Divoká jazda: Ako dostať ródeo na fotky

Mexiko je krajina, kde viac dajú na osobný kontakt než na nejaké dohadovanie sa cez maily. Dúfala som, že eskaramúzy teda počas piatich dňoch v Mexico City nejako stretnem a budem môcť fotografovať ich tréning, krásne kroje, starostlivosť o kone aj reálne súťaženie v jazdiarni.

Mala som akurát kontakt na ranč, kde sa koná ródeo - po mexicky charrería - každú nedeľu. „Je to šport pre bohatých,“ povedala mi o eskaramúzach moja nová mexická kamarátka Lili, ktorá tam so mnou išla. Skontaktovali sme sa ešte pred mojím príchodom do Mexika vďaka našej spoločnej priateľke a Lili mi veľmi pomohla s prekladaním, keďže nehovorím po španielsky.

Na ranči sa rozbiehali bežné nedeľné udalosti, nevedela som však, čo presne sa bude diať. Kone osedlali len dve dámy. S Lilinou pomocou som ich oslovila. Povedali, že eskaramúzy práve túto nedeľu nesúťažia. Snažila som sa zistiť, či nemávajú nejaké pravidelné tréningy, kam by som mohla prísť s fotoaparátom počas nasledujúcich dní, ktoré ma ešte čakali v Mexico City.

Jedna z nich mi dala svoje číslo a zobrala si moje. Vraj mi napíše, keď už bude vedieť, či a kedy nejaký tréning bude. Upokojená, že to nakoniec možno predsa len vyjde, som sa začala sústrediť na dianie okolo. To som ešte nevedela, že sa mi neozve a na moje správy odpovedať nebude.

Akcia je len na začiatku. Šviháci v klobúkoch sa promenádujú na koňoch, ďalší debatujú okolo jazdiarne. Pardon. Nie sú to klobúky, ale obrovské sombrerá. Každé má unikátny dizajn. Vraj môže svojho hrdého majiteľa vyjsť v prepočte aj na tisíc dolárov. Jazdci si svoje sombrerá pripevňovali remienkom nie pod bradou, ale tesne pod spodnú peru. Sombrerá ma zaujali a snažila som sa ich komponovať do fotografií.

Nevedela som, čo sa bude diať, videla som akurát, že jazdci sa zhromažďujú na ploche. Akurát som sa snažila komponovať sombrerá a kone, keď za mnou prišla ďalšia fotografka. Spustila po španielsky, Lili však medzitým musela odísť. Museli sme prejsť na angličtinu. Monika však vedela po anglicky len pár slov. Pýtala sa ma, odkiaľ som, objednala mi drink a povedala mi, že je fotografkou federácie ródea a na ploche sa mám radšej držať pri nej. Išli sme medzi kone. Najprv tam prebehla nejaká ceremónia a skupinová jazda. Potom sa začali disciplíny.

Z prvej som pochopila, že ide o to, aby súťažiaci jazdec pricválal k čiare a potom čo najrýchlejšie zarazil koňa. Víťazí ten, komu namerajú najkratšiu brzdnú dráhu. Chvíľu som to fotila priamo na ploche, potom na mňa začala Monika kývať z tribúny, že odtiaľ je najlepší výhľad. Ona používala dlhý objektív. Ja som si dlhý objektív do Mexika ani nebrala. Ak idem len fotiť a s batohom na chrbte a nechystám sa robiť na špecifickej téme, na ktorú by som dlhý objektív vyslovene potrebovala, radšej cestujem naľahko. Neberiem so sebou nijaké zbytočnosti. Okrem toho so vždy radšej medzi ľuďmi ako s odstupom na dlhý objektív. Ani tu pre mňa nebolo podstatné zachytiť športový výkon jazdca. Skôr celé dianie okolo toho.

Mala som so sebou bezzrkadlovku Panasonic Lumix G-9 a tri objektívy: Olympus Zuiko 12–40 z rady PRO, ktorý používam najčastejšie, portrétnu Sigmu 30mm f/1.4 DC DN Contemporary a ešte supúerširoký Panasonic Lumix G Vario 7-14mm f/4.0 ASPH.

Štyridsiatka na hornom konci "bystrozrakého" zoomu mi nakoniec celkom stačila aj na zábery, ktoré som musela fotiť z väčšej diaľky.

Širší pohľad mi práveže vyhovoval, prišlo mi zaujímavejšie podávať hlavný dej cez sombrero či ruku niekoho v popredí. Takže širší záber mi vôbec neprekážal.

Fotenie divákov v bufete sa ukázalo ako problematické. Bol horúci deň, slnko pieklo z oblohy a bufet bol čiastočne zakrytý strieškou, takže ľudia boli v tieni aj na ostrom slnku a nevychádzalo to dobre. Zvyšok tribúny bol v podstate v tieni, no nakoniec sa mi nepodarilo odfotiť ani jeden použiteľný záber na divákov.

Kovboji sa pustili do chytania koní lasom a už sa pripravoval najodvážnejší jazdci. Presunula som sa k nim čo najbližšie. Do pevného zovretia železnej ohrady nahnali býka. Nemohol sa tam ani pohnúť. Omotali ho povrazmi a jazdec sa k nemu doslova pripútaval zápästiami, aby sa na ňom udržal čo najdlhšie.

Pupkáči, ktorí súťažili v jazdeckých disciplínach, sa v blízkosti býkov neobjavili. Boli tu len veľmi mladí a štíhli chalani, mnohí mali ešte na zuboch strojčeky (alebo stopy po nich). Pred jazdou na býkovi sa v kúte pri ohrade pozapínali do úzkych kožených nohavíc. Do toho kúta aj šťali a modlili sa tam na kolenách, aby svoj pokus v zdraví prežili. Predsa len, nie je to maličkosť.

Keď vypustili býka, začal sa zmietať ako šialený a zo všetkých síl sa snažil jazdca striasť. Muž sa na ňom držal zubami – nechtami. Okolo boli pripravení jazdci, aby býka rýchlo chytili do lasa alebo aspoň odlákali jeho pozornosť, ak muž spadne. Svetla bolo prebytok, takže sa nebolo treba obávať dlhého času. Snažila som sa komponovať zábery tak, aby na nich okrem muža a býka bolo aj niečo okolo – hlava iného koňa alebo diváka v sombrere. Stačia náznaky.

Chcela som aj záber, ktorý by vyjadril snahu všetkých zainteresovaných odlákať býkovu pozornosť, kým sa jazdec, ktorého zhodil, neodplazí do bezpečia.

Pri páliacom slnku bola veľká výzva správne pracovať s expozíciou a prípadne aj oželieť zábery, pri ktorých by boli hlavní hrdinovia v škaredom tieni. Naopak, dalo sa hrať so siluetami. A opäť so sombrerami.

Dianie sprevádzala živá hudba. V Mexiku klasika. Trombón, trúbka, klarinet. Muzikanti mali miesto hore na tribúne, nad nimi bola strecha, ale za nimi nebol múr, čo spôsobovalo obrovský prepal. A keď som ich chcela z uhla, tak ľudia za nimi nie a nie sa uložiť... teda zdvihnúť a presunúť sa na miesto, kde by nezavadzali.

Pri fotení bolo hrozne fajn, že Mexičania sú všeobecne priateľskí ľudia a tu boli navyše veľmi hrdí na svoju tradíciu. Napokon mi aj vysvetlili, prečo ide o drahý šport – hlavne čo sa týka eskaramúz. Žena, ktorá sa mu chce venovať, musí mať svojho koňa, toho musí mať ustajneného a teda za to platiť niektorému ranču. A musí vlastniť nákladnú garderóbu: šaty, sombrero, čižmy, kopec doplnkov.

Pravidlá sú zrejme veľmi prísne, aj odev mladých jazdcov na býkoch sa skladal z množstva detailov, ktoré museli mať na sebe. Šaty eskaramúz sú krásne pestré a šijú sa na zákazku. Jazdkyňa musí mať aj čas na tréningy. Ženy jazdia na ženskom sedle, nesedia teda na koni obkročmo.

Škoda, že sa mi to nepodarilo nafotiť.