Braňo Molnár: Krajina môjho deda

Profesor na vysokej škole sa ho raz spýtal, čo by chcel robiť. „Chcel by som chodiť po krajine, po prírode a pozerať sa.“ Profesor odpovedal, že také zamestnanie neexistuje. Tak si ho fotograf a filmár Braňo Molnár (49) našiel sám. Jeho najnovší dokumentárny film Žijem Dunajom mal nedávno premiéru vo verejnoprávnej televízii.

Vzdelaním si ornitológ. Ako a prečo si vlastne začal s fotografiou?

Keď som robil diplomovku. Potreboval som fotografie vtákov. Kúpil som si fotoaparát, ruský, tri noci predtým som nespal zo strachu, že ho vypredajú. Mama mi vždy hovorila: Čo fotíš trávičky a vtákov? Veď foť nás! Ale ja som inklinoval k prírode. Fotiť mamu a otca ma až tak neťahalo.

Film Žijem Dunajom je tvojím návratom na miesta, na ktorých si držal prvýkrát fotoaparát?

Áno. Narodil som sa v Rusovciach. Ako fotograf som začínal na Dunaji.

Celým dokumentom rezonujú spomienky na tvojho deda a dunajskú prírodu, aká bola kedysi.

Dedo býval na samote uprostred lesa na Míneši pri Čuňove. Vtedy bola vnútrozemská delta Dunaja ešte nedotknutá. Plietol koše, siete, staral sa o býky. Žil prírodou. Rád som tam chodieval. Bolo to iné detstvo. Nehladkal som mobily ako teraz môj syn, ale som bol stále vonku. Bolo to ešte pred výstavbou Gabčíkova. Dunaj bol iný. Divokejší. Keď začali stavať priehradu, bol som zúfalý. Nakoniec zostalo pár pekných miest. Nájdeš fragmenty pôvodnej prírody. Na také miesta som chodieval pri nakrúcaní filmu Žijem Dunajom.

Ako sa z ornitológa stal fotograf a filmár?

Po vtákoch v diplomovke som sa dostal ku komerčným zákazkám, fotil som aj reportáže. Živiť sa u nás prírodou je totiž veľmi ťažké. Robil som aj výškové práce. Radšej ako fotiť niečo, čo sa mi nepáčilo, som sa zavesil na laná a tak si privyrobil. Nenechal som sa od kadekoho ovládať.

Vo fotografii si bol samouk?

Bol som samouk, niečo mi poradil kamarát Tomáš Paštéka a chodil som aj do fotoklubu. Tam sa mi trochu vysmievali. Ostatní fotili ľudí. Ja prírodu. Nič som si z toho však nerobil. Vtedy som fotil ešte na analóg. Techniku som sa ovládať naučil a prírodu som poznal, lebo som s ňou žil.

Fotenie ti nestačilo, začal si aj nakrúcať dokumentárne filmy. Prečo?

Filmom vyrozprávaš ucelenejšie dielo. Viac sa mi páči urobiť príbeh ako len jednu fotku. Pohyblivé obrázky mi učarovali. Navyše je doba videa, internetu, youtube. Tak som začal filmovať Nízke Tatry. Môj prvý film sa volal Nízke Tatry, srdce Slovenska a robil som na  ňom tri roky. Chodil som po horách, v zime aj v lete som spával kade-tade, na miestach, ktoré sa mi zapáčili, hľadal som zaujímavých ľudí, ktorí filmom sprevádzajú.

Už film o Nízkych Tatrách je plný časozberov.

Bolo to pred vyše desiatimi rokmi. Časozberné zábery ešte len začínali. Iní ich robili kamerou, ja fotoaparátom. Vtedy boli fotoaparáty na túto prácu ešte zaznávané. Ale nakoniec sa ukázalo, že výstup z nich je ešte kvalitnejší než z kamier. Film Žijem Dunajom som intenzívne robil posledné tri roky, ale materiál som zbieral už roky predtým. Ale technika tak pokročila, že staršie zábery som už nemohol použiť, hoci boli fantastické. Okrem časozberov robených na fotoaparát.

Takže do hôr si chodil sám, na niekoľko dní, za každého počasia?

Áno. Očarilo ma to. Hory sú fotogenickejšie ako Dunaj. Vždy som spal niekde na hrebeni alebo pri peknom výhľade. Ráno som zišiel z kopca, celý deň som niekam vychádzal a nakrúcal, podvečer som si našiel pekné miesto a opäť som filmoval. Niesol som statív, techniku, spacák a jedla tak na knap. V horách som takto trávil tri až päť dní. Bolo to krásne. Raz som spal na úzkej cestičke medzi kosodrevinou, všetko dookola bolo zarastené. V noci som otvoril oči. Pol metra nado mnou sedela sova a nad ňou boli už len hviezdy. Jedlo som skladoval vždy o kus ďalej, kvôli medveďom. Raz však prišiel kontajnerový medveď. Divoký medveď od človeka odíde a vyhne sa mu, no kontajnerové medvede sú nevyspytateľné. Mal som v spacáku blesk. Čítal som v zahraničnom časopise, že blesk medveďa väčšinou odplaší – aj keď ho môže aj vyhecovať. Tento medveď našťastie odišiel, keď som doňho začal blýskať. Ešte dobre, že som vtedy nespal v stane, ale vonku.

Vonku je lepšie ako v stane?

V stane mám väčší rešpekt. Si tam zavretá a nevidíš, čo sa deje okolo teba. Necítim sa v stane bezpečne.

Film o Nízkych Tatrách si robil sám od seba alebo si mal oficiálnu spoluprácu s televíziou?

Sám od seba. Sám som ho aj strihal. Pôvodne mal mať 52 minút, ale pokazilo sa mi diskové pole a polovica zálohovaného materiálu z celých troch rokov práce zmizla. Takže má minút 26. Poslal som ho na festivaly, získal nejaké ocenenia. Potom ho odvysielala verejnoprávna televízia. Nedali mi zaň ani cent. Ale následne podporili moje ďalšie projekty.

Potom prišiel film Vo vetre kopýt o koňoch na Muránskej planine.

Kedysi som robil moderný päťboj, to je plávanie, beh, streľba z malorážky, šerm a parkúrová jazda na koni. Mal som aj koňa. Keď som prišiel na Muránsku planinu a videl tam kone v prírode, bol som nadšený. Urobiť o nich film však nie je jednoduché. Kone sa 99 % času iba pasú. So stádom je pastier. Skôr ich stráži ako pasie. Kone by prežili aj bez neho, ale možno by ich pokradli a dokonca aj zjedli. Takže na ne dáva pozor. Tých koní je na Muráni čoraz menej. Nedalo mi to. Chcel som urobiť film ešte kým tam sú aspoň nejaké. Vo filme sú aj pastieri, aby si ľudia dokázali predstaviť, ako žijú.

Točil si Biele objatie o lavínach vo Vysokých Tatrách a popri tom aj dunajský film, ktorý vznikal celé roky. Ako si sa dokázal dostať k divožijúcim zvieratám tak blízko?

Kto fotí a filmuje prírodu, nesmie to brať ako prácu. Musí to byť jeho hobby. Musí mať prírodu rád. Lebo mesiac niekde čakať na záber, to nedá človek, ktorý si ráta gážu na hodinu. Napríklad ak chceš filmovať ranné zábery zvierat, musíš na miesto prísť tak dve hodinky pred západom slnka večer predtým. Ľahneš si do krytu, ráno sa zobudíš a filmuješ. Do filmu Bratislava, mesto uprostred prírody som potreboval dropy. K nim musíš prísť tak o štvrtej popoludní, ak ich plánuješ nakrúcať ráno. Inak sa vyľakajú a ráno na dané miesto neprídu. Vo filme Žijem Dunajom mám jeleňa, ktorý sa kúpe. Vymákol som miesto, kam chodieval. Postavil som si tam krytík a strávil som tam zopár týždňov. Prichádzal som skoro ráno, ešte potme, a bol som tam asi do dvanástej. Nakoniec sa mi podarilo nafilmovať ho. Keď som robil Biele objatie, spával som v zime na hrebeňoch Tatier. Spať hore v zime, v snehu a keď fučí silný vietor nie je sranda. Aj technika dostane zabrať. Ale keď má človek dobrý spacák, dá sa to vydržať. A je tam krásne.

Po výstavbe vodného diela Gabčíkovo zmizol Dunaj, aký si poznal. Niektorí prirovnávajú priehradu ku katastrofe pre prírodu, iní tvrdia, že nespôsobila až toľko škody. Čo si o tom myslíš ty?

Gabčíkovo zobralo veľkú časť lužných lesov a vnútrozemskej delty Dunaja. Žiadne vodné dielo rieke nikdy nepomôže. Pravda je asi niekde uprostred. Elektrinu potrebujeme. Na druhej strane, aj pri takom veľkom vodnom diele sa prírode dalo viac pomôcť. Zachovať viac lužných lesov. Robiť simulované záplavy v inundáciách. Dvakrát po dokončení Gabčíkova ich urobili, ale potom sa ľudia sťažovali, že im vyplavuje chatky, tak sa s tým prestalo. Život v rieke sa zmenil. Kedysi bola voda vďaka záplavám dynamická. Žilo v nej viac rýb. Teraz voda stojí. Nemôžeš po ramenách prejsť kanojkou, lebo prehrádzky sú doslova každý kilometer. V mŕtvych ramenách boli kedysi bežné chochlačky bielooké, naše najvzácnejšie kačice. Teraz je zas umelo vytvorená Hrušovská zdrž hlavné zimovisko vtákov. Niekedy ma bolí, keď vidím, ako sa to zmenilo. Napríklad štrkové lavice. Kedysi som z nich mohol vliezť do Dunaja aj s koňom, keď som sa chcel okúpať. Teraz do Dunaja ani nemáš ako vojsť. Tá rieka je uzavretá a stráca svoju poéziu.

Vo filme spomínaš Veľkolélsky ostrov, kde sa tá poézia predsa len zachovala.

Kamarát Tomáš Kušík tam začal pásť kravy. Ostrov bol predtým úplne zarastený. Kravy a kozy to tam vyčistili. Chová tam aj kone. Rastú tam staré vŕby ešte z čias môjho deda. Tak ako tam vyzerala kedysi celá krajina okolo Dunaja. Tam sa dostaneš do minulosti rieky. Inde už nie je.

Považoval si za dôležité hovoriť vo filme o ekologických problémoch?

Áno. Tlak civilizácie je tak veľký, že darmo vyhlasujeme chránené územia, keď o päťsto metrov ďalej postavíme cestný nadjazd. Drevo produkujeme vo veľkom ako kukuricu na poli. Vznikajú holoruby, sadia sa nepôvodné topole.  V takom lese, v mladých stromoch si nenájdu úkryt zvieratá ani vtáky. Potrebujú staré lesy. Preto chcem druhý diel dunajského filmu nakrúcať aj v delte Dunaja. Chcem ukázať, ako krajina mohla vyzerať aj u nás.

Takže plánuješ ďalší diel?

Áno. Sú druhy zvierat, ktoré som ešte nefilmoval. Napríklad náplavy, kde hniezdia brehule a včeláriky. Na Vtáčom ostrove žijú králiky a v zime ich orliaky morské lovia. To sa mi do prvého dielu nepodarilo nafilmovať. Chcem nakrúcať aj zo suchších častí krajiny okolo rieky. A zakončiť to chcem deltou Dunaja. Ľudia sú tam ešte zžití s prírodou. Oveľa viac než u nás. Dedo mi často rozprával o Dunaji z čias svojej mladosti. Veľmi som túžil taký Dunaj vidieť. Keď som prvýkrát prišiel do delty, mal som pred očami presne to, o čom hovoril môj dedo.

Podvodné zábery si nakrúcal gopro kamerou?

Áno. V Slovenskom raji som si na desať minút nechal v aute všetku fototechniku a ukradli mi ju. Vybavenie za sedemnásťtisíc eur. Zostala mi iba gopro kamera. Tak som tri mesiace nakrúcal iba pod vodou. Potom som predal auto, aby som si mohol kúpiť aspoň základnú techniku.

To bolo priam likvidačné, keďže celý film o Dunaji si robil s minimálnym rozpočtom.

Pre dokumentárny film je dôležitejšie zdravie ako peniaze. Uvedomil som si to, keď som mal problémy s nohou. Zlomil som si obe kosti počas liečby sa mi v nohe zlomil aj šrób, ktorý ich mal držať pokope. Napriek tomu som chodil po lese okolo Dunaja s dvadsaťkilovým fotobatohom nakrúcať rybárika.

Braňovi ďakujeme za rozhovor, prajeme veľa trpezlivosti, úspechov a zdravia, aby nám ešte dlho mohol ukazovať krásy našej prírody.