Ešte viac potešenia

Za tie desaťročia na cestách necestách s fotoaparátom som si zvykol na vlastný štandard. Našiel som čo mi vyhovuje a som spokojný. Ale: Sem tam podlieham pokušeniam, že čo keby bolo niečo iné ešte lepšie a tešilo by ma to ešte viac?

Dal som si na vyskúšanie na cestách a na prácu pre časopis Život poslať na vyskúšanie Panasonic Lumix DC-S5, s objektívom Panasonic Lumix S Pro 24-70mm /F2.8 a Panasonic Lumix S 50mm f/1.8. Viem, žiadne novinky to nie sú, ale je to príjemná kombinácia pre riešenie malého, ľahkého plnoformátového telíčka, super kvalitného zoomu a ľahšieho, ale tiež veľmi kvalitného, základného objektívu.

Aj na biele aj na červené

Vyberal som tak, aby táto technika zvládla jednoduchú, moju najobľúbenejšiu, fotobrašňu Lowepro Passport Sling III.

Ani tá nie je žiadna novinka. Skôr už je to starinka, ale stále to najlepšie na cesty. Keď s ňou idem do sveta, dáva mi možnosť jednoducho ju napchať do cestovného batoha či kufra, ako vnútornú výplň na fotografickú techniku. Na mieste ju potom stačí len vybrať a po mestách a krajine chodiť iba s ňou… ak mám kde veci zložiť. Ak nie, tak v batohu neprekáža a ako výplň slúži veľmi dobre. Stačí ju mať na všetkých ostatných veciach, aby k nej bol ľahký prístup.

Fanúšikom Lowepro Passport Sling som sa stal od samého začiatku, aj keď som sa do nej na prvý pohľad ani trochu nezamiloval. Pekná nie je, ale predajca ma presvedčil: „Aha, sem si dáš telo s jedným objektívom navyše, sem doklady, peňaženku, kľúče, mobil, menší notebook alebo tablet… To ti na denné fotenie hádam stačí. A sem…“ rozplynul sa nad vyšším, špicatým priestorom… „Sem dáš sedmičku vína a nikto si ju nevšimne. Ak ti je jedna fľaša na deň málo, rozopneš zips, ktorý zväčšuje priestor a pridáš ďalšie.“ Presvedčil ma!

Mám to overené. Brašňa znesie aj tri sedmičky. Ale, častejšie v priestore „na fľaše“ nosím dlhší objektív. Odporúčam mať ho v obale, lebo priestor „na víno“ nie je polstrovaný. Do tohto jedinečného priestoru sa zmestí trebárs aj bunda alebo sveter, pokiaľ sa človek nezahrieva vínom.

Moju recenziu o malom bračekovi „nadupaných esiek“ nájdete na fotoma.sk

Bez kompromisov!

Telo Panasonic Lumix DC-S5 nie je ťažký kaliber. Ľahučký FullFrame sa dobre drží v rukách a nie je žiadna posilka. Je ako stvorené pre blázna, na ktorom takmer stále visí nejaká fototechnika.

S objektívom Panasonic Lumix S Pro 24-70mm /F2.8 je to horšie. Jedna z frontových línii Panasonicu v ktorej tiahne do boja s heslom: Bez kompromisov! Vôbec sa netrápia so skompaktňovaním zoomov a vymýšľaniu všelijakých barličiek len preto, aby sa zapáčili masovému trendu zmenšovania. Táto filozofia sa mi páči a za kvalitu, ktorú poctivá optika poskytuje som ochotný dať krk na ktorom mi visí technika. Je to naozaj riadny kus kovu a skla a je to vidno.

Namiesto rečí o parametroch, ktoré sú k dispozícii trebárs aj v produktových kartách tela a objektívov na stránke prolaika.sk, je lepšie ísť rovno do praxe, do krajiny a medzi ľudí. Nič špeciálne, kde by som potreboval extrémne výkony, okrem skvelého obrazu, som nepotreboval. Fotím komótne, neplaším sa. Ak mi aj niečo utečie, tak si buď počkám na nasledujúcu podobnú situáciu alebo na nejakú úplne inú. Fotoaparát s týmito objektívmi isto zvládne aj náročnejších ako som ja. :)

Okrem túlania ulicami Bratislavy a výletom do pralesa pri Smrekovici nad Ružomberkom som výbavu vzal aj na dve pre mňa vážnejšie miesta. K Dunaju do Srbska a do Palárikova na ochotnícke divadlo.

Priemysel a príroda

Medzi pevnosťami Smederevo a Ram v Srbsku je okolo rieky rušno. Tiahla zvlnená rovina je napriek mohutným priemyselným podnikom rajom divočiny. Prekvapivo tu neďaleko ramsarskej mokrade Labudovo okno, živým ramenám a jazerám stoja oceliareň a uholná elektráreň zo začiatku 20. storočia. Je tu tiež obrovská vyhĺbenina po rozsiahlej povrchovej ťažbe, ktorá pripomína mesačnú krajinu s gigantickými ťažobnými strojmi. K tomu sú v oblasti ovocné sady a vinice...

Hneď pod mostom v Smedereve sú na oboch stranách jednoduché open air lodenice. Chlapi na brehoch opravujú plechy a železné konštrukcie na všetkom čo pláva. Na ľavom brehu aj vyrábajú nové pontóny či rekonštruujú a modernizujú telesá železných kolosov. Okrem toho sa starajú o vraky plavidiel, ktoré dožili. Rozpaľujú ich a odprevádzajú na poslednú cestu do šrotu železiarní.

Opravy aj konečné riešenia nepotrebných plavidiel robia muži vo večne špinavých a zaprášených montérkach rovno na brehu, na divoko, bez akýchkoľvek hál a prístreškov. Pred nečasom sa schovávajú v búdach a maringotkách.

Bizarné spolužitie ľudí a zvierat je vedľa rómskej štvrte v dedinke Dubovac. V zarastenej lagúne hneď za ochrannou hrádzou vedľa posledných domov lovia takmer na dosah volavky, kačky a labute cedia vodu zobákmi a ani bobor sa nedá rušiť. Rušno je tu pri tom mimoriadne. Z niekoľkých domov hrá takmer stále hlasná hudba, v uličkách je hlučno a veselo. Zvieratá si na nepretržitý bašavel zvykli.

Pevnosti mali chrániť obyvateľov pred osmanskými nájazdmi. Smederevo bolo ešte v prvej polovici 15. storočia hlavný mestom Srbska, ale padlo po dvojmesačnom obliehaní.

Pri pevnosti Ram je rozliate koryto Dunaja široké 5 kilometrov. Širšie je už len pri pevnosti Golubac nižšie po prúde pri vstupe do sto kilometrov dlhého kaňonu Katarakty. Tu je to z jedného brehu na druhý rekordných 6,5 kilometra.

Z Ramu do Starej Palanky premáva kompa v presne určených časoch. Najmä v letných mesiacoch je dostať sa na prievoz ťažšie. Niekedy sú spoje vypredané na niekoľko dní vopred.

Plné vrecká peňazí

Fľaše mám v čom nosiť, ešte by to chcelo plné vrecká peňazí. Na tie som si zašiel do Palárikova. S ochotníckym divadlom si tu začali už na začiatku minulého storočia. Vtedajší kaplán nacvičil s farníkmi prvú hru. Po založení obecného spolku Orol, ktorého súčasťou bol ochotnícky divadelný krúžok začalo divadlo napredovať. Obyvateľom vtedajšieho Slovenského Medera sa predstavili hrou Rozmarín, po ktorej nasledovalo niekoľko desiatok hier, ktoré niekedy s malými, inokedy s väčšími prestávkami ochotníci hrali do roku 1984. Vtedy u nás nastal všeobecný úpadok ochotníctva.

K tradícii sa vrátili až v poslednom desaťročí minulého storočia z iniciatívy bývalých hercov. Súčasná principálka Daniela Kucharová zdedila funkciu a odhodlanie po otcovi. Starší Palárikovčania sa dali dokopy v porevolučných rokoch. Dankin otec bol jedným z nich. Zjednotil ich pán farár Číž, ktorý bol výrazným činovníkom obce. Súčasná režisérka v tom čase nacvičovala s deťmi na fare jasličkové slávnosti, ktoré sama písala.