Andrej Smolák využíva fotografiu k obrazu svojmu

Ešte predtým, než sa ľudstvo dostalo k fotografii, využívali mnohí maliari jeden zo základných princípov fotografie. Camera obscura je v princípe schránka, ktorej efekt môže človek vidieť len keď sa do nej zmestí. Môže mať až veľkosť obrovskej bedne s jediným malým otvorom na jednej strane. Svetlo z vonkajšej scény po prechode otvorom dopadne na miesto na protiľahlej stene. Stačilo ho premietnuť na papier a maliar si ho mohol jednoducho obkresliť.

Výhodou tejto techniky bolo zachovanie perspektivity a vernosť obrazu. Nevýhodou zasa to, že obraz na protiľahlej stene bol menší, opačne a hore nohami. Maliari si však dokázali poradiť aj s tým. V camere obscure si ho zrkadlom otočili a nasmerovali na plátno či papier. Tam potom obkresľovali, čo im svetlo prinieslo. Len prednedávnom vedci zistili, že si takto pomáhal aj sám veľký Caravaggio, možno aj Leonardo da Vinci. Takmer isto si takto pomáhal maliar Jana Vermeer, ktorého obrazov sa dochovalo približne 35. Údajne preto, lebo on vlastne nevedel maľovať. Iba sedel v akejsi debni kdesi v priestore miestnosti a tam prenášal premietaný obraz „naštelovanej“ scény na plátno tak verne, ako sa to len v tom čase dalo.

Na dnes je to šialená predstava. Ktosi sedí v akosi obrom foťáku, ktorý si najprv musel poskladať, a tam naozaj manuálne zaznamenáva obraz. Človek ako čip. To je mega!

Časom sa fotografovanie zdokonaľovalo. Najskôr chemický proces, potom elektronika posielali maliarov do dejín. Napriek tomu prežili a stále dokážu využívať fotografiu k obrazu svojmu.

Výtvarník Andrej Smolák s bratom, významným galeristom Mirom, začali fotografovať a filmovať v čase, keď sa šuškalo, že ich rodnú dedinu Starina v severovýchodnom cípe Slovenska zaplaví voda.

Priehradu budovali v rokoch 1981 až 1988. 7 dedín definitívne zmizlo z mapy, aj keď pod vodou zostala iba Starina, podľa ktorej dostala vodná nádrž názov.

Andrej hovorí, že s bratom boli tak trochu iní ako ich rovesníci.

Vy ste nehrali futbal?

Keď som chcel naň ísť aspoň pozrieť, tak ma Miro okríkol, aby som si radšej vzal nejakú knihu. Ale na futbalové ihrisko som si chodil aspoň zaskákať na motorke. Okrem toho sme si s bratom kúpili fotoaparát, filmy, zväčšovák, papiere a všetku chémiu, ktorú bolo treba na vyvolávanie fotografií. Leštičku sme spočiatku nemali, tak sme fotky sušili na skle, na oknách. So školským trojuholníkom sme z nich vytláčali vodu a bubliny. Ak sa to podarilo, odpadli samé pekne vyleštené. Niektoré sme natlačili tak, že sa nedali odlepiť.

To poznám. Lepšie bolo hladiť ich uterákom a tak z nich povytláčať nielen vodu, ale aj vzduch. Bubliny robili na lesku nepekné matné fľaky.

Stávalo sa nám, že sme museli fotky oškrabávať ostrým nožíkom. Neskôr sme si požičali sušičku s leštičkou v jednom. Jej súčasťou už bol aj šetrný gumový valček na vytláčanie vody a bublín.

V tom čase nemal fotoparát a výbavu len tak hocikto.

Ľudia nás oslovovali, aby sme ich fotili. Síce som fotografii ani veľmi nerozumel, ale nedal som sa odradiť. Niekedy som mal film taký čierny, že sme ho pri výrobe fotiek museli presvecovať aj niekoľko minút a nie pár sekúnd.

Máte pofotený každý kút Stariny?

Fotiek mám veľa. Zodpovedajú dobe a našim vtedajším skúsenostiam. Nadšenie nám nechýbalo. Aj filmovať sme začínali v čase, keď sa iba šuškalo o tom, že nám Starinu zaleje voda. V tom čase sa rozhodovalo, či zaplavia našu dolinu alebo tú vedľa s dedinou Zubné.

Snažil si sa zarábať fotením?

Samozrejme, že si ma ľudia volali sami. Pozývali ma na svadby, pohreby, všade... Vysvetľoval som im, že nie som fotograf.

V tom čase si už maľoval?

Kreslil som si od detstva. Vôbec som netušil, že sa v tom dá vzdelávať. Prvý uhlík som mal v rukách na prijímacích skúškach na vysokú školu. Ale ako chlapec z dediny som sa hral na maliara, maľoval som olejovými farbami veľké plátna. Tak som začínal. Nič horšie som nemohol urobiť. Počas skúšok pred nás postavili bielu bustu, biely papier a dali mi čierny uhlík. Spočiatku som bol v rozpakoch, že čo s tým. Veď to je predsa hlúposť, maľovať na biely papier bielu bustu čiernym uhlíkom! Skúsil som. Podľa mňa celkom slušne... Pán profesor Jozef Bendík okolo mňa niekoľkokrát prešiel s tým, že tá moja busta má živé oči. Stále som nevedel, čo s tým, až kým mi po tých očiach prešiel prstom a rozmazal ich. Zrazu už busta živé oči nemala. Neprijali ma. Skúsil som to znova o rok. Medzitým som dal dokopy všetky busty, ktoré sa len dalo, a trénoval som. Podarilo sa.

Znova busta?

To je doteraz.

Vráťme sa k fotografovaniu.

V archíve mám neporiadok. Negatívy mám nastrihané na pásiky a založené vo filmových trezoroch. Chcelo by to všetko prejsť, skontrolovať a usporiadať. Mám stále odložený zväčšovák.

Maľuješ podľa svojich fotiek zo Stariny?

Ešte nie, ale chystám sa. Mám aj kopu kresieb, ktoré som začal triediť. Prednedávnom som našiel kresbičku z mojich študentských čias, na ktorej boli ľudia okopávajúci fazuľu či kukuricu. Je na nej moja babka a mama. Sedel som vtedy podvečer na medzi a kreslil. Mama vzala motyku, poriskom mi ťukala po členkoch a volala ma, aby som šiel kopať, lebo už je večer. Vraj všetci umelci zomreli chudobní a hladní.

Využívaš fotenie aj v súčasnosti, keď už si vyrástol a si akademický maliar?

Robím to najmä pri aktoch, pretože modelka nevydrží v jednej póze celé hodiny.

Aha... Tvoja maliarska expozícia trvá celé hodiny, ako pri camere obscure.

Napriek tomu, že si pomáham fotoaparátom... Vlastne nie sebe, ale modelke, nekreslím ani nemaľujem podľa cudzích fotiek.

Nikdy ťa k tomu nikto neprinútil?

Nútia ma, lebo chcú portréty manželiek, mileniek či detí a má to byť prekvapenie, o ktorom nemá nikto vedieť. Maľovať sa ale bez toho nedá. Naposledy ma prinútil syn. Dcéra jeho kamaráta bude mať rok a syn mu chce dať pekný darček. Že kamarát bude šťastný, keď dostane kresbu svojej dcérky odo mňa. Jeho manželka ju tajne nafotila podľa mojich inštrukcií. To bude podľa cudzieho záberu. Inak to nerobím. Prišiel som tak napríklad o zaujímavú objednávku. Manželka odhalila mužovi neveru. Ten si ju chcel udobriť. Všetko to malo byť tak, aby nevedela, že dostane od manžela portrét ako darček. Svokor ju odfotil, lenže na fotografii mala asi centimetrovú hlavu uprostred obývačky. Z toho sa predsa nedalo nič urobiť. Ja si zvyčajne nafotím sám približne 20 až 30 záberov, aby som mal z čoho čerpať.

Pri fotení dostaneš vzhľad portrétovaného do oka a potom si ho fotkami pripomínaš?

Tak. V minulosti som si vyrábal fotografie, potom som ich premietal pred seba na plátno a teraz využívam aj displej notebooku či tabletu.

Nie je to tak trochu klam, premietať si fotografiu a kresliť či maľovať ju?

Nie. Ja sa len pozerám na model zastavený v čase. Nepremietam si ho na papier či plátno tak, aby som ho z premietaného obrazu obkresľoval. Mimochodom: Nafotiť si portrétovaného a podľa fotky maľovať rieši aj problém s koronou. :) Fotku potrebujem, nie som predsa žiadny kompjúter, aby som si zapamätal všetky detaily.

Aký je rozdiel medzi obrazom a fotografiou? Obraz ako obraz? Či?

Keď robí fotku umelecký fotograf, vyzerá to rozhodne inak ako keď si ju robí len tak niekto do mobilu v obývačke. Nie každý, kto si kedysi kúpil písací stroj, je spisovateľom. Nie každý, kto si kúpil videokameru, sa stal vážnym filmárom... Rozdiel je v tom, že fotoaparátom môžem urobiť záberov more za chvíľu. Ja namaľujem len jeden jediný obraz, ktorý je originál. Samozrejme, vybrať z kopy fotiek jednu perfektnú a tú ukázať svetu je tiež umenie.