Dorothea Lange - majsterka sociálneho dokumentu

Milujem fotoknihy. Každoročne mi ich do mojej zbierky pribúda niekoľko. Niektoré nakupujem úplne spontánne, ďalšie po vzhliadnutí fotografických výstav a nákup niektorých nechávam na ježiška. Pri pohľade do mojej súkromnej knižnice som si uvedomila, že po posledných vianociach mi do poličky pribudla už tretia kniha o Dorothea Lange. Tú tretiu mi darovala pod stromček moja sestra a vyhliadla som si ju už v novembri na parížskej výstave v Jeu de Palme (www.jeudepaume.org) pod názvom “Politics of Seeing.” Táto výstava nebola retrospektívou Dorothey Lange, ale skôr kolekciou jej fotografických sérií ukazujúcich jej videnie politickej situácie a životy amerického obyvateľstva v 30. a 40-tych rokoch. Kniha “Politics of Seeing” (Prestel Publishing, 2018) detailne popisuje Langeovej tvorbu ako aj celú výstavu. Mimochodom, musím poznamenať, že to bola jedna z najlepších fotografických výstav, ktoré som mala možnosť doteraz vidieť. Nádherná symbióza historického fotografického dokumentu, textov a videa. Nakoľko sa mi už kniha nevmestila do kufra, musela som si na ňu chvíľku počkať. Teraz v nej listujem už dva týždne a stále nachádzam nové a nové detaily, ktoré som si pred tým nevšimla.

Fotograf by sa mal snažiť vytvoriť niečo zapamätateľné. Poznáte to, keď je fotografia príliš komplexná, je to rušivé, keď je príliš jednoduchá, nudí vás. Musíte nájsť skrytú prísadu, ten správny pomer a nechať váš objekt aby k výsledku tak nejako prispel. Práve pri fotografiách Dorothey Lange mám ten pocit vyváženosti. Nachádzam v nich smútok, úpadok, ale zároveň veľa ľudskosti a citu. Mám pocit, že Dorothea svoj život dokázala preklopiť a vtesnať do svojich fotografií.

Narodila sa 26. mája 1895 v americkom mestečku Hoboken v štáte New Jersey a už ako dieťa sa musela vyrovnať s dvomi traumami. Po prekonaní detskej obrny do konca života krívala a vo veku 13-tich rokov bola svedkom separácie svojich rodičov. Jej život obohatila fotografia už počas jej štúdií v New Yorku, kde spoznávala chudobné štvrte mesta a ich osobitú kultúru a v kontraste bohatú kultúru umeleckých galérií a múzeí. Umelecká fotografia jej učarovala natoľko, že namiesto chodenia do školy začala pracovať vo foto štúdiu. Bohaté skúsenosti získavala aj u renomovaného portrétneho fotografa Arnodla Gentheho, ktorý jej venoval jeden z jeho starých fotoaparátov.

V roku 1918 sa presťahovala do San Francisca, kde sa zamestnala v predajni s fotografickými potrebami. Tu stretla mnohých fotografov, ale aj investora, ktorý jej pomohol otvoriť si vlastné fotografické štúdio. Z Dorotheinho štúdia sa čoskoro stala adresa, ktorú navštevovali známi umelci, patróni umenia, či predstavitelia vyššej triedy vtedajšieho San Francisca. Tu stretla aj svojho manžela, maliara a sukničkára Maynarda Dixona. Za 15 rokov úspešného fungovania jej fotoštúdia, kedy fotografiou živila seba, svojho manžela a ich dve deti, postupne dolaďovala svoj cit a prístup k portrétnej fotografii. Svojich klientov fotila bez akýchkoľvek rekvizít, nechcela od nich aby sa usmievali, často ich zachytávala zamyselných. A práve toto citlivé zobrazovanie ich osobností neskôr preniesla aj do svojej tvorby mimo štúdia.

Keď sa v roku 1929 zrútil v USA akciový trh, začala prekvitať poľnohospodárska výroba. Na konci 20-tych rokov však produkcia prevyšovala spotrebu, čo malo za následok pokles cien a následne dopad na farmárov a ich investície do technológií a kúpy pozemkov. Textilný a ťažobný priemysel zaznamenal výrazný pokles vo výške miezd a zamestnanosti. V 30-tych rokoch utrpeli rany aj ďalšie odvetvia priemyslu, čo malo za následok dlhý boj s chudobou. Ťažké obdobie, ktoré navyše skomplikovali následky pretrvávajúceho sucha a záplav, ktoré trápili farmy v rôznych oblastiach Spojených štátov. Farmári vo veľkom opúšťali svoje domovy a povzbudzovaní federálnymi programami sa presúvali do iných štátov hľadajúc prácu a obživu pre svoje rodiny. Hlboká kríza zasiahla celé USA a San Francisco, kde v tom čase Dorothea žila, bolo plné ľudí bez domova, hladných, nahnevaných. Cítila sa pohnutá všadeprítomnou chudobou, opustila bezpečné múry svojho štúdia a išla fotiť do ulíc. Tam videla dlhé rady ľudí čakajúcich na potravinovú pomoc, protesty, potýčky s políciou, ľudí spiacich na lavičkách, zúfalých robotníkov bez práce, ktorí nemali ako uživiť svoje rodiny. Jej fotografie z tohto obdobia sú nesmierne smutné.

Nebyť náhody, možno sme o fotografke menom Dorothea Lange dodnes nepočuli. V roku 1934 si jej fotografie všimol Paul Schuster Taylor, profesor ekonómie na Kalifornskej univerzite. Začal používať jej fotografie na ilustrovanie svojich odborných článkov. Výpovedná sila jej fotografií ho ohromila natoľko, že jej ponúkol prácu v rámci vládneho programu financovaného California State Emergency Relief Administration. Taylor a Lange si rozumeli natoľko, že sa Dorothea rozhodla rozviesť a znovu sa vydať. Taylor jej výrazne pomáhal a podporoval ju do takej miery, že sa mohla vzdať práce vo svojom fotoštúdiu a stať sa umelkyňou. Ich spolupráca trvala viac ako 30 rokov a partnermi boli až do jej smrti.

Spoločne sa im podarilo získať rôzne oficiálne zákazky, z ktorých najdôležitejšia bola práca pre historickú sekciu štátnej agentúry Farm Security Administration (FSA), konkrétne pre dokumentárny archív FSA. Tento program existoval do roku 1941. V rámci projektu pre FSA vznikla aj najikonickejšia fotografia Dorothey Lange “Migrant Mother” (prekl.: migrujúca matka). Je dôležité poznamenať rozsah práce Dorothey Lange v tomto čase, čiže v rozmedzí rokov 1935 a 1941. Jej dielo bolo enormné, pracovala v 22 štátoch naprieč USA, precestovala autom tisícky kilometrov, dokumentovala aktivitu na farmách a stavbu táborov pre migrantov. Fotografovala farmárov a nájomných robotníkov, ktorí sa neustále presúvali za prácou či už autom alebo pešo. V rámci výstavy v parížskom múzeu Jeu de Paume bol umiestnený 10 metrov dlhý stôl a na ňom boli umiestnené zväčšené mikrofiše, ktoré predstavovali jednu tretinu (!!!) jej práce pre FSA. Dohromady 1300 fotografií, čo znamená, že len pre FSA nafotila viac ako 4000 fotografií. Skúste si to prepočítať na rolky filmu, ktoré tomuto projektu “padli za obeť”.  FSA program vyprodukoval veľké množstvo archívu o histórii USA v 30-tych rokoch. Bol to vôbec prvý archív svojho druhu v histórii krajiny, ale aj na celom svete. Tento historicky najväčší americký fotografický archív obsahoval viac ako 130 000 negatívov dokumentujúcich neľahké obdobie veľkej hospodárskej krízy. Fotografie Dorothey Lange z tohto obdobia sa stali veľkou inšpiráciou mimo iného aj pre novely Johna Steinbecka.

Na začiatku 40-tych rokov bola Dorothea svedkom novej formy migrácie v post krízovom období USA. Rapídny rozvoj priemyslu, námorné tréningové programy, aktivity armádnych obranných organizácií v Kalifornii mali za následok relokáciu farmárov do miest. V roku 1944 získala Lange zákazku od časopisu Fortune, aby zdokumentovala situáciu v lodeniciach Kaiser v Richmonde. Kalifornské lodenice boli najprosperujúcejšími v krajine a počet obyvateľov San Francisca sa zdvojnásobil v priebehu troch rokov. Mesto sa stalo multietnickým centrom s veľkými možnosťami zamestnania aj pre robotníkov bez predchádzajúcich skúseností. Dorothea Lange fotografovala pracujúcich v lodeniciach, ktorí pochádzali z rôznych kútov USA a vytvárali tak veľmi diverzifikovanú skupinu ľudí, vrátane robotníčok alebo afroameričanov. Dokumentovala nielen aktivity v lodeniciach, rôznorodosť robotníkov, ale aj intímne detaily životných podmienok týchto ľudí, izoláciu a samotu novoprisťahovalcov, či nový status žien v rámci priemyslu.

Po japonskom útoku na vojenskú námornú základňu Pearl Harbor na americkom ostrove Hawaii dňa 7. decembra 1941 americká vláda zareagovala príkazom na internáciu viac ako 110 000 američanov japonského pôvodu z vojenských oblastí na pobreží Pacifiku, čo bol začiatok storočia rasizmu smerovaného proti imigrantom z Ázie. Výkonný príkaz číslo 9066 americkej vlády postihol tri generácie japonských američanov, ktorí boli “presťahovaní” do desiatich odľahlých a nehostinných táborov v Kalifornii, Arizone, Utahu, Idahu, Colorade, Arkansase a Wyomingu. Lange bola v marci 1942 poverená štátom riadenou organizáciou War Relocation Authority, aby zdokumentovala proces internácie. Chybný krok tejto organizácie, nakoľko jej vzťah k minoritám a ich vnímanie bolo rozpoznateľné už od čias jej práce pre FSA. Svoj humanitárny prístup aplikovala aj tento krát, o desať rokov neskôr, pri dokumentovaní evakuácie a internácie japonských američanov, ktorá trvala celých 18 mesiacov. Prístup Dorothey Lange k tomuto projektu bol zaujímavý. Rozhodla sa zdokumentovať každú etapu procesu internácie. Fotografovala ich domy, firmy a prácu, ktorú museli zanechať a opustiť. Výsledok jej práce bol zabavený a podliehal armádnemu tajomstvu. Fotografie z tohto obdobia boli prvýkrát publikované až v roku 2004.

Ďalšou jej známou dokumentárnou sériou je “The public defender” (prekl.: verejný obhajca). Systém verejného obhajcu chrániaceho záujmy ľudí, ktorí to potrebovali, bol zavedený v Kalifornii v roku 1914 a postupne sa rozšíril do ďalších štátov USA. Lange bola veľkým zástupcom spravodlivosti pre všetkých a časopis Life si ju najal, aby pre nich pri príležitosti Dňa práva nafotila súdny proces prebiehajúci na súde v Alameda County v Oaklande. Lange dostala ojedinelé povolenie fotografovať vo väzenských celách, ale aj priamo v súdnej sieni. Výsledkom bolo 450 fotografií a vytvorenie vizuálneho príbehu všetkých zainteresovaných. Lange na tomto projekte pracovala viac ako rok a podarilo sa jej zachytiť rasové predsudky, ktoré spoločnosť v tom čase ovládali. Jej fotografie časopis Life neuverejnil. Boli však publikované v iných médiách, dokonca aj za hranicami USA.

Prístup k dokumentárnej tvorbe Dorothey Lange bol veľmi ľudský. K ľuďom, ktorých fotila musela mať blízko, komunikovala s nimi a súcitila s nimi. Nadväzovala vzťahy s ľuďmi, ktorých fotografovala. Na “dokreslenie” svojich fotografií využívala ich ústne svedectvá, ktoré si poctivo zaznamenávala do svojich denníkov. Používala fotoaparát ako nástroj, kombinovala fotografie s textom, čo bolo dôležitým prvkom jej dokumentárneho prístupu. Prekvapujúco v tejto súvislosti pôsobí fakt, že len málokedy z jej fotografií cítiť, žeby jej objekty vedeli o tom, že boli fotené. “Migrant Mother” je asi len jednou z mála výnimok, pretože svedčí o prítomnosti fotografky na samotnej fotografii. Možno aj to z nej urobilo ikonickú fotografiu.

Dorothea Lange je jednou z mála fotografiek, ktoré sa v tom čase preslávili. Bola vôbec prvou fotografkou, ktorá mala sólo výstavu svojej tvorby v Múzeu moderného umenia, New York (www.moma.org). Zomrela však tri mesiace pred jej slávnostným otvorením, v pondelok 11. októbra 1965.