Boris Németh: Realita ma nebaví

Boris Németh je prvý slovenský fotograf, ktorý vystavuje na treťom ročníku Festivalu La Gacilly-Baden Photo 2020 v mestečku na juh od Viedne. Do Badenu pod Viedenským lesom jazdí z centra rakúskej metropoly električka. Mesto je plné fotografií. Tie Borisove sú nainštalované, na frekventovanom mieste, kúsok od vchodu do kúpeľov.

Stretli sme sa na slávnostnom otvorení festivalu v polovici júla. Tentoraz nebolo také honosné, ako predošlé dva ročníky. Ani vystavujúci autori z Ruska či mimo Európskej únie pre pandémiu neprišli.

Ako si sa sem dostal?

Na odporúčanie riaditeľa Mesiaca fotografie na Slovensku Václava Maceka. Oslovil ho tunajší šéf festivalu Lois Lammerhuber.

Bol to dobrý výber? :)

:) Podľa mňa chcel Lois ukázať Slovensko netradičným spôsobom. Videl som tu niekoľko výstav, ktoré ukazujú, ako veci nefungujú, ale ukazujú to iným spôsobom, ako to robím ja.

Páči sa ti v Badene?

Nádherné fotografie sú nainštalované v krásnom priestore. Človek nemusí chodiť do galérií. Len sa tak prechádza po meste a parkoch a zrazu vidí, že svet okolo neho je akoby zhromaždený v jednom výstavnom celku.

Ako si sa dostal k fotografii?

Mal som priateľku, ktorá fotografovala. Ja som si vzal otcov starý nefunkčný fotoaparát a asi som ju chcel ohúriť. Mňa však bavilo, že ten fotoaparát údajne nefungoval. Jediný z rodiny som zistil, ako vlastne funguje. Celkom ma to bavilo.

Predpokladám, že to bol fotoaparát na film.

Samozrejme, veď už mám 41 rokov. Prišiel som s fotoaparátom do minilabu a pýtal som sa, či sa na ten fotoaparát dá fotografovať aj farebne alebo len čiernobielo? Nič som o tom netušil. Kúpil som si čiernobiely film, ale keď som vyvolal fotografie, tak som ich okamžite vymaľoval. Samotné fotografie mi prišli príliš reálne.

Koloroval si klasicky anilínovými farbami?

Jasné. Hľadal som niečo, čo by sa tie fotografie dali dotvoriť a našiel som bratove anilínky... Neskôr ma fascinovali Jan Saudek a František Drtikol. Často mám pocit, že ma fotografie nebavia, pretože sú príliš reálne. Aj keď robím pre médiá zobrazujem to čo cítim ja. Nie som agentúrny fotograf. Veľa vecí si dotváram.

Realita ti nie je dosť dobrá?

Každý ju vníma inak. Povedzme, že ja ju vnímam po svojom.

Prečo to robíš po svojom?

Neviem. Je mi to prirodzené. Kedysi som hrával v kapele, každý deň som robil nejakú inú pesničku. Je to tak isto o tvorbe. Nejde o to, či vytváram reálny svet alebo nie, ale ide o to, ako ho chápem a ako sa zo mňa dostane na svetlo sveta.

V médiách predsa musíš fotiť aj reálny svet.

Časopis týždeň si zakladá na tom, že obraz v ňom je iný, ako v iných médiách. Kolegovia doslova požadujú, aby to bolo autorské. Fotografia nie je ilustrácia k textu, musí byť obstáť samostatne. Nemá byť len doplnkom či ilustráciou textu.

O čom je portrét od teba?

Prídem skôr. Nájdem si miesta, kde chcem fotografovať. Vždy som pri rozhovore. Snažím sa človeka pochopiť a rozmýšľam, kam by som ho mohol v posunúť v obraze.

Si komunikatívny?

Veľa ľudí hovorí, že nie som introvert, ale ja som. Na tú chvíľu fotografovania sa však dokážem prepnúť. Človek, ktorého idem fotografovať sa potom dokáže uvoľniť a v podstate urobí čokoľvek. Ja ho však nechcem dotlačiť do niečoho v čom by sa mohol cítiť zle. Často pri fotení zdôrazňujem, že mojím cieľom je urobiťdobrú fotografiu.

Darí sa ti?

Vždy sa to podarí. Väčšina ľudí je ústretových. Snažím sa sám pochopiť, kam až môžem fotografovaného dostať. Keď pochopím, kde sú hranice, tak sa podľa toho správam.

Čo sa ti nepodarilo?

Jeden politik z KDH nám rozprával, ako píše knihu a pri tom s vyloženými nohami rozjíma a prijíma signály. Napadlo mi odfotiť ho s vyloženými nohami na stole. Zareagoval, že to v žiadnom prípade, že takú fotku nechce.

Ako si ho nakoniec odfotil?

To si nepamätám, pretože to nie je až taký zaujímavý zážitok. :)

Keby si mohol celý život fotiť iba to, čo sám chceš, čo aby to bolo?

To, čo robím.

V Badene ti vystavujú Slovensko. Je to realita, ktorá v tvojom podaní pôsobí, ako vytrhnutá z reality.

Pre mňa je Slovensko o hľadaní identity Slovákov. To pochopím iba tak, že budem cestovať a vnímať. Možno keby som nebol v časopise .týždeň, ale v nejakom inom médiu alebo na voľnej nohe, rozmýšľal by som inak. Lenže ja som v ýždni a to na mňa vplýva a formuje ma to. Slovensko je na pol ceste medzi Východom a Západom. Aj môj posledný projekt Bratislava - Košice (a späť) je práve o tom. Snažil som sa v ňom fotiť cez portréty to, čo sa v krajine práve deje. Pozývam vás na vernisáž, ktorá bude 17. septembra v Galérii Slovak Press Photo v Bratislave.

Je pre teba dôležité prezentovať sa na takýchto medzinárodných fórach?

Je to veľmi príjemné. Snažím sa robiť svoju prácu na 1000 percent, ale netlačím na pílu.

Záleží ti na fototechnike?

Nie som technický tip, som zameraný skôr na pocity. Desať rokov som si nosil na fotenia malý blesk, ktorý mi držal redaktor. Dnes už vláčim naozajstné svetlá.

Čo plánuješ do budúcna?

Uvidím, čo príde.

Čím si chcel byť, keď si bol malý?

Hudobník. Ja som pri hre na basovú gitaru zistil, kde mám limity. Keď som už nedokázal zahrať to čo som mal v hlave  odradilo ma to. S fotkou mi to zatiaľ stále funguje :)

Bratislava-Košice a späť (2020) je zatiaľ posledný projekt Borisa Németha

Keď sa v roku 2007 dnes už expremiér Robert Fico vyjadril k dostavbe iluzórnej diaľnice D1, vyhlásil, že do roku 2010 by mala spojiť západ s východom. Dodnes sa tak nestalo.

Premýšľam nad tým, čo by bolo, ak by sa to podarilo. Či by sa zmazali, alebo aspoň do určitej miery eliminovali rozdiely, ktoré medzi regiónmi a Bratislavou existujú. Ako by ľudia rozmýšľali, čo by robili a ako by vnímali krajinu a či by bolo Slovensko odrazu chápané všetkými rovnako a hlavné mesto by prestala byť „štátom v štáte“.

Na trati Bratislava-Košice pozorujem krajinu, ľudí a situácie a hľadám definíciu toho, čo znamená byť Slovákom. To sa dá podľa môjho názoru pochopiť jedine poznaním krajiny, v ktorej žijem. Posledné dva roky priniesli Slovensku veľa dôležitých udalostí. Jednou z prvých bola vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, ktorá rozhýbala krajinu k obrovskej aktivite, následne k úpadku silnej, dlhoročne vládnúcej strany, no na druhej strane aj vzostup extrémneho nacionalizmu a nenávisti, mierenej voči menšinám a etnickým skupinám. 

Moje predošlé projekty riešia problematiku falošného a prázdneho hejslováctva dlhodobo a komplexne. Bratislavu- Košice a späť som poňal portrétovo. Mojou snahou je zobraziť ľudí, ktorí sú nositeľmi týchto udalostí. Tie sú trpko-smutné, niekedy úsmevné, ale stále trochu nakrivo.

Radiála od západu na východ mi ponúkla zachytiť ľudí v ich prirodzenom prostredí, nie situačne, skôr príbehovo. Nejedná sa o okamihy, ktoré sa stanú a následne zaniknú. Každá z fotografií si nesie svoj príbeh s odkazom na minulosť a presahom do našej budúcnosti.

Projekt Bratislava-Košice a späť je jedným veľkým portrétom Slovenska, ktorý som poskladal z výrazných momentov. Ak by sa ma niekto opýtal, koľko hodín strávených v aute ma to stálo, odpovedal by som, že netuším. Veľa.