Desať rokov Jana Šibíka

Výstava Jana Šibíka na pražskej radnici je prístupná denne od 10:00 do 19:00. „Uvádzačku“ robí väčšinou sám autor výstavy, ktorý aj predáva vstupenky.

Fotografie vystavuje rovno v centre českej metropoly v priestoroch pražskej radnice do 13. marca 2017. Už onedlho bude návštevníkom k dispozícii aj reprezentačná kniha s rovnakým názvom, aký nesie výstava: Desať rokov. Využil som príležitosť a vyspovedal som Jana, aby ste sa čo-to aj vy dozvedeli z jeho posledného desaťročného fotografického života.

Prečo Desať rokov?

Dvanásť súborov fotografií, ktoré som vybral, je z posledných desiatich rokov. Je to názov knihy a výstavy. Snažil som sa vybrať to najdôležitejšie, čo ovplyvňuje Európu. Vyberal som zo svetových udalostí. Je to tiež desať rokov môjho života.

Akých bolo posledných desať rokov vo svete?

Pochmúrnych. Zatiaľ sa nezdá, že by sa situácia mala zlepšiť. Zatiaľ tomu nič nenasvedčuje.

A akých bolo tvojich posledných desať rokov?

Ja som mal šťastné a veselé roky. Moja partnerka Danielka Matulová začala pred jeden a pol rokom tiež fotografovať. Dlho odolávala. Teraz sa po večeroch môžeme doma rozprávať aj o fotografovaní. Že začne fotografovať, by ma ani vo sne nenapadlo.

Čo ti to dáva?

Dáva mi to veľmi veľa a neuveriteľne ma to posúva.

V čom? Veď na rozdiel od teba si Danielka zatiaľ k fotografii iba pričuchla...

Dalo to nášmu vzťahu dynamiku. Zrazu sa rozprávame o tom, kam pocestujeme z iného pohľadu. Predtým sme rozmýšľali, ako spojiť cestu s fotografovaním. Teraz sa od začiatku rozhodujeme, že ideme tam, kde môžeme obaja fotografovať. Rozmýšľame nad témou, pretože téma je pre fotografovanie kľúčová. Áno, v mojom živote to bolo šťastných desať rokov, ale svet také šťastie nemal.

Máš oň obavu?

Veľkú. Uvedomujem si, že udalosti, ktoré som v minulosti fotil kdesi ďaleko v Afrike alebo v Ázii, sa zrazu približujú stále viac k nám. Niektoré sa už odohrávajú rovno v Európe. Ak to takto bude ďalej pokračovať, tak budem cestovať na kratšie vzdialenosti. Zatiaľ to tak vyzerá.

V minulosti bolo na cestu treba kus organizačnej práce, nákup leteniek, vymyslieť, ako sa dostať až tam, kde potrebuješ. O chvíľu príde čas, že tam aj zájdeš...

Alebo to bude na dojazd autom.

Ako si vyberal fotografie na výstavu a do knihy?

Za posledných desať rokov som bol na mnohých cestách za udalosťami, ktoré ovplyvnili svetové dianie. Prvá vec, ktorá bola pre mňa veľmi náročná, bol práve výber. Knihu riešime už pol roka. Veľmi mi s výberom pomohla Danielka a fotograf Stanislav Krupař. Prvý predvýber zhruba dvestopäťdesiat fotografií som si urobil sám. Snažím sa načúvať názorom iných. Neznamená to však, že vždy vo všetkom na nich dám. Často som sšak na nich dal a myslím, že som urobil dobre.

Vybrať dvanásť reportáží sa laikovi nezdá zložité.

Kľúč k výberu bol, aby výstava a kniha ukázali to podstatné, čo sa odohralo v priebehu desiatich rokov. Spočiatku som sa ešte venoval sociálnym témam. Z roku 2007 mám reportáž o prostitútkach z Kibery, slumu v Nairobi v Keni. Mimochodom, keď túto reportáž vydal časopis Reflex, bola čiernobiela. Keď som sa znova na svoje zábery pozeral, rozhodol som sa pre farbu. Naraz som jej prišiel na chuť. Medzi prostitútky z Kibery som sa dostával veľmi ťažko prostredníctvom terénnej pracovníčky jednej neziskovej organizácie. Tie ženy boli na sklonku života. Vírus HIV sa u nich zmenil na AIDS. Zostávalo im maximálne niekoľko mesiacov života. Muži od nich odchádzali... Zostali im na krku deti, ktoré sa snažili nejako uživiť, preto poskytovali svoje služby tým najmenej majetným v Kibere.

Máš z takýchto tém depresie?

Som tam krátko. Naozaj len týždeň až desať dní. Dva týždne vydržíš.

To nie je zasa až tak málo.

Ale čo tí ľudia, ktorí tam žijú a nemajú šancu sa odtiaľ dostať? To vydržíš. Ja mám skôr depku z toho, keď cítim, že som niečo nezvládol. Bol som na mnohých cestách, z ktorých som po návrate nepriniesol takmer žiadnu dobrú fotografiu. To ak si dám latku najvyššie. Depku mám, keď neurobím žiadnu silnú fotografiu.

Kde napríklad si to nezvládol?

Takých ciest bolo veľa. Napríklad som nezaradil reportáž z povodní v Pakistane. Jednoducho som nemal dostatočne silné fotografie. Možno som mal jednu alebo dve. Celý súbor by to však neutiahlo. Nezaradil som ani reportáže z Afganistanu a Iraku.

Je dôležité byť na seba takýto tvrdý?

Je to veľmi dôležité. Záleží na tom, aký chceš mať výsledok. Najdôležitejšia pre fotografa je kniha. Ak niekde získaš nejakú cenu, je to fajn, keď máš výstavu, je to fajn... Peniaze za ocenenie minieš a výstava skončí. Jediné, čo po tebe zostane, je kniha. Tou si uzatváraš nejakú etapu. Preto pri výbere fotiek do nej musíš byť k sebe najprísnejší. Toto bolo moje kritérium. Aj preto sa do výberu nedostali napríklad aj deti zo skládky v Kambodži. Aj napriek tomu, že tie fotky dostali niekoľko cien.

Do tvojho výberu sa dostal aj legendárny slovenský panelákový slum Luník IX v Košiciach...

Chceš vedieť prečo? Popri kope vojnových konfliktov som si uvedomil, že rovnako deštruktívna môže byť aj príroda. Preto mám vo výbere zemetrasenie na Haiti a supertajfún a Filipínach. Potom som prišiel do Košíc na Luník a zrazu som bol na mieste, ktoré je len pár stoviek kilometrov od nás a na pohľad to nevyzerá inak ako na miestach po prírodných katastrofách. Uvedomil som si, že toto miesto jednoznačne patrí do dvanástky mojich reportáží. Na to, aby som to mohol urobiť, som na Luník musel ísť štyrikrát. Fotografovať tam bolo veľmi náročné. Ľudia odtiaľ sa, samozrejme, fotografovať nechcú a dávajú to veľmi výrazne najavo.

Keď ideš niekam fotografovať, hľadáš si na mieste fixera alebo nejakú kontaktnú osobu?

Mať fixera je vždy výhoda. Je to, samozrejme, aj drahšie. Fixer na Haiti stojí sto dolárov na deň, nevyhnutné auto sto dolárov. Všetko je to nevyhnutnosť. Otázka je, kde na to zobrať. To je vec, s ktorou zápasím neustále. Najhoršie je, že ceny sa neustále zvyšujú a záujem o fotografie tohto druhu je stále nižší. Z toho vyplýva, že peniaze musím najprv zarobiť niekde inde, nejako inak.

Prečo sa na to nevykašleš, keď je to stále väčšia mizéria?

Pretože pre mňa to nie je len zamestnanie. Pre mňa to je náplň života a sú to všetky produktívne roky môjho života. Neviem si predstaviť, že by som naraz začal robiť taxikára a že by som nefotografoval. Ja nemám na výber. Ja musím tú káru za sebou vliecť, pokiaľ budem chodiť. Ale, ja to chcem robiť!

Kedy si po prvý raz pričuchol k fotografii?

Ako šiestak na základnej škole som dostal pod stromček jednoduchý sovietsky stredoformátový fotoaparát Ľubitel a odfotografoval som ním slona. Potom som si kúpil Canon a odvtedy fotografujem takmer výhradne len Canonmi. Prešiel som asi všetkými typmi. Fotoaparát je dobrý pomocník, ale dôležité je, kto ho drží v ruke. Na to, aby si urobil dobré fotky, najprv musíš vidieť a vnímať situácie, z ktorých vyplynú. Musíš ich vidieť a ešte aj odfotografovať. A to je veľmi náročná vec. Jedna z mojich najvýstižnejších viet je, že: Fotografovanie bolí.

Ako a kde to bolí?

Všade. Fotografovanie je úsilie. Bolí fyzicky a aj duševne. Fyzicky preto, lebo napríklad v starej Havane musíš sedem dní denne niekoľkokrát prešliapať jednu ulicu. Alebo musíš deň čo deň cestovať z hotela do utečeneckého tábora v gréckom Idomeni. Potrebuješ pritom chytiť nielen dianie, ale aj to najlepšie svetlo, ktoré je skoro ráno a pred zotmením. Takže musíš vstať o štvrtej, aby si bol o piatej na mieste. Z Idomeni nemám z dvoch ciest ani jednu dobrú fotku. Na tretej ceste pršalo a ja som v tom nečase zrazu urobil dobré fotky. Fotografovanie bolí aj psychicky. Predstav si, že do tých dvoch neúspešných ciest som dal peniaze, ktoré som si predtým musel zarobiť organizovaním workshopov alebo za fotografovanie svadby. To bolí. Takto to však má byť. Takto je to správne. Keby to tak nebolo, tak by dnes fotografom mohol byť naozaj každý.

Máš nejaké obľúbené ohnisko objektívu?

Tridsaťpäť. Mám pocit, že práve vtedy som v tej správnej vzdialenosti, keď nie som ani veľmi ďaleko a ani veľmi blízko. To zaujímavé na fotografovanie ľudí je v emóciách, ktoré vidno v tvárach. A aby tváre boli čitateľné, musíš byť dostatočne blízko. Už pán profesor Ján Šmok nás učil, že keď už sme dostatočne blízko objektu, ktorý fotografujeme, máme urobiť ešte krok vpred.

Ale keď urobíš tých krokov viac a dáš si širší objektív, dodáš fotografii dynamiku.

Pýtal si sa, ktorý objektív je z môjho pohľadu pre mňa najvýstižnejší. Tridsaťpäťka. To však neznamená, že to tak mám pre všetky zábery. Samozrejme používam aj dvadsaťštvorku, ktorá je tiež mojim obľúbeným objektívom.

Jan, ďakujem za rozhovor a v mene všetkých čitateľov FOTOma prajem stále odhodlanie a radosť z fotografovania.