skôr sentimentálny portrét, sedia s prekríženými nohami a obe sú oblečené do hodvábnych košielok, je to skôr protiklad tradičných portrétov prostitúcie.

Alec Soth, Mother and daughter, Davenport, Iowa 2002, zo série: Sleeping by the Mississippi © Alec Soth / Magnum Photos

Je nadovšetko jasné, že Soth disponuje schopnosťou byť voči ľuďom a ich názorom otvorený, neposudzuje ich, ani neodsudzuje. Zobrazuje často tých, ktorí sú na okraji spoločnosti, takých, ktorí nám môžu pripadať nezvyčajne. On sa však zameriava na ich obyčajnosť. Pravdepodobne mu v tom napomáha práca s veľkoformátovým fotoaparátom, kedy postup vytvárania fotografií vyžaduje dostatok času. Svoje subjekty najskôr osloví, priblíži im svoj projekt a až potom pristupuje k foteniu. To, že sú jeho subjekty uvoľnené a vôbec nepôsobia nervózne je možno dôsledkom faktu, že umelec je počas procesu fotenia zakrytý tmavou prikrývkou a subjekty tým pádom nevidia jeho hlavu či tvár. A keďže práca s veľkým formátom trvá tak dlho, je tu priestor na dodatočnú konverzáciu. Nie každý však súhlasil s tým, aby ho Soth fotografoval. Keď ho už pustili do svojich domovov, Soth z nich dokázal vydolovať aspoň súhlas k tomu, aby mohol nafotiť interiéry ich bytov. Keď to bolo potrebné, popresúval niektoré veci tak, aby dosiahol perfektnú kompozíciu. Fotografie sú metamorfické, alegorické, skrývajú vlastný príbeh. Popisky k fotografiám nám veľa nenapovedia, práve naopak, vyvolávajú v nás ďalšie a ďalšie otázky a dávajú nám priestor na snívanie.

Pre mňa osobne je zaujímavé pozorovať v jeho tvorbe tému smrti. Tiahne sa s ním od tohto projektu až do dnešných dní. Fotí cintoríny, pomníky, staré nemocničné postele… Robí to poeticky, s prímesou pôžitkárstva, ktoré hraničí so sebatýraním. Sleeping by the Mississippi je dedikovaný Linde, jeho svokre, ktorá krátko pred dokončením projektu podľahla rakovine prsníka.

NIAGARA  

Po úspechu Sleeping by the Mississippi nasledovala v roku 2006 séria NIAGARA, v ktorej dokumentuje slávne vodopády, ktoré sú tiež miestom “spektakulárnych samovrážd a lacných medových týždňov.” Na výstave ju reprezentujú omnoho väčšie fotografie, plné detailov, hĺbky a ostrosti, ktoré vznikali za pomoci veľkoformátového fotoaparátu 8 x 10. Niagara je portrétom mesta, ktoré bolo tradične hlavným mestom romantiky v USA. “Niagara je súčasťou americkej mytológie. Je romantickým miestom, kam sa ľudia chodia sobášiť,” hovorí Soth. Po jeho príchode na miesto sa však jeho názor zmenil. Americká strana vodopádov epickej veľkosti bola ekonomicky zdevastovaná. Našiel tam preumelkované a prečačkané motely, mucholapkové turistické miesta a nekonečný počet reštaurácií rýchleho občerstvenia. Čím dlhšie tam pobýval, tým depresívnejšie na neho Niagara Falls vplývalo. Na jednej strane tu boli jeho introvertné sklony, na druhej strane bezútešnosť miesta. Napriek tomu sa mu podarilo v celej tej ponurej situácii nájsť niečo krásne. Postupne za pomoci portrétov odkrýval jednotlivé vrstvy a prekonával pocit prázdnoty a nachádzal samotnú dušu Niagary. Nevesta Melissa mu pózovala pred motelom Flamingo Inn. V bielom vyzerá nádherne, ako každá nevesta, akurát tá biela farba jej šiat je vo výraznom kontraste s ošumelými stenami motela. Akokeby chcel Soth povedať, že jej sny sa postupne stratia v realite, a nebude s tým vedieť nič urobiť. Ťažká realita je snáď najlepšie zachytená v portréte Rebeccy. Tá zoviera svoje malé dieťa v náručí, vyzerá neupravene a zanedbane, jej plecia vpadnuté a kruhy pod očami nevypovedajú o ničom inom ako o stratenej nádeji a prebudených nociach. Bezútešnosť jej bytia znásobuje popraskané parkovisko, na ktorom stojí, pohodená skala povedľa nej, ako aj nepekná obytná budova v pozadí, v ktorej Rebecca pravdepodobne žije.

Alec Soth, Melissa, 2005, zo série: Niagara © Alec Soth / Magnum Photos

Niagara však nie je len o bezútešnosti Niagara Falls. Miestami spoza mrakov vykukne slniečko, ako napríklad v prípadoch, keď Soth požiada svoje subjekty, aby mu pózovali nahí a on tak mohol vytvoriť omnoho intímnejšie portréty. Celkovo, portréty dvojíc vytvárajú v celom diele akúsi rovnováhu s nepeknou architekúrou mesta. Romantické symboly sa pravidelne vyskytujú na priečeliach či príjazdových cestách motelov, ale pôsobia až príliš lacno a povrchne. Vaňa v tvare srdca, uteráky poskladané do tvaru bozkávajúcich sa labutí položené na posteli sú zatlačené do pozadia každodennou brutalitou okolia.

Alec Soth, Two Towels, 2005, zo série: Niagara, 2006 © Alec Soth / Magnum Photos

Špinavé chodníky, prázdne parkoviská, obrúčky v záložni, popraskané cesty, špianvý fľak (žeby od zvratkov?) zasahujúci do namaľovaného srdca pred vchodom do motela. Ak ste však ešte stále nepochopili, čo týmto dielom chce Soth povedať, aký tu tlmočí názor na lásku a manželstvo, tak potom vás určite k odpovedi navedú milostné listy, ktoré Soth na svojej ceste zozbieral. Musí byť čudné sedieť niekde v bare či reštaurácii a pýtať sa okolosediacich, či majú odloženú svoju súkromnú korešpondenciu. Sem-tam sa však našli chápajúce duše a poskytli mu svoje milostné listy pre účel jeho projektu. Sú súčasťou knižnej publikácie, ale aj výstavy a je zaujímavé si ich čítať. V symbióze s fotografiami dotvárajú unikátnu správu o následkoch vášne a lásky. Dielo je zavŕšené “portrétom” rieky Niagara ako sa celou silou a neúprosne valí smerom k svojmu osudu, keď sa rúti na okraj útesu a padá desiatky metrov dolu, kde sa vytvára smrteľný vodný vír. Najprv príde láska, potom príde pád. Niagara je krásne dielo, klaustrofobické a tmavé, ale nesmierne poetické.

Broken Manual 

Séria Broken Manual sa venuje téme úteku pred civilizáciou. Možno by bolo zaujímavé sledovať, ako by sa s touto témou pobil Soth dnes, keď sa človek bojí človeka, a kto môže, odchádza z miest a ukrýva sa čo najďalej od ďalších ľudí. Dielo je o úteku alebo o túžbe po úteku. Pred realitou, pred svetom, pred všetkými navôkol. Séria vznikla v čase, kedy Sothova popularita silne zasiahla do jeho súkromia a z fotografa, ktorý sa od malička uzatváral sám do seba a intenzívne prežíval akékoľvek impulzy, ktoré mu život položil do cesty, sa stal človek, ktorý sa uzatvoril ešte viac. Zbalil sa a unikal.

Dva roky strávil v samo-exile pátraním po ľuďoch, ktorí sa ukrývali pred okolitým svetom. Celé to začalo zákazkou, ktorú mal realizovať v Atlante. Nedokázal však myslieť na iné ako na Erica Rudolpha, teroristu, ktorý v rokoch 1996 - 1998 usmrtil troch a zranil 150 ďalších ľudí. Päť rokov sa mu darilo utekať pred spravodlivosťou, bol na zozname FBI desiatich najhľadanejších zločincov. Soth jeho príbeh fascinoval a skúmal miesta, kde sa žil keď sa pred FBI ukrýval. Nezaujímala ho politika celej veci, skôr išlo o jeho fantazírovanie o mužovi na úteku, niečo čo ho vždy priťahovalo. Z projektu vznikla limitovaná edícia 300 kópií knihy. Bola to naozaj unikátna edícia. Do kníh, ktoré Soth kúpil (každá bola iná) ručne vyrezal akýsi trezor, do ktorého bola vložená jeho kniha. Uvádzacia cena bola 50 dolárov. Pred kníhkupectvami, kde mala byť v predaji sa vytvárali dlhé rady a v niektorých prípadoch musela zasahovať polícia, aby ukľudnila tých, ktorí sa snažili dopracovať k svojej kópii. Hneď po vypredaní v kamenných obchodoch ju bolo možné nájsť na eBayi za ceny 1000 dolárov a viac.

Alec Soth, 2008_02zl0189, 2008, zo série: Broken Manual © Alec Soth / Magnum Photos

Pri pohľade na mix farebných a čiernobielych fotografií z tohto diela je možné cítiť akúsi bezmocnosť. Ako keby ľudia, ktorých Soth našiel a fotografoval (pozn. autorky: všetko sú muži) si tak dlho udierali hlavu o pomyselnú stenu až sa napokon vzdali a ustúpili na okraj spoločnosti. Tam, kde by ich len ťažko niekto hľadal. Nájdeme tu pustovníkov, dobrodruhov, hipíkov, tých, ktorí nenávidia vládu, tých, ktorí žijú konšpiračnými teóriami alebo jednoducho bláznov. Typologicky sú to osoby reprezentujúce 19. storočie (perzekuovaní Mormóni, utopickí ľudia žijúci v uzatvorených komunitách), ale aj súčasnú bulvárnu kultúru (reprezentovanú politickými bláznami, paranoidnými samotármi a podobne). Je tam už spomínaný Eric Rudolpf, a samozrejme nemôže chýbať ani “Unabomber” Ted Kaczynski, ktorý sa v narážkach v diele objavuje niekoľko krát.

V čase vzniku projektu ich s autorom spájala rovnaká emočná línia a Soth v sebe dokázal nájsť hlbokú empatiu potrebnú na to, aby sa dokázal vcítiť do ich myšliekového pochodu. Fotografie zachytávajú abstraktný stav mysle a akákoľvek autentickosť je len symbolom frustrácie a atmosféry daného okamihu. Soth je jedným z najviac premýšľajúcich fotografov dnešnej doby. Fotograf, ktorý neustále bojuje s myšlienkou kde a ako ďaleko od foteného subjektu stáť, ako strkať nos tam kde nemá aby dokázal podporiť dokumentárnu tradíciu fotografie a pri tom si stále udržať čistý štít a svedomie. Jeho voľba sústrediť sa na mužov, ktorí si zvolili únik z americkej spoločnosti bola plná fotografických možností. Miešajú sa tu momenty skôr forenzného charakteru s veľkými fotografiami, ktoré prekonávajú umeleckosť jeho diela z predchádzajúcich sérií.

Alec Soth, 2008_08zL0107, 2008, zo série: Broken Manual © Alec Soth / Magnum Photos

Jednou z nich je portrét opáleného, holohlavého, nahého muža stojaceho uprostred ľaliového rybníka. Je to veľmi silná fotografia. V juxtapozícii tu vidíme swastikové tetovanie a prostredie rajskej záhrady. Na ďalšej fotografii vidíme rozmazaný portrét muža so zarastenou tvárou, čo napovedá tomu, že bola vytvorená z veľkej vzdialenosti. Akokeby sme sa tohto muža mali báť, a možno on sa bojí nás. Je viditeľná výrazná schopnosť pozorovania autora. Možno bola fotografia vytvorená na začiatku projektu, keď sa ešte Soth len prepracovával a nadväzoval kontakty s týmito ľuďmi. Všetky ostatné fotografie poukazujú na omnoho väščiu mieru dôvery. Pristupoval k nim ako antropológ. Odhaľuje nám nielen ich portréty, ale aj ich príbytky, nástroje, ich oblečenie či pokusy o zveľaďovanie prostredia v ktorom žijú. Až bolestivo najsmutnejšia je fotografia diskogule zavesenej na konári uprostred ničoho. Soth ju odfotil pri tom najsivšom a najplochšom svetle ako bolo možné, takže v nej nie je možné pozorovať žiadne odrazy. A mňa len napadá, že na danom mieste sa asi veľmi diskotéky neporiadajú.

Songbook  

Predposledná časť výstavy je menej psychologicky náročná a to aj napriek tomu, že v nej nájdeme len vysoko kontrastné čierno biele fotografie, vytvorené miestami za použitia blesku. Songbook je jedinou sériou, v ktorej sa Soth vzdal farebnosti tohto sveta. Monochromatický formát má silne novinársky nádych, čo mu pridáva na nesmrteľnosti. Statika jeho predchádzajúcej tvorby je doplnená o viac náhodných stretnutí a scén zachytávajúcich pohyb. Táto séria vznikla kombináciou výstupov z depeší (svojpomocne publikovaný novinový projekt pod názvom The LBM Dispatch, ktorý bol distribuovaný výhradne v mieste svojho vzniku), ktoré Soth vytváral spoločne so spisovateľom a novinárom Bradom Zellerom, a výstupov z jeho fotografických zákazok, ktoré ho zaviedli do všetkých kútov USA. Napriek tomu, že vznikol kombináciou dvoch rôznych prístupov a subjektov, projekt pôsobí celistvo.

Alec Soth, Bil, Sandusky, Ohio, 2012, zo série: Songbook © Alec Soth / Magnum Photos

Po čase strávenom osamote sebaskúmaním a hľadaním úniku od spoločnosti sa Soth do spoločnosti opäť vracia. V Songbook-u rozpracováva paradox toho, že sa síce neustále sťažujeme na to, koľko času trávime v online svete, a že sme od nových technológií a neustáleho “spojenia” závislí, ale zároveň pociťujeme narastajúcu tendenciu vzďaľovania sa jeden od druhého. Zdieľame svoje životy v on-line komunitách, ale vzďalujeme sa od reálnych komunít. Je to vízia modernej americkej spoločnosti pretkaná melanchóliou a satirou. Počas svojich ciest Soth dokumentoval rôzne tanečné vystúpenia, festivaly, súťaže krásy či iné komunitné udalosti, a podarilo sa mu vytvoriť tak trochu staromódny dokument o našich každodenných činnostiach a radostiach. Sériu v knižnej publikácii otvára fotografia Bila, staršieho pána, ktorý tancuje sám so sebou, s roztvorenými rukami naznačujúcimi partnerský tanec. Fotografia tak, ako je ohraničená naznačuje, že v miestnosti nie je nikto iný. Ďalší záber zas zobrazuje Bree, roztlieskavačku vo výskoku s nohami naširoko od seba a vlasmi zopnutými do chvosta vanúcimi nad jej hlavou. Celá postava má tvar trojuholníka na pozadí bieleho pozadia. Jej úsmev plný zubov pôsobí silene, ale pri tom roztomilo. Fotografia propagujúca výstavu jeho fotografií vo Viedni tiež pochádza z tejto série a zobrazuje tichý portrét páru mladých ľudí plných túžby po inom živote. Pri pohľade na tieto fotografie môžeme cítiť empatiu s ich osamotením, ale zároveň veselosť ich hravosti. Soth sekvencoval jednotlivé fotografie lyrickým spôsobom a pároval ich s úryvkami slov z piesní alebo básní (preto názov Songbook - zbierka piesní).

Alec Soth, Near San Antonio, Texas, 2013, zo série: Songbook, 2014 © Alec Soth / Magnum Photos

I Know How Furiously Your Heart is Beating  

Posledná séria prezentovaná na výstave - I Know How Furiously Your Heart Is Beating - vznikla po Sothovej dlhšej umeleckej pauze. Celý rok sa zaoberal vlastným kreatívnym procesom, necestoval a nefotografoval. Neprijímal žiadne zákazky ani nepracoval na žiadnom svojom fotografickom projekte. Soth začal spochybňovať svoj prístup k portrétnej fotografii, mal pocit, že fotografované subjekty zneužíval a nedokázal vo svojich portrétoch nájsť pravdu, ktorú hľadal. Cítil, že k nim nebol dostatočne blízko a práve jeho vzdialenosť od nich spôsobovala umeleckú krízu, ktorú potreboval prekonať.

Alec Soth, Anna, Kentfield, California, 2017, zo série: I Know How Furiously Your Heart Is Beating, 2019 © Alec Soth / Magnum Photos

V jeho zatiaľ poslednom diele sa k portrétom úspešne vrátil, avšak s odlišným postojom. Jeho cieľom nebolo hľadať a prerozprávať príbeh. Už sa na fotografovaný subjekt nepozeral očami pozorovateľa, snažil sa zachytiť pohľad samotnej osoby, jej vnútorný život. Jeho portréty sa tak stali omnoho citlivejšie, plné pozornosti a lásky. Ďalším rozdielom je fakt, že nezostal už len v USA. Fotil ľudí po celom svete. A fotil výhradne v interiéroch, v domovoch, kde sa každý cíti najbezpečnejšie. S každým subjektom sa snažil stráviť čo najviac času. Niekedy sa s nimi navzájom fotografoval, alebo len jednoducho spolu trávili čas. Cítil potrebu pozorovať ich veci, ich každodenné zvyky a postupne sa prepracovával do ich “vnútra”. Spoznával ich osobnosť, túžby, radosti i starosti. Jeho prístup sa výrazne zmenil. Už sa silou mocou nedožadoval dostať sa niekomu pod kožu, už sa nesnažil nikoho manipulovať s cieľom dosiahnuť lepší záber či kompozíciu, snažil sa o to, aby sa subjekt cítil komfortne. Podstatou tejto série je intimita a nepolapiteľná dôvera. Domáce prostredie interiérov, v ktorých fotografoval subjekty (ale aj interiér samotný) prezrádzajú veľa o vnútornom svete jednotlivých figúr. Soth sa priznáva, že z veľkej časti sa nechal inšpirovať tvorbou Petra Hujara. Rovnako ako on, aj Soth sa hrá s ostrosťou a hĺbkou záberu. Zatiaľ však čo Hujar fotografoval svojich priateľov a milencov, Soth zostával verný neznámym ľuďom. Rovnako ako Hujar sa pri portrétoch hrá s líniami vytvorenými či už zrkadlom, pred ktorým sedí Galina z Odessy, alebo Nick ležiaci na posteli za posúvateľnými dverami terasy.

Alec Soth, Galina, Odessa, 2018, zo série: I Know How Furiously Your Heart Is Beating © Alec Soth / Magnum Photos

Pri všetkej skromnosti a plachosti, ktorú sa mu podarilo v sebe znovuobjaviť, pristupoval aj pri konečnom výbere fotografií. Zo série 75 záberov napokon do finále postúpilo len 35, takže projekt pôsobí veľmi rafinovane a premyslene. Napriek rozsahu je veľkolepý a prepracovaný do každého detailu. Je cítiť, že projekt podliehal dlhému myšlienkovému procesu. Soth je známy tým, že veľa premýšla, veľa číta a miluje hudbu a poéziu. Pokiaľ sledujete jeho profil na Instagrame, budete svedkami toho, ako tieto na prvý pohľad rozdielne kreatívne svety dokáže spájať.

Podarilo sa mu znovuobjaviť fotografiu a samého seba. Nevzdáva sa lyrickej podoby svojich diel. Tak trochu sa vrátil k svojej počiatočnej tvorbe, k úspešnej sérii Sleeping by the Mississippi. Tento krát sa však dokázal odosobniť a nechal prehovoriť srdce.

Fakty:

Názov: Photography Is A Language

Kde: KUNST HAUS WIEN, Untere Weißgerberstraße 13, 1030, Viedeň

Trvanie výstavy: momentálne je múzeum zatvorené, výstava je plánovaná do 16. augusta 2020

Otvorené: momentálne je múzeum zatvorené, po opätovnom otvorení denne 10:00 - 18:00

Cena vstupného: 9 €, kombi lístok 12 €, ročný lístok 22 €, deti do 10 rokov zadarmo, študenti a 11-18 rokov 5 €