Fenomén Vivian Maier

Napriek tomu, že o fotografke Vivian Maier uverejnil nedávno článok pre FOTOma.sk Martin Farkaš a ja, Sagan, prichádzam do cieľa ako druhý, je táto téma stále nevyčerpaná a oplatí sa ju doplniť, vďaka čomu si môžeme dať jej rozšírené repete ;)

Vivian Maier je v dnešnej dobe titulovaná ako veľká fotografka.  Zomrela však v úplnej chudobe a jej práce boli donedávna neznáme. Pokiaľ by žila v Anglicku, tak by ju s najväčšou pravdepodobnosťou povýšili do šľachtického stavu. Jej fotografie sa dnes predávajú za veľké sumy. Zatiaľ boli vydané jej dve veľké knihy. Posledná s názvom: „VIVIAN MAIER: SELF PORTRAIT”.

Kto sa v dnešnej dobe túla internetom, a kto sa aspoň trochu zaujíma o fotografiu, nepochybne narazí na jej príbeh. Opatrovateľka a amatérska fotografka svoj voľný čas venovala potulkám mestom. Hľadáčikom pozorovala a zároveň zaznamenávala obyčajné udalosti všedných dní. Fotila každodenné situácie v rodinách, kde pracovala ako opatrovateľka detí. Prevažne však fotila úplne neznáme tváre, s ktorými prichádzala do kontaktu na potulkách  New Yorkom a Chicagom, kde žila. Na prekvapenie všetkých, v tichosti fotografovala viac ako 4 dekády. Od 50-tych do 90-tych rokov 20. storočia. A budete prekvapení, robila to veľmi dobre.

Napriek obrovskému množstvu negatívov ktoré vyfotografovala, si dala zväčšiť len malé množstvo svojich prác. Dôvodom bol zrejme nedostatok financií. Fotografovala prevažne na dvojoký Rolleiflex. Predpokladá sa, že vyfotila približne 100-tisíc negatívov. Nepodarilo sa mi zistiť cenu jednej rolky dvanásť obrázkového filmu v tej dobe. Rovnako sa mi nepodarilo dohľadať, či tým myslia  počet filmov, alebo políčok negatívu.

Kto pozná príbeh Storage Hunters zrejme nebude prekvapený, že Vivian všetky svoje cenné filmy, z ktorých bolo veľké množstvo nevyvolaných (čo u mňa navodzuje otázku, ako dlho dokáže film odolávať zubu času a podmienkam uskladnenia), mala uskladnené v malom priestore, za ktorý si platila, a nakoľko už nebola schopná splácať ich uskladnenie, všetko sa dostalo do dražby. A tak sa jej negatívy dostali k dvom zberateľom. Do rúk Johna Maloofa, ktorý vlastní ich väčšiu časť a Jeffreyho Goldsteina, ktorý získal približne 20-tisíc negatívov. Obidvaja sa starajú o ich konzerváciu, archiváciu,  usporadúvanie výstav a publikáciu kníh. V neposlednom rade robia osvetu o jej príbehu a jej fotografickej ceste. Propagácia fotografky je komerčne veľmi úspešná a tak sa stáva z chudobnej Vivian výnosný „Somárik, otras sa!”.

V roku 2009, dva roky po aukcii jej negatívov, Vivian zomiera. Bohužiaľ príliš skoro. Práve v dobe, keď sa jej fotkám začalo dostávať zaslúženej pozornosti. Nechce sa mi veriť, že by obidvaja jej mentori nechali svoju  „chlebodárkyňu” zahynúť, čo i bez odrobiniek, ktoré by im zo stola popadali pre ňu, ako autorku. Nerád by som totiž čítal niečo na spôsob „Van Gogh v sukni“. Mám rád dobré konce.

V roku 2011 vyšla jej prvá kniha  „VIVIAN MAIER: STREET PHOTOGRAPHER”, v ktorej sa nachádza tiež niekoľko autoportrétov a ktoré sa opakujú aj v tejto knihe. Je to však len nepatrné množstvo. Maloof opäť dokazuje, že má čuch pre obchod. Osobnosť Vivian zahmlieva do akejsi mysterióznej hmly. Jednoducho sa mu jej záhadnosť stále vypláca. A pritom sa nejedná o pani ENIGMU. Do dnešných dní totiž bola Vivian len radový občan, ktorý si žil svoj vlastný život bez svetiel reflektorov. Nazval by som ju Jožko Mrkvička z Hornej-Dolnej. Nie je to David Bailey, ktorý sa stal podstatne väčším fotografom, ako niektoré jeho fotografické modely. O bežnom občanovi sa totiž toho veľa nevie. U Maloofa si stále môžete zakúpiť aj špeciálnu edíciu, poprípade striebornou želatínou spracované zväčšeniny. Ako inak, podpísané Maloofom, v cenovej relácii od 2200 do 5400 dolárov.

Ale sú skutočne jej fotografie tak dobré? Odpoveď na túto otázku dali študované hlavy. Určite áno.  Vivian mala výborné oko a cit pre kompozíciu. Jej street fotografia ukazuje jej schopnosť ísť blízko k ľuďom bez toho, aby ich rušila. Zároveň stačia na ukážku ľudského správania sa v rôznych situáciách.

Dnešní mobiloví ”SELFIE”, by sa od nej mohli učiť využívať prostredie a odrazy. Svoje autoportréty, kde zachytáva seba v odrazoch skiel výkladov, v podchodoch, či v zrkadlových obloženiach, má niekedy zaostrené na seba, inokedy dáva prednosť inému dominantnému detailu na fotke a jej tieň je len spolucestujúci týmto dejom.

V knihe sa nachádza 58 čiernobielych fotiek, zachytených hlavne na Rolleiflex a 30 farebných fotografii, väčšinu zo 70-tych rokov 20. storočia. Za všetkými týmito fotkami stojí jej hladné oko s túžbou prísť veci na kĺb. Určite však bola Vivian fotografkou, ktorá vie čo robí. Ako by fotografie do knihy vyselektovala ona sama, samozrejme nie je známe. Za všetkým stojí tím poradcov, ktorí diskutujú aj nad konkrétnym orezom každého jedného záberu.

Vivian Maier nezanechala poslednú vôľu a dodnes sa k jej menu nikto neprihlásil ako rodinný príslušník.

Akokoľvek ironicky zneli moje poznámky o vlastníkoch negatívov, buďme im vďační, že o jej práce náležite postarané a neskončili ako legendárna Archa Zmluvy z filmu Indiana Jones...

Jej fotografie si našu pozornosť určite zaslúžia.

Do článku som vybral aj jej fotografie zo street edície, aby ste si o nej mohli vytvoriť lepšiu predstavu.

Jej oficiálnu stránku (ktorú samozrejme vedie Maloof) nájdete na:  www.vivianmaier.com