Dan Vojtěch: Športová fotka je ako šport

Takmer 700-kilometrová cesta autom je zdĺhavá, hlavne keď sa vraciate domov. Trasa Kolín nad Rýnom - Praha, niekoľkí muži, všetci spojení nejakým spôsobom s fotografiou alebo videom, plní dojmov z najväčšieho fotografického podujatia v našich končinách. Photokina 2018 bola za nami a tak sme s Danom Vojtěchom, Nikon ambasádorom, zužitkovali čas strávený v aute a porozprávali sa o jeho práci, ale aj o Nikon novinkách.

Dan, prezraď našim čitateľom niečo o sebe. Ako si sa dostal k fotografovaniu?

Fotím už asi 15, možno aj 20 rokov. Začalo sa to, keď som v skrini našiel starý otcov fotoaparát. Kúpil som si prvý film a začal fotiť. Nestálo to zo začiatku za veľa, ale nevzdával som sa. Neskôr som sa začal zlepšovať a tak som si kúpil prvý digitál, začal som študovať fotku a živiť sa ňou.

Nie je veľa profesionálnych fotografov, ktorí sa živia a zároveň študovali fotku. Čo ti prinieslo štúdium na univerzite v Zlíne? Považuješ za potrebné pre fotografa mať špecializovaný vysokoškolský titul?

Na rozdiel od lekárov to nie je nevyhnutné. Ale keď som začínal, bolo to iné, zložitejšie. Ak si chcel niekto založiť živnosť, musel mať vyštudovanú školu a k tomu rok praxe. Dnes to už nie je nevyhnutné.

Pozitívom štúdia však je, že sa študenti niekoľko rokov môžu intenzívne venovať len fotografii. Nie sú nútení riešiť vlastné živobytie a majú tak priestor naplno sa rozvíjať a napredovať. Získajú tiež všeobecné základy v oblasti kultúry.

Vďaka škole som získal znalosti, ktoré už v dnešnej dobe nie sú samozrejmosťou. Fotili sme veľa na film, vyskúšali sme kinofilm, stredný formát aj veľký formát, naučili sme sa zväčšovať a vyvolávať fotky.

Skúsenosti s analógovou fotografiou sa dnes ťažko získavajú, ale ešte ťažie sa využijú...

Už počas štúdia na škole nám vraveli, že takto to už nikdy robiť nebudeme. A mali pravdu.

V prvom rade si vnímaný ako fotograf adrenalínových športov. Bolo to tak vždy?

V mojich začiatkoch som fotil klasické turistické fotky z miest, ale keďže som vtedy jazdil na skateboarde, pomerne skoro som začal fotiť skaterov. Šport ma sprevádza od začiatku.

V tvojom portfóliu sa nájdu aj krajinárske či cestovateľské fotky. Fotíš ich len pre seba, alebo je to súčasť tvojej práce?

S fotením športov je spojené cestovanie, vďaka tomu sa dostanem na mnoho zaujímavých miest. A prečo si nefotiť, keď tam pekne? Fotenie je zároveň dobrý dôvod ísť a spoznávať krajinu. Krajinky ma bavia, je to taký protiklad rýchleho športu. Je relaxom ísť a počkať si na dobré svetlo. A nakoniec to spolu súvisí. Veľa športov sa odohráva vonku v krajine. Vlastne sa iba snažím, aby moje fotky vyzerali dobre aj bez športovcov.

Šport a teda aj športová fotka je vnímaná skôr ako outdoor činnosť. Ale v tvojom portfóliu vynikajú krásne dynamické fotky športovcov v štúdiu. Ako vznikla táto myšlienka?

Keď neustále fotíš šport vonku, v prírode alebo meste, po čase pocítiš potrebu vytvoriť niečo nové, zaujímavejšie, iné.

A tak vznikla myšlienka umiestniť športovcov do neprirodzeného prostredia. Vznikla séria fotografií, ktorá mala vyznieť humorne. Pre mňa to bol akísi útek od stereotypu a pre športovcov spestrenie.

Čo si vyžaduje takéto fotenie? Asi veľký priestor, v ktorom zostane veľký neporiadok. A potom treba niekoho, kto to dá znovu do poriadku... :)

To je pravda.

Bolo to nízkorozpočtové fotenie. Na fotení sa podieľala skôr partia kamarátov ako profi tím. Najnáročnejšie je to všetko vymyslieť, s realizáciou už potom taký problém nie je. Horšie je, keď chýba nápad, bez neho sa pracovať nedá.

Kanoistu Vavřinca Hladilka ste pri fotení polievali vedrami s vodou, ako ste do fotky cyklistu dostali blato.

V supermarkete sme kúpili hlinu a hádzali sme ju zo škatúľ od pizze. Pridalo to fotkám efekt a vyzerajú zaujímavejšie.

Bolo to teda zábavné fotenie pre vás aj pre športovcov?

Na začiatku sa zabávali a potom asi trpeli. Hovorili, že to bolo horšie ako bežný tréning. :)

V súčasnosti sú veľmi obľúbené Red Bull disciplíny. Sú dynamické a moderné, aj preto sa ľudia na ne chodia radi pozerať. V tvojom portfóliu je veľa fotografií z týchto podujatí. Pôsobíš ako oficiálny Red Bull fotograf?

Red Bull má po celom svete sieť svojich fotografov. Patrím k nim už 7-8 rokov. Keď som začínal pre nich fotiť, bolo nás vo svete asi 45, za ten čas sa počet rozrástol na stovky. Sme rozdelení na tri úrovne. V Česku sme dvaja alebo traja a patríme k tej najvyššej úrovni. Už vieme ako pracovať so značkou, čo sa od nás očakáva, ako odovzdávať fotky. Keď nás pozvú na fotiť akciu, môžu sa spoľahnúť, že fotky odovzdáme v kvalite, ktorú požadujú.

Máš aj fotky fotené z kokpitu akrobatických lietadiel. Si priamo v akcii, zažívaš adrenalín.

Pri tejto práci je dôležité byť uprostred deja, v prostredí aktérov. Keď fotíš snowboardistov, musíš s nimi vyjsť na kopec a keď fotíš lietadlá, musíš si sadnúť dnu a vzlietnuť. A mne to nevadí.

Nikdy si nemal strach?

V lietadle nie.

Tak kde potom?

Oveľa bežnejšie situácie sa mi niekedy zdajú nebezpečnejšie ako extrémne športy. Napríklad počas cesty taxíkom v Kuvajte som si po celý čas myslel, že umriem. :)

Je šport, ktorý obzvlášť rád fotografuješ?

Špeciálne mám rád skate. Asi je to aj preto, že som predtým sám jazdil. Skaty, freestyle motokros, BMX patria k najobľúbenejším.

S režisérom Martinom Přívratským ste v Amerike niekoľko mesiacov natáčali film Tomorrow will be better (Zajtra bude lepšie). Aká to bola skúsenosť?

Martin ma oslovil, že ide s freestyle motokrosovým jazdcom Liborom Podmolom točiť do Ameriky dokument. Libor tam nikdy predtým nebol a chcel vidieť, kde freestyle motokros vznikol. Na škole ma v tom čase nevzali na magisterské štúdium, takže som mal čas. Bol som mladý, bez záväzkov. Rozhodol som sa ísť.

Bola to skvelá skúsenosť. Asi dva mesiace sme jazdili po krajine, ja som fotil a Martin točil. Neskôr film rozšíril o celú sériu z Majstrovstiev sveta a dokumentoval, ako vyzerá Liborov závodný rok. Myslím, že sa film podaril, nazerá do duše športovca a ukazuje freestyle motokros z inej stránky ako z pohľadu, ktorý ľudia bežne vidia v arénach. Libor je zaujímavý človek.

Z motokrosu máš tiež zaujímavé fotky snímané z nadhľadu. Kde si mal umiestnený fotoaparát, ako vznikli?

Keď ešte neboli kvalitné akčné kamery, prinajlepšom iba ich prvé verzie, ktoré nefotili kvalitne, jediná možnosť bola vziať foťák a pripevniť ho na motorku. Nikon D3 sme napevno prichytili na riadidlá motorky svorkou a lepiacou páskou. Cez lepiacu pásku nebolo foťák ani displej vôbec vidieť, takže ho bolo treba najskôr nastaviť, prilepiť, spraviť niekoľko fotiek a potom skontrolovať výsledok.

Foťák to vydržal?

Vydržal. Raz sa stalo, že sa uvoľnil a buchol do motorky, ale vďaka kovovému16mm rybiemu oku to prežil. Ale nebolo mi vtedy všetko jedno.

Akční fotografi a cestovatelia tvrdia, že práve pre robustnosť a odolnosť prístrojov si vybrali značku Nikon.

Na prvý pohľad vyzerajú fotoaparáty Nikon, s množstvom tlačidiel a displejom, ako drahé, krehké veci. Ale je až neuveriteľné, koľko vydržia. Niekoľkokrát sa mi stalo, že som spadol na foťák aj s nasadeným objektívom, veľakrát zmokol, fotil som v prašnom prostredí a nikdy som fotoaparát nepoškodil.

Na Instagrame a Facebooku máš veľa sledovateľov. Čo to znamená pre súčasného fotografa? Je to pomoc, nutnosť, či povinná jazda?

To všetko sú možnosti, ako to ľudia vnímajú. Pre mňa je to hlavne spätná väzba. Keď vyfotíš fotku a ukážeš ju dvom ľuďom, dozvieš sa dva názory, ale keď ju ukážeš 10 000 ľuďom, získaš viac názorov a lepšiu predstavu, čo sa páči a čo menej. A potom je už na tebe, ako s tým naložíš. Na druhej strane nedbám na to natoľko, žeby som preto prestal robiť to, čo ma baví.

Už si niekedy dostal na Facebooku konštruktívnu kritiku? Ľudia tu väčšinou dávajú iba lajky.

Konštruktívne kritiky tu naozaj nie sú. Ale vidíš na čo ľudia reagujú a na čo nie. Aj podľa toho sa dá posúdiť.

Sociálne siete pomáhajú v propagácii nielen seba ako fotografa, ale aj techniky, ktorú ako ambasádor Nikon a Fomei používaš.

Je to tiež zároveň poďakovanie partnerom, pretože bez ich podpory by sa mi pracovalo ťažšie. Pridávam fotky zo zákulisia, na ktorých vidno aj techniku. Na tieto účely sú sociálne siete skvelým nástrojom. Je to prínosné pre firmy aj pre ľudí. Často sa ma pýtajú na konkrétnu techniku, ktorú som použil pri vzniku nejakej fotografie.

Pri fotení často svietiš, blýskaš, odrážaš. S čím pracuješ?

Používam záblesky Fomei, v štúdiu klasické stále záblesky do zásuvky radu Pro X a pri fotení vonku používam baterkové generátory s TTL meraním záblesku, na ktorých si môžem nastavovať časy, aké potrebujem. Majú totiž vysokorýchlostú synchronizáciu a integrovanú batériu. Práca s nimi je jednoduchšia.

To je tak 2-3-ročná novinka. Ako si fotil pred tým?

Predtým som používal štandardné záblesky. S bleskami fotím viac ako 10 rokov, takže som bol zvyknutý fotiť na 1/250 sekundy. Záleží samozrejme od ohniskovej vzdialenosti. Keď sa fotí rybím okom pohybujúceho sa človeka zblízka, je jasné, že fotka bude na 1/250s rozmazaná, ale ak sa fotí teleobjektívom spredu, bude vždy ostrá. Je dôležité si vybrať správnu kompozíciu a počítať s tým, čo dokáže a technika a čo nie.

Šport fotíš dosť dlho na to, aby si videl rozdiel v technike, ktorá bola dostupná v časoch, keď si začínal a teraz. Je to veľmi badateľné hlavne pri akčnej fotografii - zvýšenie počtu snímok za sekundu, zlepšenie zaostrovacích systémov, výstupy pri vysokých citlivostiach. Vidíš kvalitatívny posun v športovej fotke?

Kvalitatívny posun vidím, ale čo sa týka extrémnych športov u nás, tak niekedy skôr k horšiemu. Je to vďaka prístupu. Dnes fotografi nepoužívajú blesky a fotia na ISO 6400, ale celkovo akoby si na tom dávali menej záležať. Príliš sa spoliehajú na techniku. Fotky sú akurát tak menej zašumené.

Pri niektorých športoch sa ale blesky používať nedajú. Pri nich sa vďaka pokroku techniky (novým objektívom a čipom), dá robiť aj to, čo sa predtým nebolo možné.

Odkedy používaš fototechniku Nikon?

Nikonom fotím takmer od začiatku. Prvé fotografické pokusy boli so Zenitom a Praktikou, ale to je niečo úplne iné.

Keď som nastupoval na vysokú školu, musel som si kúpiť poriadny foťák, rozhodoval som sa medzi Canonom a Nikonom. Kupoval som v bazári a nakoniec som sa rozhodol pre starší profi stroj Nikon F90. A odvtedy fotím Nikonom.

Zažil si ešte aj časy s analógovými profi strojmi ako boli F5 a F100?

F5 bola v tom čase pre mňa ako študenta príliš drahá. Aj objektívy som používal len manuálne - pevnú 50-ku, 100-ku a 200-ku. Veľkou výhodou Nikonu bolo, že sa dali zohnať staršie lacnejšie ale kvalitné sklá.

Máš ešte dodnes niektorý z týchto objektívov, ktorý občas z nostalgie nasadíš a niečo cvakneš?

Už ich nemám, ale znovu som si kúpil F90 a v štúdiu mám starú manuálnu 105-ku 35-ku (Ai objektívy s ohniskovou vzdialenosťou 105mm a 35mm).

Zatiaľ bolo málo príležitostí vyskúšať nový systém Nikon Z, no predsa len, aký pocit v tebe zanechal?

Pre Nikon je to medzník a upevnenie pozície výrobcu techniky na najvyššej úrovni. Výhody systému prevažujú nevýhody, ktoré doslova nevýhodami nie sú. Je to skôr o zvyku, napríklad nepočuť cvakať zrkadlo. Ale je to určite budúcnosť, tak by sme si na to mali začať zvykať. :) S novým systém sa otvárajú nové možnosti pre objektívy, rýchlosť snímania. Bude to zaujímavé.

Pre športových fotografov je dôležitý hľadáčik. Čo hovoríš na elektronický hľadáčik nového systému. Neruší ťa jeho (síce minimálne, ale predsa) oneskorenie?

Z elektronických hľadáčikov, ktoré som mal možnosť vyskúšať, je tento bezkonkurenčne najlepší. Keď cez neho hľadíš, nemáš pocit, že pozeráš na divný malý displej. Vôbec ma to nerušilo.

Výhodou je prezeranie fotiek na priamom slnku v hľadáčiku a zobrazovanie rôznych dát a informácií. Veľmi malé omeškanie obrazu som si všimol, ale až prax ukáže, ako sa s ním bude pracovať. Ja si ale nemyslím, že to bude problém. I tak keď fotím najrýchlejšie scény, nepozerám sa do hľadáčika, ale sledujem objekt očami, pretože ani cez optický hľadáčik nie je jednoduché sa trafiť.

Dá sa predpokladať, že vývoj elektronického hľadáčika pokročí tak, že predčí aj ten optický, pretože sa vytratí akákoľvek mechanická zábrana akou je zrkadlo.

Optika hľadáčika je podľa očakávaní špičková a vývoj elektroniky ide tak rýchlo dopredu, že by som sa toho vôbec neobával. Nový systém Z je veľký krok a my sme radi, že môžeme byť pri týchto zmenách. Otvára sa nová éra.

Čo hovoríš na veľké diskusie okolo jedného slotu na pamäťovú kartu novej série Z. Používaš pri práci dva sloty?

Jeden. Používam kvalitné karty a zatiaľ sa mi nestalo, žeby som stratil svoju prácu. Pri reklamných fotkách fotím priamo do počítača.

Takže toto nebude dôvod, prečo by si si nevybral Z-tko?

Nie, nevadí mi to, keďže i tak stále používam iba jednu kartu. Možno sa mi to raz vypomstí, ale do tej doby budem používať jednu. :)

Prezraď niečo o svojho súkromia. Máš dvoch synov. Ako vnímajú, že si často odcestovaný?

Je pravda, že som z domu preč častejšie, ako bežní ľudia. Cestujem veľa a je to náročné hlavne pre manželku. Ale už sme spolu dlho, je na to zvyknutá a od začiatku vedela, do čoho ide. :)

Snažím sa vynahrádzať im to, ako sa dá. Je ťažké nájsť rovnováhu medzi prácou a bežným životom. Fotografi sú často až blázni. Veľa fotia, potom upravujú a pre rodinu je to záťaž. Moju manželku fotenie vôbec nezaujíma, takže nemá zmysel sa s ňou o ňom rozprávať. Na druhej strane to má aj výhodu, doma sa snažím nepracovať, nepoužívať počítač a dodržiavať bežnú pracovnú dobu. Akcie cez víkendy už teraz fotím iba málokedy.

A čo postproces, máš ho rád, alebo je to iba povinnosť.

Sú fotenia, po ktorých ma upravovanie baví a také, po ktorých nie. Retušovať portréty nie je nič moc, ale keď nafotím projekt, z ktorého sa teším, mám ho celkom rád. A zase sú ale aj dni, kedy rád retušujem aj tie portréty. Sadnem si k počítaču, pustím si k tomu audio knihu. Je to taký mentálny oddych.

Páči sa mi, že tvoje fotky sú realistické bez prehnaných úprav. Učili ste sa na škole, ako s citom upraviť fotku?

Na škole nás postproces neučili. V tých časoch bolo ešte málo ľudí, ktorí vedeli upravovať fotky v počítači. Aj dnes sa dá väčšinou učiť len zo zahraničných zdrojov. Tí, čo to u nás robia naozaj dobre, nešíria ďalej svoje know-how. Základ je ale prirodzenosť, hlavne pri fotkách ľudí. Retušovať treba tak aby nebolo vidieť, že sú upravované. Keď je to rozpoznateľné, treba ubrať.

Pri športových fotkách nerobím úpravy, pri ktorých by som vymazával, niečo prerábal, alebo menil. Páči sa mi, keď sú skutočné.

Čo by si odkázal našim čitateľom, ktorí by radi vyskúšali športovú fotografiu?

Berte to ako šport. :) Ak chce byť človek dobrý v behu, musí veľa behať, ak chce niekto dobre fotiť, musí veľa fotiť. Inak sa to nedá. Treba mať vlastnú víziu, tej sa držať a potom sa dá všetko.

Dan, ďakujem za rozhovor a prajem veľa dobrých akčných záberov.

Aj ja ďakujem a prajem všetko dobre tebe i čitateľom.

Videá z fotení Dana Vojtěcha:

Viac fotografií a videí nájdete na: danvojtech.cz