Čo fotíme v karanténe?

Všade tam, kde je svetlo, je možné fotografovať. 

Alfred Stieglitz

Hovorí sa, že pokiaľ nie ste schopní fotografovať doma, v prostredí, kde poznáte každý detail, nebudete schopní dobre fotografovať ani veci vám neznáme. Ja osobne tiež preferujem nové miesta, nových ľudí a scenérie, ktoré v sebe majú neskutočnú inšpiráciu. Príde mi jednoduchšie a predovšetkým zaujímavejšie hľadať a zaznamenávať niečo, čo som doteraz nevidela. V momente sa vo mne začnú abnormálne produkovať a miešať adrenalín s hormónom šťastia a len ťažko sa viem ovládnuť aby som nevytiahla fotoaparát a neskúsila zachytiť moment pred tým, ako pominie. Čo však robiť, keď je človek nútený zotrvávať dlhé dni a týždne medzi štyrmi stenami svojho bytu či domu tak, ako to prežívame v týchto dňoch? Čo robiť, keď sme obmedzení (v prípade tých šťastnejších) na našich najbližších, s ktorými zdieľame priestor, ktorý voláme domov, čo robiť keď sme doma počas karantény sami? 

Netvoríte fotografiu len fotoaparátom. Do fotografického procesu vnášate všetky fotografie ktoré ste videli, knihy ktoré ste čítali, hudbu ktorú ste počuli, ľudí ktorých ste milovali.

Ansel Adams

Obmedzenie pohybu nemusí vyslovene znamenať aj obmedzenie našej kreativity. Okrem samoštúdia - či už online, alebo za pomoci literatúry - môžeme stále fotiť, hľadať inšpiráciu, zlepšovať sa, skúšať nové prístupy či techniku. Mňa osobne od absolútneho vyhorenia v dvojtýždňovej karanténe po návrate zo zahraničia vytrhli dve veci - Instagram, na ktorý som sa už pred rokmi zaprisahala, že budem publikovať jednu fotografiu denne, a celoročný prístup do vzdelávacieho systému Creative Live, ktorý som si šikovne sama sebe venovala pod vianočný stromček. A tak každý deň začínam prehliadaním svojich fotografií, ktoré som vytvorila v predchádzajúci deň a jednu z nich rýchlo šupnem na Instagram. Najskôr som prenasledovala svetlo, čakala som kedy mi domov konečne preniknú slnečné lúče, potom som sa prepracovala k pokusom o produktovú fotografiu, fotila som jedlá, ktoré som navarila, nasledovali autoportréty a dnes ešte netuším, čo bude ďalej :-). Ale pravdepodobne zostanem verná dokumentárnej fotografii, keďže je môjmu srdcu najbližšia a budem pokračovať v mojom “korona denníku”. V rámci denno-denných rituálov, ktoré nám mimochodom odporúčajú dodržiavať v čase izolácie aj odborníci, mám vytvorený časopriestor keď si sadám za počítač a snažím sa naučiť niečo nové. Každý deň niečo nové a zaujímavé. Niečo, čo verím už o niekoľko týždňov budem vedieť naplno využiť, čo mňa a moju fotografiu posunie ďalej. 

© Jana Rajcová

Fotografia je umením pozorovania. Má len málo spoločné s tým čo vidíte, ale všetko spoločné s tým ako to vidíte. 

Elliott Erwitt

Naspäť však k tomu, čo najlepšie poznáme. Zdá sa vám váš byt príliš obyčajný? Neviete na ňom nájsť žiadny zaujímavý detail? Zastavte sa. Prižmúrte oči a chvíľu pozorujte dianie okolo vás. Svetlo, ktoré sa k vám prebíja cez zatiahnuté žalúzie, tiene, ktoré vytvára záclona, štruktúry, meniace sa farby popri meniacom sa svetle. Takto to napríklad robil aj Guido Guidi, taliansky fotograf, ktorého séria šesnástich fotografií z jednej miestnosti vznikla práve mapovaním jemných zmien na známych miestach. Túto malú fotografickú sériu vytvoril v jedinej miestnosti, zavretý medzi jej štyrmi holými stenami. Do miestnosti prenikalo svetlo z dvoch malých okien, ktoré boli na stenách oproti sebe, a Guido Guidi fotografoval ako sa svetlo postupne menilo a presúvalo počas celého dňa. Pre neho je fotografia niečo autobiografické, synonymum obývania priestoru, a fotoaparát je pre neho nástroj, ktorým môže pozorovať, privlastňovať si a zberať akési dôkazy a stopy po prežitom, alebo lepšie povedané prežívanom živote.

K niečomu podobnému sa priznal aj americký fotograf Alec Soth počas jednej prednášky, ktorej som sa v minulosti zúčastnila. V čase svojej kreatívnej krízy, počas meditácie, a prehodnocovania svojej doterajšej tvorby sa zavrel do jednej miestnosti a fotografoval tiene, ktoré vytváralo slnečné svetlo počas celého dňa. Nehovorím, že to teraz máte všetci robiť, ale je to dobré cvičenie na vnímanie svetla. A napokon, nie je táto doba vhodná na to, aby sme sa na chvíľu zastavili, zamysleli a pozorovali svet okolo nás iným spôsobom?

© Jana Rajcová

Návodov na praktické cvičenia pre fotografov je plný internet. Treba len trošku pohľadať, dať si záväzok a dodržiavať plán každý jeden deň. Napríklad tu nájdete tipy na 52 vecí, ktoré môžete fotiť doma. Každá vaša fotografia môže prerozprávať iný príbeh. Ten váš. Ako sa vyrovnávate s izoláciou? Ako trávite čas? Čomu sa venujete a čo zamestnáva váš mozog? Skúsme sa pozrieť na niektoré príklady. 

Magnum Photos je najznámejším združením fotografov na svete. Stať sa členom tejto kooperatívy nie je vôbec ľakhé, každý z fotografov musel prejsť ťažkým výberovým konaním, než sa im splnil sen. Aj oni sú na tom rovnako ako my dnes. Tak ako už viac ako polovica obyvateľstva sveta, ktorá je nútená kvôli koronavírusu sedieť doma v karanténe. Aj napriek izolácii však dokážu tvoriť a inšpirovať. Každý týždeň Magnum Photos robí selekciu ich fotografií a postupne ich zverejňuje na Instagrame, ale aj na ich web stránke. Môžete si ich pozrieť tu (fotografie z 26. marca 2020) a tu (fotografie z 3. apríla). 

Niečo podobné realizuje aj spoločenstvo fotografov agentúry NOOR na svojom Instagrame. COVID-19 ovplyvňuje životy miliónov ľudí na celej planéte, vrátane fotografov agentúry NOOR, ktorí žijú a pracujú po celom svete. Aj keď mnohí z nich sú momentálne nútení zotrvávať doma a nemôžu pracovať, spojili sa, vytvorili zaujímají iniciatívu a prostredníctvom tohto projektu s verejnosťou zdieľajú svoje názory a myšlienky prostredníctvom svojich fotografií a príbehov. 

Aby sme však zostali doma. Oslovila som svojich priateľov, ktorí sa venujú fotografii, alebosa ňou živia, zverejnila som výzvy na svojom Facebooku, ako aj na stránke jednej fotografickej skupiny a mám pre vás menšiu zbierku a prehľad toho, čomu sa jednotliví autori venujú. Verím, že vás ich tvorba osloví a možno aj motivuje do vašich projektov a do ďalšieho fotenia. Držím vám palce! Ďakujem všetkým, ktorí pozitívne zareagovali, našli si chvíľku času na zdieľanie a prispeli k vzniku tohto článku! Pokiaľ máte vlastné tipy, alebo nájdete zaujímavé články, budem rada keď ich budete s nami zdieľať v komentároch.

Buďte zdraví a nech máte dobré svetlo!

Jana R.

Rudolf Baranovič

Instagram / Web

Rudolf je skrytý talent slovenskej street fotografie. Jeho čierno-bielej fotografii dominujú predovšetkým zábery z Bratislavy, ale venuje sa aj reportážnej, koncertnej a eventovej fotografii. V súčasnosti intenzívne pracuje na svojom projekte “Koronavírus v Bratislave”. Nepatrí medzi tých fotografov, ktorí kvôli pandémii prišli o všetky zákazky, keďže pracuje ako manažér obsahu contentu jedného eshopu. Nezastavilo ho to však v myšlienke urobiť projekt, vďaka ktorému aj po rokoch budeme vidieť ako to tu v čase karantény vyzeralo v našich uliciach, a čo sa stalo s ľuďmi. Projekt realizuje v Bratislave, respektíve na miestach, kam ho potreby a nohy zaviedli. Ako prvotnú úlohu si stanovil zber dát, čiže zhotovenie fotografií z ulíc, prípadne obchodov alebo MHD rôznych mestských častí. Cieľom je zdokumentovanie života ľudí počas karantény, ich správanie. Podružnou úlohou je zachytenie zmeny života v meste. Samozrejme celý projekt realizuje za prísneho dodržiavania bezpečnostných pravidiel, čiže nosenia ochrany tváre (rúška), rukavíc a používania dezinfekcie. Po ukončení fotografovania príde na rad selekcia a finálny výber fotografií do projektu. Plánuje publikovať svoj projekt na webe v rozsahu 20-50 fotografií, uvažuje aj nad usporiadaním výstavy či vydaním knižnej publikácie, kde by počet fotografií nepresiahol číslo 30.

© Rudolf Baranovič

© Rudolf Baranovič

András Á. Cséfalvay

Instagram / Web

Jeho meno vám už tiež nemusí byť úplne neznáme. Venuje sa predovšetkým dokumentárnej fotografii, a pravidelne získava ocenenia v rámci súťaže Hungarian Press Photo, ale aj v jej slovenskej a českej obdobe. Naposledy zaujal porotcov svojim dokumentom Vivien, ktorý je o šestnásťročnom dievčati so zvláštnym typom detského autizmu. András prostredníctvom svojich fotografií dokázal neskutočne citlivo prerozprávať jej príbeh a príbeh agresivity a sebadeštrukcie, ktoré ovplyvňujú nielen jej život, ale aj život jej rodiny. András momentálne pracuje na fotoreportážach pre Parameter.sk z rôznych miest na západnom Slovensku, ako sú Nové Zámky, Dunajská Streda, Komárno, Šamorín, Štúrovo, Galanta... Zaujíma ho, ako jednotlivé mestá reagujú na pandémiu, ako sa ľudia prispôsobujú novým podmienkam, ako sa menia verejné priestory.

© András Á. Cséfalvay

© András Á. Cséfalvay

Roman Frühauf

Instagram

Roman je fascinovaný svetom fotografie, a ako správny street fotograf ani na chvíľu neponechá svoj fotoaparát v kľude. Fotí dianie na uliciach, ale aj dianie na škole na ktorej vyučuje. Jeho proces je vskutku zaujímavý. Často vytvára farebnú, ale aj čiernobielu verziu fotografie. Má vycibrené videnie detailov a kontrastov a daria sa mu zachytávať naozaj zaujímavé momenty. Je príkladom fotografa, ktorý dokáže znovuobjavovať staré známe miesta a ulice, ktorými prešiel už stovky krát. Niekoľko jeho fotografií bolo k videniu koncom minulého roka na skupinovej výstave dokumentárnych fotografov Slovensko 2019. Snaží sa zachytávať “novú realitu” počas príležitostných nákupov alebo prechádzok, a v súčasnom období sa teší keď raz za týždeň môže vlakom vycestovať do Viedne - do školy kde pracuje. Tam momentálne dokumentuje nielen dianie okolo školy, ale aj svojho žiaka - Kristiána, ktorý momentálne v čase pandémie ako jediný študent zasadá do školských lavíc.

© Roman Frühauf

© Roman Frühauf

Zuzka Gogová

Instagram / Web

Zuzka je dokumentárnou fotografkou, ktorá sa venuje predovšetkým sociálnym témam. Rovnako ako v prípade Romana ste mohli jej fotografie vidieť v decembri 2019 na skupinovej výstave dokumentárnych fotografov Slovensko 2019. V súčasnosti ma zaujal jej krásny humánny projekt, ktorý realizuje v spolupráci s NOTA BENE. V čase, kedy sa kvôli pandémii koronavírusu ľudia bez domova ocitli v zúfalej situácii, lebo prázdne ulice znemožnili predajcom časopisu NOTA BENE zabezpečiť si živobytie jeho predajom. Rozhodla sa preto poskytnúť do online dražby 5 svojich farebných fotografií, ktoré vznikli počas jej cesty po Iráne, kedy dokumentovala život Bachtijarských nomádov. Jej projekt môžete podporiť zakúpením jej fotografie tu.

Dorota Holubová

Instagram / Web

Dorota je portrétna a dokumentárna fotografka. Okrem iných ocenení získala v roku 2017 prestížnu nomináciu Joop Swart Masterclass od World Press Photo. Je študentkou Inštitútu kreatívnej fotografie (ITF) v Opave, Česká republika. Vo svojich projektoch najčastejšie smeruje svoju pozornosť na ženy, komunity a zákulisie sveta umenia. Pri príležitosti Medzinárodného dňa bez násilia (4. apríl) spojila svoje sily so značkou Nosené a ako svoju pomoc ženám vystavovaným domácemu násiliu dala do dražby tri svoje fotografie. Vzhľadom na súčasnú situáciu, kedy sa jej povolanie portrétnej fotografky stalo rizikové a ateliér zíva prázdnotou, obrátila objektív na seba samú a začala experimentovať s autoportrétom. Momentálne prechádza archívom svojej tvorby a upravuje portréty v rovnakom štýle, v akom je jej autoportrét. Hmlistý a surreálny, rovnako ako reliata dnešných dní. 

© Dorota Holubová

Katarína Líšková

Instagram

Katarína je profesionálna sprievodkyňa. Na svojich cestách, ale aj mimo nich sa venuje dokumentárnej a reportážnej fotografii. Minulý rok získala Grant mesta Bratislava so svojou prácou Nové Nivy, kde zachytáva premeny mesta a jeho nové „genius loci“. Jej autorské výstavy už bolo možné vidieť vo viacerých mestách a galériách na Slovensku aj v Českej republike. V súčasnosti pracuje na projekte #worldliterature_project, v ktorom sa snaží spájať dve médiá - vizuálne vo forme fotografií a čítanie/písanie vo forme kníh. Hovorí, že už od prehistorických čias sa ľudia snažili vyjadriť svoje pocity, či už formou jaskynných kresieb, hovoreného slova, alebo aj literatúry. Jej projekt je o univerzálnosti literatúry, ktorá je tu pre každého z nás. Katarína vytvára zoznam najdôležitejších kníh našich životov (ak chcete, môžete jej poslať svoj zoznam kníh, ktoré vás najviac ovplyvnili) a fotografuje miesta, scény, zachytávjúc tak to, čo cítila keď danú knihu čítala. Alebo naopak - selektuje fotografiu, ktorá jej pripomína špecifickú knihu. 

© Katarína Líšková

© Katarína Líšková

Martina Mlčúchová

Instagram / Web

Stredobodom pozornosti pre Martinu sú predovšetkým eventy, festivaly, životný štýl, ľudia, umenie. Snaží sa čas, keď dnes nemôže realizovať žiadne platené zákazky, aktívne využívať. Cinemagraphy formát je pre ňu niečo ako “oživená fotka”, venuje sa mu priebežne a je ním fascinovaná. A práve touto formou sa snaží zachytiť dianie “z doby korony”. Podľa jej slov je cinemagraphy zároveň to, čo dnes prežívame, teda niečo ako "čas/časy, keď sa zastavil čas..." a zároveň "život musí ísť ďalej" - teda niečo zostáva nehybné, a niečo sa hýbe. Žije v Pezinku a práve tu hľadá pre svoj projekt motívy, kde je možné vystihnúť momenty “nehybnosti a pohybu”, ako sú zatvorené a opustené ihriská, škôlky, školy, kultúra, knižnica, šport, doprava, skrátka úplne bežný každodenný život. Vytvorila aj jeden súhrnný prehľad projektu, ktorý si môžete pozrieť tu. Pozrite si dve ukážky z jej tvorby:

Gustavo Adolfo Pizano

Instagram / Web

Gustavo je síce profesne softvérový developér, ale srdcom fotograf. Lásku k fotografii získal už v detstve, keď pomáhal svojmu otcovi vo fotografickom štúdiu. Ako sa on vysporadúva uzavretý s tromi deťmi v byte počas karantény? On aj jeho manželka majú možnosť pracovať z domu, rutinné činnosti a povinnosti si deti pretkávajú vlastnou zábavou, naháňačkami aj hádkami. Po prvom týždni, keď si podľa Gustavových slov mysleli, že sa s manželkou zbláznia, si našli režim dňa a funguje im to už lepšie. Začal fotiť bežný deň svojej rodiny, niečo, čo doteraz robil málokedy. Zachytáva momenty, ktoré sú za normálnych okolností len krátkym pominuteľným okamihom. Ale teraz, ked sa deň podobá dňu, a čas sa vlečie, sa zdajú aj tieto momenty nekonečné, v dobrom aj zlom zmysle slova.

© Gustavo Adolfo Pizano

© Gustavo Adolfo Pizano

Jena Šimková

Instagram / Web

Jena patrí na slovensku k absolútnej špičke v oblasti módnej fotografie. Okrem toho sa venuje reklamnej a portrétnej fotografii. K fotografii ju priviedol otec, ktorý mal fotografovanie ako koníček. Študovala na Strednej škole umeleckeho priemyslu a na Filmovej akadémii múzických umení v Prahe. Hovorí, že škola bola pre ňu nesmierne dôležitá. Okrem toho, že sa naučila ako sa čo fotí, získala vzdelanie z dejín umenia, filmu, z literatúry, z filozofie, z optiky a ďalších oblastí, na ktorých buduje celú svoju kariéru. Jej fotografie na titulkách a v módnych editoriáloch možno počítať na stovky. Vystavovala na Slovensku aj v zahraničí. Okrem módnych editoriálov a portrétov sa venuje aj svojmu osobnému, dlhodobému projektu “OPUSTENÉ”, ktorý vzniká v priestoroch, ktoré sú dlhšie opustené, ale zostáva v nich ešte ľudská stopa. V tejto dobe fotila aj zaujímavý projekt pre návrharku Silviu Fröhlich Zrebnú, ktorý sa fotografoval za vysokých bezpečnostných podmienok - v rúškach a respirátoroch.

© Jena Šimková

© Jena Šimková

Gabriela Teplická

Instagram / Web

K fotografii sa tiež dostala prostredníctvom svojho otca. Intenzívne začala fotiť po narodení svojho syna. Najskôr preto, aby mohla jeho fotografie zdieľať s kamarátkami, ale napokon ju fotografia úplne pohltila. Sama seba definuje ako matku, ženu a fotografku. Jej najčastejšími modelmi sú práve jej deti a rodina. Snaží sa zachytávať detstvo svojho syna a dcéry práve také, aké v skutočnosti je. So všetkým, čo k nemu patrí. Projekt ,,Sila detstva” fotí od roku 2016, kedy sa jej vtedy 7-ročný syn rozhodol nechať si narásť dlhé vlasy, ktoré chcel podarovať na výrobu parochne pre onkologických pacientov. Projekt zachytáva detstvo v neprikrášlenej forme a vo všetkych jej podobách. Ukazuje celú škálu emócií, ktoré sú pre deti prirodzené a ktoré ešte vo svojej úprimnosti neskrývajú.To je pre Gabrielu fascinujúce a jej hlavným zámerom je môcť ich interpretovať.

© Gabriela Teplická

© Gabriela Teplická

Gabriela Weissová

Instagram

Gabriela je novinárka a fotografka. Jej tvorbu môžete vidieť napríklad v časopise Miau. Pôvodne sa venovala food fotografii, ale postupne sa prepracovala k portrétom. Tento rok sa plánovala posunúť ďalej, urobiť si web stránku, vytvoriť si portfólio, vzdelávať sa na workshopoch, ale pandémia jej prekrížila plány. Je ostražitý človek, navyše v bytovke o poschodie nižšie bývajú jej rodičia, o ktorých sa pochopiteľne stará a hlavne sa bojí o ich zdravie. Preto celú rodinu aj s deťmi izolovala prakticky na maximum. S nikým sa nestretávajú, s mamou komunikuje cez balkón, telefón a poštou po šnúrke, ktorú si posielajú z poschodia na poschodie. Jej mamina pečie koláče a tie sú ich najlepším pojítkom. Jej otec riadi svoju firmu na diaľku, a potrebné dokumenty pre otca vybavuje Gabrielin manžel opäť cez balkón. A Gabriela šikovne zachytáva život celej rodiny, aby si nimi vedeli pripomenúť, ako počas týchto dní fungovali. Momentky, okamihy ich terajšej reality.

© Gabriela Weissová

© Gabriela Weissová

Martin Žilka

Instagram / Web

Martin sa profesne venuje fotografii a vizuálnej komunikácii už 20 rokov. Nakoľko má rád prírodu a outdoorové športy, v jeho portfóliu najčastejšie nájdete fotografie práve s touto tématikou. Venuje sa však aj portrétnej, produktovej a eventovej fotografii. V čase dnešnej pandémie mu problémy nedostatku zdravotníckych ochranných rúšok nedal spávať. Cítil potrebu pomôcť rodinám svojich priateľov aj nemocniciam, zdravotníckemu personálu, ktorí bojujú v prvej línii. Zapojil svoje vedomosti z obchodu z čias štúdií a intenzívne začal riešiť vizuálnu komunikáciu a marketingovú podporu slovenskej firmy, ktorá vyrába rúška FFP2 s aktívnym striebrom. A nielen to, pomáhal zháňať nedostatkový tovar, zabezpečoval rozvoz tovaru, dopomohol množstvu ľudí a zdravotníckeho personálu k potrebnej ochrannej pomôcke v čase, kedy ich bol najväčší nedostatok. Pozrite si video z projektu RUSHKO.

© Martin Žilka