Dorota Holubová: Moment, ktorý stojí za to

Mladá fotografka nestráca čas. Prišla som s ňou urobiť rozhovor do jej ateliéru Holubník na Pionierskej a hneď mi nafotila portrét. Fotí ich komerčne, no neuznáva prílišnú vyumelkovanosť a retuš. Svoj čas delí medzi ateliér a fotografické projekty. Lebo v tom má jasno: fotografia má niečo povedať. Možno aj zmeniť názory ľudí na svet.

Odkedy fotografuješ?

Začala som, keď som mala devätnásť a začala som cestovať. S poľskou kamoškou, grafickou dizajnérkou, sme išli do Paríža. Tam som si zobrala fotoaparát a fotila som to, čo mi prišlo zaujímavé.

Len tak, pre spomienky?

Pre spomienky. A potom sme si tam začali vymýšľať také miniprojektíky. Bavilo ma to. Potom som študovala mediálnu a marketingovú komunikáciu a fotografovanie som brala ako záľubu. Po škole som si našla prácu v reklamnom biznise. To ma dosť vycucalo. Pred tromi rokmi som si povedala, že sa skúsim živiť fotkou.

Vážny krok, zo zamestnania s pevným platom do neistoty.

A doteraz je to neisté. Freelancer raz zákazky má a raz nie. Ale je to lepšie ako byť zavretý dvanásť hodín denne v kancelárii. Fotka mi priniesla aj veľa životných skúseností. S fotoaparátom v rukách máš otvorené dvere na rôzne zaujímavé miesta. Pri cestovaní sa ti jednoduchšie komunikuje s ľuďmi. Pri portrétnej fotke som nechcela skončiť ako svadobný a rodinný fotograf. Chcela som sa posunúť ďalej. Keďže robím pre festival Mesiac fotografie, spoznala som fotografov z rôznych kútov sveta. Tak mi napadlo, že by som mohla skúsiť fotostáž. Teda asistovať nejakému fotografovi. Minulý rok som bola v Soule u fotografa Youngho Kanga. Už dvadsať rokov je špičkou komerčnej fotografie v Južnej Kórei, no už sa venuje hlavne výtvarnej, portrétnej a dokumentárnej fotografii. Teda tomu, čo som chcela robiť aj ja. Tri mesiace v jeho ateliéri mi dali viac ako päť rokov na výške.

Ako vyzerala práca v jeho ateliéri?

Nebola to klasická práca. Skôr art residency. Veľa sme chodili do galérií, nielen na fotografické výstavy, ale na výstavy moderného umenia. Majú úžasné galérie. Pozerala som filmy, študovala prednášky, potom sme sa o tom rozprávali. Prvýkrát som mala pocit, že niekoho zaujíma môj názor. Že konečne môžem povedať, čo si myslím o umení, a o fotografiách. Študovala som jeho fotografie. A keď mal nejaké fotenie, tak sme mu so švédskym kolegom nadstavovali svetlá a všetko sme mu pripravili. On prišiel ako maestro a stlačil spúšť.

Hovorili ste aj o tvojich fotkách?

Keď som mala voľno, išla som von niečo nafotiť, a potom sme o tom diskutovali. Musela som si obhájiť, prečo som fotografiu urobila takým spôsobom a čo tým chcem povedať.

Dovtedy si bola samouk?

Áno. Nikdy mi ani nenapadlo, že môžem nafotiť sériu, ktorá má pointu, myšlienku, tému. Bola som fotoamatér. Potom som začala hľadať témy. Fotila som napríklad v bratislavskom Pentagone. Zavolal ma tam kamarát, policajt Juraj. O ľuďoch a ich príbehoch chcel napísať knihu a potreboval ich portréty. Nezaujímali nás narkomani a kriminálnici, ale bežní obyvatelia Pentagonu, ktorí ich musia trpieť. Chceli sme ukázať skutočnú tvár Pentagonu. Pravdu a nie skreslené informácie redaktorov z médií, ktorí tam nestrávili adekvátny čas a nespoznali dostatočne obyvateľov Pentagonu, takže nemôžu napísať objektívnu pravdu.

Takže stáž zmenila tvoj pohľad na fotografiu?

Nemôžem povedať, že ho úplne zmenila, lebo aj predtým som sa o fotku zaujímala a sledovala som tvorbu iných fotografov. Skôr mi pomohlo, že som mala čas rozmýšľať nad tým, čo by som chcela fotkou povedať. Na čo sa chcem zamerať, čo chcem fotografovať. Odzrkadlilo sa to potom na Bali. Našla som si témy, ktoré ma zaujímali a bavilo ma ich fotiť.

Na Bali si odišla na niekoľko týždňov po návrate z Kórey. Fotografovať?

Mala som tam pár kamarátov, tak som ich chcela navštíviť a popri tom som chcela fotografovať nejakú balijskú tradíciu. Povedali mi, že sú to kohútie zápasy. Tak som sa na ne chcela dostať. No sú nelegálne. Hovorili mi, že nemám šancu ako biela, žena a turistka. Ale ja som zástanca toho, že keď niekto chce fotiť, tak si nájde cestičku. Podarilo sa mi tam dostať s miestnym chalanom. Dohodil mi ho otec frajera mojej kamarátky, ktorý bol šamanom. A bol to mega zážitok. Napriek tomu že som vegetariánka a som proti takýmto veciam, dostalo ma to, keď som vošla do arény, kde bolo tisíc ručiacich chlapov, pohadzovali tam peniaze a kohúty zápasili, ako na bežiacom páse.

A potom si tam objavila skateboardingovú komunitu.

Ten klub Pretty Poison otvorila jedna staršia dáma uprostred ryžového poľa. Ideš tadiaľ na skútri – a zrazu bazén, kam sa chodí skejtovať. Každý večer tam fotilo veľa fotografov. Ale boli to športoví fotografi. Ja som o športe nič nevedela. Tak som sa zamerala na atmosféru. Majiteľka Pretty Poison pripravovala knihu fotografií z klubu a keď videla moje fotky, zaradila ich do nej a urobila mi aj výstavu vo svojej galérii. Bola to moja prvá výstava. Takže môžem povedať, že ma ako fotografku objavili tam, na Bali. Bolo to že wau. Fotila som to, lebo ma to bavilo. Nič som od toho neočakávala. Ale tak by to malo byť. Keď niečo robíš s láskou, musí to vyjsť.

Sériu Balifornia si vystavila aj na Slovensku a bola nominovaná na súťaži Slovak Press Photo. Prečo je čiernobiela?

Tak mi to sedelo. Skejtovalo sa tam vždy večer, potme, za veľmi zlého osvetlenia. Všetko bolo dožlta. Väčšina ľudí bola oblečených v čiernobielom alebo polonahých.

Ako si k foteniu pristupovala?

Bolo to také spontánne. Rozprávala som sa s ľuďmi, väčšina z nich sa stala mojimi kamošmi. Najprv na mňa pozerali, čo tam furt chcem s foťákom a čo ich fotím, potom si zvykli a keď som prišla bez foťáku, tak sa pýtali, kde mám foťák. Lebo už bolo automatické, že ich fotím. Boli dni, že sa mi nechcelo s nikým rozprávať a spravila som tri zábery. Ale ide o čas, ktorý tam stráviš a musíš prečkať. Dobrý dokumentárny fotograf musí prečkať to menej záživné, aby zrazu nastal moment, ktorý stojí za to.

Vrátila si sa na Slovensko a povedala si si, že chceš ateliér?

Ateliér som mala aj predtým. No po návrate som si povedala, že chcem na fotenie portrétov používať stenu s bielym nekonečným pozadím. Lebo to je najlepšie. Nemusíš sa otravovať s papierovými rolkami. Hľadala som niekoho, kto by chcel takýto ateliér a šiel do toho so  mnou. Našla som super kolegu Tomáša Halásza, s ktorým sme tu spolu už rok. V Bratislave je málo priestorov s vysokými stropmi, blízko od centra a za dobrú cenu.

Ako vyzerá fotenie u teba?

Nefotím pasovo, že človek príde a hneď ho cvaknem. Portrétna session trvá u mňa dve – tri hodiny. Najprv sa snažím človeka trochu spoznať, aby sa uvoľnil a bol prirodzený. Fotiť začneme, až keď vidím, že je pripravený. Fotografie idú rovno do počítača, aby sme si ich mohli s klientom rovno pozrieť. Neretušujem, neodstraňujem vrásky. Kladiem dôraz na prirodzenosť a na dobré nasvietenie.

V čom vidíš výhody ateliéru oproti exteriérom?

Vonku je veľa rušivých elementov. Človek sa menej sústredí. A baví ma práca so svetlom. Je zaujímavé, ako sa mení tvár, keď posunieš svetlo len o milimetrík. Z fotky máš hneď iný pocit. Samozrejme, ak klient chce, fotím aj vonku alebo pri biznis portrétoch v rôznych firemných priestoroch. Ale najradšej mám tento ateliér. Snažím sa vytvoriť vlastný rukopis a štýl. Dúfam, že to ľudia vidia.

Takže chceš človeka najprv spoznať, aby si na fotografii dokázala vystihnúť jeho charakter?

Snažím sa o to. Samozrejme, za hodinku, kým si dáme kávu, človeka nespoznám. Ale získam o ňom aspoň nejaké informácie. Komunikácia je podľa mňa vo fotke dôležitejšia ako drahý foťák a technika. Keď sa fotografovaný cíti dobre a uvoľnene a dôveruje ti, musia z toho vyjsť dobré fotky.

Keď nefotíš tu, fotíš dokumentárne fotosérie. Na čom práve pracuješ?

Dokončujem sériu RED CAT o zákulisí jedného bratislavského kabaretu. O ňom chcem urobiť svoju prvú fotoknihu. Pracujem aj na fotoreportážnom projekte o slovenských kapelách rôzneho hudobného žánru, v ktorom ich dokumentujem v bekstejdži, skúšobniach a na turné. Moja aktuálna srdcovka je projekt Sami sebou. Je to aktivistický fotožurnalistický projekt o transrodových ľuďoch na Slovensku. Pracujú na ňom so mnou skvelí ľudia, Romina Kolárik a Chris Havlíček z občianskeho združenia Transfúzia a novinárka Frederika Hazéová. Onedlho spustíme blog s ich príbehmi a portrétmi, ktoré majú prezentovať ich životy ľudsky, citlivo a s empatiou. Veríme, že zdieľaním ich príbehov bude naša spoločnosť viac tolerantná, pretože zmeniť sa nedajú rodové identity, ale iba spoločenské postoje. Myslím si, že úlohou fotografov je poukazovať a bojovať proti diskriminácii a aj prostredníctvom umenia učiť ľudí byť tolerantnými. Fotografie podľa mňa dokážu meniť názory v spoločnosti a otvárať mysle ľudí.

Hovorila si, že ti foťák uľahčuje komunikáciu. Ako?

Keby som iba tak prišla na kohútie zápasy, vyhodili by ma. Ale prišla som s foťákom a to bola taká vstupenka do toho sveta. Alebo keby som sa v kabarete opýtala, či môžem ísť do zákulisia, povedali by, že nie. Ale keď som povedala, že som fotografka, zaujíma ma to a chcem dokumentovať ich zákulisie, súhlasili. Vďaka fotoaparátu sa často dostanem do centra diania.

Predpokladám, že si radšej na miestach kde nie sú iní fotografi a témy sú len tvoje.

Určite. Nedávno ma slovenská cestovka zavolala fotiť do Černobyľu. Ocitla som sa v skupine dvanástich turistov s fotoaparátmi. Do toho som mala fotiť. Povedala som, že sa to takto nedá, keď mám všetkých ostatných za zadkom.

Fotografuješ stále, napríklad keď len tak niekam ideš? Alebo iba ak ti to zapadá do konceptu nejakého projektu?

Väčšinou fotím len projekty. Nie som ten typ, čo musí fotiť všetko. Keď niekam cestujem, tak si fotoaparát beriem so sebou. Napríklad toto leto do Rumunska. Ale mám odtiaľ možno päťdesiat záberov. Zlých fotiek je na svete dosť. Snažím sa robiť veci, ktoré majú myšlienku, a nie turistické fotky. Západ slnka si radšej vychutnám.