Európsky Havaj - Cesta na Azorské ostrovy

Uprostred Atlantického oceánu sa nachádza nenápadné súostrovie Azory, patriace k Portugalsku. Tak, ako známejšie Kanárske ostrovy alebo Island, aj ony vznikli sopečnou činnosťou a preto sú posiate vyhasnutými kalderami či termálnymi prameňmi. Vďaka miernej a vlhkej oceánskej klíme sú neuveriteľne zelené a hýria pestrofarebnými kvetmi. Na jeseň ich zaplaví tsunami modrých hortenzií. Vedeli ste, že na ostrove São Miguel je najstaršia čajová plantáž Európy, alebo že na ostrove Faial, ktorý tvarom pripomína korytnačku, je jeden z najznámejších jachtárskych barov na svete?

Mojím snom je navštíviť všetky krajiny či miesta, kde sa hovorí portugalsky. Večne zelené Azory nemohli chýbať na mojom zozname. Vybral som sa tam tento rok začiatkom februára na dva týždne, v čase, kedy tam turisti veľmi nechodia. Teplejšie ale nevyspytateľnejšie počasie ako doma ma núti zamyslieť sa nad tým, čo si zbaliť. Sen, že pôjdem konečne len s kreditnou kartou a fotoaparátom, sa rozplýva. Na druhej strane limit príručnej batožiny dáva priestor na kreativitu. Už poučený z predchádzajúcich ciest beriem overené oblečenie od Bushman, ktoré je pohodlné a ochráni ma pred vrtkavým počasím. Volám s editorom a fotografom Karolom Srncom a ten mi s úsmevom vraví, ak chceš isť naľahko a nerobiť kompromisy, ber opäť Olympus OM-D E-M1 Mark III. A rozložený dron pchám do bundy a kapsáčov. Vamos Açores!

Ostrov São Miguel je najväčší spomedzi deviatich ostrov a rozhodne sa oplatí prenajať si auto. Pristávam v Ponta Delgada, rovno z lietadla sadám do auta a vyrážam smer Sete Cidades či Sedem miest. Pohľad na sviežu až krikľavú zeleň ma nabíja energiou a dobrou náladou. Olympus som si podľa seba nastavil ešte v lietadle a bol som milo prekvapený, ako sa jednoducho programuje. Auto nechávam na parkovisku a pešky idem až k vyhliadke Miradouro da Grota do Inferno. Nízko položené oblaky sa doslovne prelievajú cez turistický chodník a miestami sa ocitám v čistom mlieku. Odmenou za dlhé čakanie je náhle “okno” na zelené kaldery a na ich dne trblietajúce sa modro-zelené jazierka. Práve vďaka verzatilnému sklu M. Zuiko 12-100 f/4 IS PRO a 4/3 čipu kamery dovidím až na dno kaldery, kde lúče slnka krásne nasvietili pastvinu pri jazere.

Ani neviem ako, ale za týždeň som najazdil cez 500 km. Východ so západom ostrova je prepojený pohodlnou diaľnicou, avšak na tie najkrajšie vyhliadky je potrebné nastúpať. Na kľukatých serpentínach ma znenazdajky prekvapí hustá hmla. To svedčí o tom, že sa blížim k Lagoa do Fogo či Dymiacemu jazeru a k vrcholu samotnej kaldery. Aj v takýchto situáciách sa nám naskytajú zaujímavé pohľady- strmá cesta ponorená do oparu. Tu som rád, že môj fotoaparát sa nezľakne ani dažďa, kedže je plne vodotesný. Na okraji kaldery štartujem dron DJI Mavic 2 a zachytávam nádheru tohto miesta z vtáčej perspektívy. Rozhodneme sa ísť sa prejsť k samotnému jazeru, čo nám zaberie pár hodín a je to celkom strmé klesanie a naspäť stúpanie. Bezzrkadlovka je ľahká a pokojne ju môžem mať aj počas túry na krku a neťaží ma, narozdiel od silného vulkanického vína v žalúdku. Na ceste dole k pobrežiu sa zastavíme pri vodopáde Cabritos, ukrytom v malej roklinke zarastenej bujnou vegetáciou a subtropickými kvetmi. Tentokrát nemám so sebou ani statív, lebo viem, že špičková stabilizácia tohto objektívu zvládne aj momenty, kde je menej svetla, alebo potrebujem “natiahnuť” expozíciu. Výsledok posúďte sami.

Malým turbovrtuľovým lietadlom spoločnosti SATA sa presúvam na vzdialený ostrov Faial.

Hneď po ubytovaní sa v príjemnom rodinnom hosteli vyrážam do maríny. Betónové vlnolamy a chodníky sú pokreslené vlajkami či kreatívnymi odkazmi posádok plachetníc, ktoré križovali Atlantik a sa v Horte zastavili na dočerpanie zásob. Obloha náhle temnie a pred prichádzajúcim lejakom sa do bezpečia maríny vracia osamelý kanojkár. S prvými kvapkami vchádzam do slávneho jachtárskeho baru Peter Café Sport, ktorý funguje už neuveriteľných 105 rokov a zohrievam sa čiernym čajom a lokálnou špecialitou Gin do Mar - gin navoňaný marakujovým likérom.

Vonku sa vyčasí a ja sa stopom vydávam na západ ostrova k vulkánu Capelinhos. Táto podmorská sopka v rokoch 1957 a 1958 explóziou vystrašila obyvateľov ostrova a vyvolala emigračnú vlnu. To čo vytvorila, je najlepšie pozorovať práve z vtáčej perspektívy a teda opäť vzlieta môj dron do výšok. Práve pri týchto pohľadoch ma napadlo, že sa celý ostrov ponáša na morskú korytnačku a ja stojím na jej hlave. Krásne scenérie je možné uvidieť aj z veže majáku a o sopečných aktivitách sa dozviete v multimediálnom múzeu.

Azorské ostrovy sú veľmi fotogenické a to v každom ročnom období. Skvelé jedlo,služby a pohostinnosť miestnych obyvateľov lákajú čoraz viac návštevníkov. Odporúčam si svoju cestu naplánovať a nenechávať toho veľa na náhodu. Lokálna predpoveď počasia a web-kamery vám pomôžu sa rozhodnúť, kam sa v daný deň ísť pozrieť.  Dobrá správa pre fotografov, ktorí zdieľajú názor, že všetko zaujímavé nemôže byť ďaleko od auta - k mnohým scénickým vyhliadkam či k ich blízkosti sa reálne dostanete autom!

Viac od autora:

https://www.fotoma.sk/magazin/blog/lekarska-misia-v-amazonskom-pralese-objektivom-fotografa/