Branislav Štepánek: Dotyk s originálom

Branislav Štepánek vyvíja softvér a popri tom sa venuje fotke. Zaujíma ho najmä jej teoretická časť, kurátorská činnosť a publikovanie o fotografii. Hovorili sme o tom, aký má význam chodiť na výstavy fotografií do galérií, aj či je posudzovanie kvality fotografie objektívna alebo subjektívna záležitosť.

Ako si sa dostal k fotografii?

Môj starý otec bol fotograf a na rozdiel odo mňa sa dokázal fotkou živiť. Živil sa vedeckou lekárskou fotografiou. Prirodzene ma viedol ku fotografickému umeniu. Mal som k nemu vzťah ako malé dieťa a potom sa mi vrátil v dospelosti, keď som sa začal fotke viac venovať a začal som študovať na Inštitúte kreatívnej fotografie v Opave (ITF).

Ale niečo bolo aj medzi tým. Keď sme sa spoznali, fotografoval si v rámci bratislavského fotoklubu.

Bol som členom progresívneho fotoklubu FOPA. Združoval vyspelých fotografických amatérov, ktorí mali vo fotografii ďalšie ambície. Neexistovala a dodnes neexistuje nijaká vzdelávacia platforma pre vyspelých amatérov, ktorí chcú ísť nad rámec bežných kurzov a workshopov. Na workshopoch vás naučia základné veci ako napríklad nasvietiť modelku alebo komponovať v krajine, ale nad touto úrovňou nie je dlho dlho nič  a potom až vysoká škola. Traja z nás sme pochopili, že máme vyššie vzdelávacie ambície a prihlásili sme sa na umelecké školy.

Pritom si už predtým jednu vyštudoval. A s fotografiou nemá veľa spoločného.

 Vyštudoval som softvérové inžinierstvo a živím sa vývojom softvéru.

Čo si ako člen fotoklubu fotil?

Keď som do FOPA prišiel, nefotil som nič rozumné. Len takú typickú amatérsku produkciu - labuťku, nebíčko, vláčik. Potom jeden z členov FOPA objavil informáciu, že Dom fotografie v Poprade robí jarný workshop, ktorý bude viesť vraj slávny fotograf Jindřich Štreit. To meno som nepoznal. Ale povedal som si že na ten workshop pôjdem. Štreit, obrovská fotografická aj morálna autorita, mal na mňa neskutočný vplyv. Keď som sa vracal sám vlakom domov, popísal som si asi dvadsaťpäť strán poznámok myšlienkami a pocitmi z workshopu. Snažil som sa potom nejaký čas venovať dokumentu. Po niekoľkých rokoch sa ukázalo, že tento žáner nie je pre mňa. Sú oveľa lepší fotografi, ktorí dokumentárnu fotografiu robia.

Prečo si myslíš, že to nie je žáner pre teba?

Dokumentárny fotograf si musí nájsť svoj projekt a systematicky ho rozvíjať. Musí sa k nemu stále vracať, mať naň čas a chuť. To nebolo zlučiteľné s mojim spôsobom života. Neskôr na ITF som zistil, že ma baví skôr pracovať s fotografiou iným ako dokumentárnym spôsobom.

Akým?

Takým, ktorý je viac zlučiteľný so životným štýlom normálne zamestnaného človeka, ktorý má svoju rodinu a tvoriť môže po večeroch pri počítači, nie v teréne. Postupne som sa prepracoval k teoretickému uvažovaniu o fotke. K uvažovaniu o tom, akým spôsobom vložiť do fotografického obrazu význam, akým spôsobom ho sprostredkovať divákovi. Aj fotografické súbory, ktoré som na ITF vytvoril, boli takto orientované. K dokumentárnej fotografii sa vraciam len v kruhu svojej rodiny. Ale tie fotky nikomu neukazujem.

Prečo si považoval za dôležité vzdelávať sa vo fotke na ITF?

Fotografia ma odmalička fascinovala z rôznych hľadísk. Napríklad atmosférou tmavej komory, keď sa pod červeným svetlom máča fotografický papier vo vývojke a postupne vzniká obraz. Alebo ako funguje fotografia v médiách. Ako funguje fotografický obraz, akým mechanizmom dokáže sprostredkovať emóciu. Keď som sa chcel tomu všetkému venovať, jediný rozumný krok bol ísť na vysokú školu.

Čo ti dala?

Veľmi veľa. Na prvý pohľad to vyzerá tak, že sa tam nič nedeje. Že každý tvorí sám v rámci svojich projektov, a nie v škole. Ale realita je taká, že to prostredie väčšinu študentov výrazne formuje. Dokážu citlivejšie vnímať a rozlišovať kvalitu a postupne zisťovať, aká fotografia ich zaujíma. Získavajú dôležité kontakty. Zúčastňujú sa výstav, festivalov, spolupracujú na publicistických aktivitách. K týmto veciam sa väčšina ľudí mimo akademického prostredia bežne nedostane. Roky strávené na škole ma nenaučili fotiť, ale poskytli mi možnosti, ako sa vo fotografii uplatniť. Pochopil som, že sú oveľa lepší fotografi ako som ja a má väčší význam, aby som pracoval na tom, aby bola ich tvorba prezentovaná návštevníkom galérií a čitateľom kníh.

Spoza fotoaparátu si sa dostal ku kurátorskej činnosti.

Ukázalo sa, že najzmysluplnejšie sa uplatním, ak budem o fotografii publikovať. Píšem recenzie, rozhovory, eseje a podieľam sa na organizovaní bratislavského festivalu Mesiac fotografie.

Ten si získal dobré meno.

Áno, hoci ho vzhľadom na skromné prevádzkové zázemie nemôžeme porovnávať s veľkými európskymi festivalmi so stonásobnými rozpočtami a inou klientelou. No aby sme vyzdvihli jeho pozitíva: Bratislava má úžasnú geografickú polohu, má blízko na východ aj na západ, a preto je tu jedinečný priestor na prezentáciu fotografie strednej a východnej Európy. Nikde inde sa toľko nestretávajú odborníci z Ruska, Pobaltia, východnej Európy, Nemecka, Francúzska, USA.

Čo zahŕňa práca na festivale? Vybavuješ všetko cez internet alebo máš možnosť navštevovať iné festivaly v Európe či po celom svete a inšpirovať sa tam najnovšími trendmi vo fotografii?

Veľká výhoda je, že väčšinu komunikácie môžem urobiť od počítača. Ale na to, aby kurátor a dramaturg festivalu mohol vykonávať svoju prácu zmysluplne, musí cestovať po svete. Musí chodiť na svetové top fóra, sledovať, čo sa na nich deje a mať znalosti, schopnosti a intuíciu na zostavenie programu festivalu v Bratislave. Ja môžem cestovať len v rámci svojej dovolenky. Časť našej programovej skladby je daná, pretože máme dlhodobých partnerov v Pobaltských krajinách, Grécku, Rakúsku, Poľsku, Maďarsku. Sú to kultúrne inštitúcie, ktoré nám často samy navrhujú výstavy a z nich si vyberáme. Hlavnú časť programu však pripravujeme sami. Samotná komunikácia k produkcii výstav potom prebieha od počítača a telefonicky. Nakoniec ju stačí len doviezť a zavesiť na stenu.

Reflektuje slovenská fotografia aktuálne svetové trendy?

Trendy sú globálne a prichádzajú aj na Slovensko. V minulosti sme zaznamenali napríklad veľký nástup portrétnej fotografie či práce s archívnymi fotografiami, kedy umelec pracoval s nájdeným fotografickým materiálom, pôvodne nezamýšľaným ako umenie, jedinečným spôsobom. Populárne bolo aj využívanie komplikovaných výtvarných techník. V súčasnosti sa však svet vracia k čistej úprimnej fotografii.

Ovplyvňujú súčasnú fotografiu nové technológie?

V top svetovej súčasnej fotografii nie je technologický posun až tak viditeľný. Umelci sa často vracajú k používaniu tradičných techník, napríklad k foteniu na strednoformátové aparáty na filmový materiál. Pretože technické možnosti ešte netvoria fotografickú výpoveď. Najlepšie súbory boli vytvorené obyčajným spôsobom. Niekedy až prekvapivo jednoducho. Napriek tomu majú veľkú výpovednú hodnotu. Iné je to v oblasti reportážnej fotografie. Tam ja osobne vnímam obrovský posun vďaka technike. Moderné digitálne fotoaparáty umožňujú rovnocenne zhotovovať fotografie aj videozáznam. Možnosť digitálnych úprav zároveň úplne zbavila fotografiu nálepky nositeľa objektívnej pravdy, ktorú vždy mala neprávom. Túto nálepku dnes dostáva video, pretože je technicky ťažšie manipulovateľné. Avšak manipulácia sa podobne ako pri statickej fotografii deje nielen v technickej rovine, ale aj spôsobom stvárnenia či strihu. Preto je dôležité, aby sa reportážni fotografi učili pracovať výtvarne aj s týmto médiom. Dnes sa to deje v malej miere, ba ani konzervatívne akademické prostredie neposkytuje vzdelanie v tomto smere a bude sa musieť prispôsobiť

Nestačí fotografovi iba fotografovať a videografovi iba nakrúcať a snažiť sa zlepšovať? Je naozaj také dôležité študovať fotku a video?

Štúdium fotografie nestačí na to, aby urobil z človeka dobrého autora. Dobrých autorov nájdeme medzi akademicky vzdelanými aj autodidaktikmi. Zmysel školy je v tom, že je vhodnou platformou pre ľudí, ktorí sa chcú fotografii venovať špecifickým spôsobom, napríklad v oblasti histórie alebo teórie fotografie. Určite má zmysel pre tých, ktorí sa chcú živiť tvorbou fotografického umenia. Umelci totiž pôsobia na globálnom trhu a absolvovanie prestížnej umeleckej školy im môže pomôcť. A najmä ich formuje kultúrne podhubie na škole. Čo sa týka reportážnej a dokumentárnej fotografie, tam až taký rozdiel nevidím. Je veľa špičkových dokumentárnych a reportážnych fotografov bez vysokej školy. Našli si vlastný vizuálny štýl a ovládať techniku sa naučili sami.

Existujú pravidlá na určenie toho, ktorá fotka, ktorý súbor fotografií je dobrý? Alebo je takéto hodnotenie čisto subjektívne?

Dlhé roky zastávam názor, že nie je subjektívne. Na mnohých súboroch fotografií som mal možnosť pozorovať, že keď ich videli traja rôzni ľudia, znalí fotografie, nezávisle na sebe sa vedeli zhodnúť na ich kvalitatívnom hodnotení. Posúdiť, ktorá fotka je dobrá, je vecou jednak intuície, znalosti histórie fotografie a elementárneho vkusu a jednak skúseností nadobudnutých cez stovky videných fotografických cyklov a výstav. To všetko človek nadobudne, ak sa fotkou neustále zaoberá. Dúfam, že sa nikto neurazí, ak fotku v tomto prirovnám k vareniu. To sa tiež zdá subjektívne, pretože každý človek má iné chute, no predsa existuje určitý hodnotový systém, na základe ktorého sa dá posúdiť, ktoré jedlo je kvalitnejšie ako iné. Remeslo netkvie iba v technickom spracovaní. V tom, aké fotograf použije svetlo a ako zaostrí objektív. Ale v tom, akým spôsobom dokáže fotograficky podať svoj príbeh.

Do procesu tvorby výstavy či knihy vstupuje aj kurátor, ktorý fotografa dokáže usmerniť v tom, ako vypovedať príbeh. Prečo ani špičkoví fotografi nedokážu sami zostaviť ten najlepší súbor fotografií?

Lebo ich vzťah k situáciám na fotografiách im zabraňuje v nezávislom nazeraní. Divák vníma len hotový obraz. No autor ho vidí úplne inak. Vie napríklad, čo odfoteným scénam predchádzalo, čo nasledovalo po nich. Kurátor, ktorý nepozná okolnosti vzniku fotografií, vie lepšie posúdiť, ktoré vzťahy medzi fotografiami fungujú a ktoré nie.

Ako kurátor a teoretik fotografie si videl množstvo fotografických súborov. Nachádzaš medzi nimi ešte niečo originálne?

Je úžasné, že invenční autori vždy prídu s niečím novým. Zažitý rámec uvažovania o fotografickom médiu zbúrajú ako domček z karát. A to je krásne. Všetci kurátori, akokoľvek vzdelaní a skúsení, sa vtedy musia prispôsobiť. Je to dobrodružstvo sledovať ako aj po stoosemdesiatich rokoch od vynálezu fotografie sa stále dá rozprávať fotografiou novým spôsobom.

Prečo by podľa teba mali diváci chodiť do galérií, keď si fotografie môžu prezrieť doma na monitore počítača?

Pri väčšine fotografických štýlov má výstava v galérii alebo kniha zásadný vplyv na to, ako divák dielo vníma. Ide o dotyk s originálom prezentovaným tak, ako ho z jednotlivých fotografií autor a kurátor zostavili. Rozdiel medzi výstavou v galérii a prezretím si fotiek na monitore počítača je ako rozdiel medzi živým koncertom a záznamom z cédéčka. Dotyk s originálom poskytuje úplne iný vizuálny zážitok. Každý, kto má rád fotografiu a akúkoľvek inú umeleckú tvorbu, by mal dotyk s originálom vyhľadávať.