Fotenie s rešpektom

Martin Navrátil už ako dieťa túžil veci zažiť, nielen o nich počúvať. Chcel na vlastné oči vidieť všetky tie miesta, o ktorých čítal v knihách. Nič mu nezabránilo cestovať. Dokonca sa tým živí. Trinásť rokov robil sprievodcu pre Bubo. Svoje zážitky sprostredkováva cez svoj web travelistan.sk . Hovorí o fotografovaní na cestách a o tom, že niektoré spomienky si treba odniesť len v hlave.

Prečo cestuješ?

Nie preto, aby som si odfajkol ďalšie miesto. Musí to mať tretí rozmer.

Napríklad pri tvojej nedávnej cesto do Konga to bolo čo?

Splaviť časť rieky Kongo tak ako Henry Stanley, cestovateľ, ktorý ho splavil kedysi. Do Demokratickej republiky Kongo cestovatelia dlho nechceli chodiť. Bola tam občianska vojna, zomrelo skoro päť miliónov ľudí. Len nedávno vznikli podmienky na to, aby sme mohli bezpečne navštíviť aspoň tú oblasť, v ktorej sme boli my. Že tam neboli zaznamenané incidenty. Lenže keď sme prišli, opäť vypukli nepokoje na hraniciach s Rwandou. Zasa sa to dostáva tam, kde to nikto nechce mať.

Máš rád Afriku?

Objavil som ju pred siedmimi rokmi a chytila ma. To, ako vyzerá, ako žije, aká je tam kultúra. Nemusíš ísť do žiadneho múzea. Všetko je tam ozajstné a pôvodné. Fascinujú ma pralesy a tam je druhý najzachovalejší prales na planéte. Na poslednej ceste sa spojila rieka Kongo a prales. A ďalšia pridaná hodnota bola, že som hľadal, kto zo Slovákov rieku Kongo splavil. Hľadal som a nenašiel som nikoho.

Na čom ste sa teda po Kongu plavili?

Volá sa to plávajúce dediny. Keď tam naprší, tak cesty prestanú existovať. Leteckú dopravu si nikto nemôže dovoliť. Tak sa z východu na západ ľudia dopravujú po rieke. 1 800 kilometrov trvá jeden a pol mesiaca. Plávajúce dediny sú tri pontóny ťahané remorkérom. Na nich sa odohráva všetko. Spánok, zábava, varenie, sú tam obchody, ľudia chytajú signál a pozerajú futbal. Ľudia si tam porozkladajú stany a platia cestovné podľa toho, koľko metrov štvorcových zaberú. Na spodnej palube sa preváža materiál.

Ako tam vyzerala sprcha, toaleta?

Na 223 cestujúcich pripadá jedna toaleta. Loď sa cez deň plaví rýchlosťou osem kilometrov za hodinu. Večer zastaví a ľudia naskáču do rieky. Ale je tam strašne veľa krokodílov. Čudoval som sa, prečo všetci strašne špliechali. A to preto, aby ich odplašili. Umývali sa tam aj klasicky, kýblikmi vody. Každý sa umyl dvakrát denne.

Aj vy ste mali so sebou stan a všetko?

Áno. Potrebuješ aj drevené palety, aby ťa nepálila železná paluba. Plachty, niečo na varenie, zásoby na sedemdňovú plavbu. Tam na trhu veľa jedla nepredávajú. Mali sme zemiaky, ryžu, šošovicu. Z miestnych pochúťok som ochutnal všetko, aj červa. Iba sušenú opicu som nemohol. Z takého mäsa sa ľudia nakazili ebolou.

Úplatky ste museli rozdávať?

Vojenské a polovojenské oddiely od teba stále niečo chcú. Prejdeš letiskovú halu a musíš zaplatiť päťdesiat dolárov. My sme nezaplatili nikomu. Vždy som povedal, že som tu na osobné pozvanie konžského veľvyslanectva v Prahe. Zasalutovali a nechali ma ísť. Musíš si vymyslieť niečo, čo prebije nepriestrelný argument toho druhého.

Ako vás brali ľudia na lodi?

Afričania pozerajú na bielych s odstupom. Pamätajú si, čo sme tam robili pred desiatkami rokov. Preto sme chceli byť s nimi dlhšie. Keď videli, že sme normálni a že ich okamžite nefotíme, získali sme si ich dôveru. V takýchto situáciách môžeš fotiť až úplne na konci.

Je pre teba fotografovanie na cestách dôležité?

Spočiatku som fotil veľa. Potom som bol na ceste s Paľom Struhárom a keď som videl jeho fotografie, pýtal som sa ho: „Paľo, a to kde si bol?“ A on odpovedal: „Veď na tých istých miestach ako ty.“ Demotivovalo ma to. Potom som bol v Afganistane. Tam so začal opäť fotiť. O Afganistane by ste to nepovedali, ale ľudia sa tam sami pchajú pred fotoaparát. Dostaneš sa všade, aj do domácností. Môžeš fotiť všetko okrem vojenských objektov. A žien.

Baví ťa to?

Niekedy nestlačím spúšť aj niekoľko dní, inokedy ma to chytí a fotím veľa. Ale občas sa do fotenia musím doslova dokopať. Dlho som sprevádzal a videl som, čo klienti robia, ako fotia a akí sú pri fotení nezodpovední.

Ako nezodpovední?

Hovorievam, že keď ľudia niekde nechcú, aby si ich fotil, môžu za to cudzinci. V roku 2006 som bol prvýkrát v Tibete. Mohol som ísť do chrámu aj počas modlitby. Keď sa povedalo: Nefotiť!, všetci to rešpektovali. Potom začali prichádzať turisti. Tvárili sa, ako keby byť turistom bol nejaký spoločenský status. „Zaplatil som predsa za zájazd,“ bol ich častý argument. Ak Tibeťania poprosili, aby ich nefotili, tak ich fotili potajomky. A čo nasledovalo? Zákaz vstupu do chrámov. Logické. Ako by sa ľudia na Slovensku tvárili, keby si ich tu fotili skupiny Číňanov?

Máš svoj spôsob, ako pri fotografovaní pristupovať k ľuďom?

Vždy sa spýtam, keď chcem niekoho odfotiť. Aj na lodi na Kongu to bolo tak. Tam som prvé dni vôbec nefotil, aby ľudia nemali pocit, že som ten biely hnusák, ktorému ide len o fotky. Mám problém, ak niekto nasilu tlačí ľudí do rôznych situácií.

Stalo sa ti to?

Raz som zobral jedného novinára k hraniciam Islamského štátu. Vybavil som stretnutie so ženami, ktoré islamisti uniesli. Boli pripravené povedať svoj príbeh. Ale v moslimskom svete to musí mať kultúru. Prídeš, najprv si dáš čaj, porozprávaš sa. Ten novinár to nechcel rešpektovať. Chcel okamžite začať nakrúcať. Dohováral som mu. Povedal mi, že mu do toho nemám hovoriť, že on je novinár.

Prečo si začal písať o svojich cestách do časopisov?

Neznášam cestopisy. Ani po sebe ich nečítam rád. Ale nakoniec som sa na to dal. Mal som pocit, že musím aj ja niečo povedať. Pokúšam sa neopisovať len aké bolo všetko úžasné, krásne a ľudia priateľskí. Nemám rád ani vety typu: Lietadlo sa odlepilo od zeme a ja som vedel, že začína dobrodružstvo. Do cestopisov dávam zážitky a praktické informácie, rady, kontakty. Potom sme založili web Travelistan a povedali sme si, že by to chcelo aj nejaké videá. Tiež praktické. Aby tam bola informácia. Napríklad ako vyzerá vietnamský vlak. Aby sa tam ľudia aj niečo dozvedeli.

Aký fotoaparát si mal so sebou v Kongu?

V Afrike si ľudia neželajú fotenie. Sú alergickí na fotoaparáty. Musíš mať niečo, čo používajú všetci. A to sú mobily. Nimi sa všetci fotia, robia selfíčka. Keď máš v Kongu foťák, automaticky ťa považujú za novinára a za nepriateľský element. Takže som si nezobral fotoaparát, ale iPhone. Má ho tam takmer každý. Aj selfie s vojakom si ním odfotíš.

Cestuješ už dlhé roky. Ako sa zmenil prístup ľudí k cudzincovi s fotoaparátom?

Kým boli kinofilmy, každý rozmýšľal, ktorý záber na 36-obrázkový film urobí. Dnes ťa technika a sociálne siete nútia fotiť viac a viac. Cudzinci prestali rešpektovať miestnych. Kambodžu si pamätám ako krajinu, kde sa ľudia pchali pred objektív. Teraz ti povedia: „One dollar, two dollar.“ Všade je to stále ťažšie. Turisti vymýšľajú rôzne hlúposti, len aby urobili fotku, a miestnych ešte viac nahnevá, že ich chcú oklamať.

Kam to až môže viesť?

Dopadne to tak ako v niektorých mestách v Európe, ktoré plánujú obmedziť prístup turistom a fotenie.

Existujú ešte miesta, kde je to ok?

Stále sú. Napríklad indický štát Arunáčalpradéš. V tibetskom chráme nás pozvali aj na modlitbu. Prekvapilo ma to. Z Tibetu som bol zvyknutý, že sa to nestáva. Fotoaparát som mal zavesený na pleci a ani som neplánoval fotiť. No oni mi povedali, že bez problémov môžem.

Keď si ešte sprevádzal turistov, ako si riešil situácie, keď chceli fotiť miestnych za každú cenu?

Povedal som: Ak budete rešpektovať, že si tu fotenie neželajú, dostaneme sa k tým ľuďom bližšie. Ak nie, budete mať síce fotku, ale nedostaneme sa bližšie k nim. Väčšina chcela miestnych lepšie spoznať, tak sami uzemnili toho, kto nerešpektoval prianie miestnych. A ak sme nefotili, domáci boli najprv prekvapení, že sme iní ako ostatní turisti. Strávili sme s nimi čas a na záver im neprekážalo, ak sme si urobili fotografiu.

Platenie za fotografovanie – odporúčaš alebo nie?

Nie. Lebo to skĺzne do obrovského biznisu. Jediné miesto, kde sa to musí, je Omo v Etiópii. Každý chce mať odtiaľ fotky a pre miestnych je to jediný spôsob zárobku.