Fotografovanie vysokohoskej fauny s Dušanom Majerníkom - report

Košeľu mám už dávno úplne prepotenú a to nie sme ani v polovici. Keď sme odchádzali od áut dolu v doline nebolo viac ako desať stupňov nad nulou. Stúpame už viac ako hodinu a s pribúdajúcou výškou sa určite neotepluje. Nad Podtatranskou kotlinou práve prvé ranné zore začínajú sfarbovať oblaky svojím červeným svetlom. Na chvíľu sme sa zastavili a ranný chlad preniká hlboko pod kožu. S Palom radšej pokračujeme ďalej. Les pred šiestou ráno je ešte stále ponorený do nočnej tmy. Ako kráčam najväčšiu pozornosť venujem koreňom pod nohami a počúvaniu zvukov lesa. Toto je kráľovstvo našej najväčšej šelmy a stretnutiu s ním sa snažíme vyhnúť občasným zapískaním do tmy. Chceme tým prípadného macka včas upozorniť na našu prítomnosť.

Je skoré nedeľné ráno začiatkom augusta. Nie, nepomýlil som sa. Že sa to nezhoduje s bežnou predstavou letného rána v dovolenkovom období? Pre nás siedmich statočných je to vyvrcholením nášho stretnutia.

Všetko začalo pred niekoľkými mesiacmi, keď som na portály FOTOma našiel pozvánku na workshop Fotografovanie vysokohorskej fauny. Na druhý deň som už mal vyplnenú prihlášku a obratom som dostal potvrdenie. Stretli sme sa už v piatok večer v príjemnom penzióne v Pribyline. Dušana Majerníka som poznal cez jeho skvelé články na FOTOme a teraz je našim lektorom! Večer sme venovali príprave na dva nadchádzajúce dni. Dušan na pár obrázkoch zhrnul a priblížil do čoho sme sa dali. Pohovoril o zásadách správania sa v teréne a dôležitosti poznania zvykov jednotlivých druhov. A aj o tom ako vznikli niektoré z jeho najoblúbenejších fotografií. Ako keď ho takmer sfúklo z hrebeňa pri pravidelnej návšteve obľúbených kamzíkov. Paralelne sme sledovali počasie. Pôvodný plán nás mal v sobotu zobrať za kamzíkmi a svišťami do vysokohorského prostredia. Studený front, ktorý práve prechádzal územím Slovenska tento plán narušil. Predpoveď bola veľmi neistá.

Keď nás dvoch s Palom opäť došla aj hlavná skupina sme už na hranici lesa. Dušan vpredu na chvíľu zastavil. Krížom cez náš chodník viedla čerstvá stopa. Tráva bola ešte čerstvo zošliapaná a nestihla sa narovnať. Dušan rozpoznal medvedí chodník. Tak predsa len sme boli blízko. Ako poznám fotografov, prípadné stretnutie by nemuselo prebiehať bežným spôsobom. Fotografické prístroje majú zvláštne kúzlo. Za hľadáčikom sa stávame väčšinou nesmrteľní. Minimálne nezraniteľný. Píše o tom už Ivan Bajo vo svojom kúsku „Ako sa robí horolezecká fotografia“ v legendárnej zbierke Smiech na lane. „... s mĺkvými mužmi, čo pobehovali po skalných rímsach a previsnutých trávach, v jednej ruke Flexareta, v druhej statív a expozimeter. Vôbec neregistrovali hĺbku. Hnali sa za realizáciu svojej predstavy. Som presvedčený, že bez Flexarety by odtiaľ už niekoľkokrát spadli.“ Len neviem, či o našej nesmrteľnosti vie aj daný exemplár ursus arctos :)

Kontrola počasia v sobotu o štvrtej ráno bola nepriaznivá. Kolegiálne som sa otočil a zostal pod teplou perinou. Dušan už druhú hodinu kontroloval to isté, ale priamo vonku. Stretli sme sa až po siedmej a u domácich sme si rovno objednali raňajky. Vonku prší a je čas dynamicky zoptimalizovať náš plán. Poobede už zrážky majú ustať, tak sa môžeme vybrať aspoň za syslami. Zostávajúce hodine sme vyplnili vychádzkou do Úzkej doliny. Temný les a potemnelá obloha predĺžili expozičné časy. Voda sa pekne natiahla. Ja som nenašiel ten správny uhol a tak som sa bol pozrieť za roh. Dolina sa celkom otvorila. Kam som dovidel zmizli všetky stromy. Ťažké mraky sa tlačili do doliny a spolu s niekoľkými solitérmi upútali moju pozornosť. Skupinka sa ku mne o chvíľu pridala. Konečne si našli obeť. Dušan objavil na potoku malinkého a vzácneho vtáčika – vodnára potočného. A ten pristal na hru. Udržiaval si ich všetkých pekne na odstup, ale zase dostatočne blízko, aby neklesla motivácia k hre. Keď už boli kolegovia dostatočne špinaví a mokrí, mohli sme sa vrátiť. Čas dostatočne pokročil. Pred sysľami sme sa ešte potrebovali posilniť obedom.

Stúpanie sa zmierňuje a čoraz lepšie vidíme záver doliny. Mostík, ktorým prechádzame na ľavý breh horského potoka je rozbitý. A namrznutý srieňom. Dávame pozor na každý krok a tak nikto neskončil v ľadovej vode. Zo štítov nad nami padá ľadový vzduch. Začínajú mi krehnúť ruky, tak pridávam vetru odolnú vrstvu. Keď nám cestu zastavila hradba hlavného hrebeňa Roháčov našli sme si závetrie. Suché veci robia divy. Batohy s výbavou teraz ležia v tráve a my ľahkí ako pierka začíname poskakovať po kameňoch so zámerom nájsť prvé obete pre naše dlhé zbrane. Slnko je ešte stále za rebeňom. Všetci čakáme kedy nás aspoň trochu zohreje svojimi lúčmi.

Štyridsať minútovú cestu autom k Spišskému hradu sme využili hlavne na rozdýchanie hyperglykemického útlmu. V momente, keď máme hrad priamo nad nami vracia sa nám krv aj do ostatných častí krvného obehu. Ešte pod vplyvom doznievajúceho šoku sme zaparkovali autá celkom dolu na križovatke pod hradom. Ako sme o malú chvíľu zistili ani oficiálne parkovisko nebolo zaplnené. Serpentíny rozprúdili krv v našich žilách. Dušan sa chvíľu rozprával s ľudmi pri vstupe. O malú chvíľu prechádzame vstupom a mierime na južné nádvorie. Veľká trávnatá plocha je jednou z mála lokalít, na ktorých sa u nás ešte syseľ vyskytuje. O ich miznutí z našj krajiny hovorí aj Tomáš Hulík vo svojom filme Divoké Slovensko. Prišli sme chvíľu poobede a naši kamoši mali určite siestu. Široko ďaleko nebolo ani jednoho. Až neskôr sa objavili prví. Dvaja. Šiesti sme ležali na tráve. Dlhé sklá na hornom konci a všetky mieria na jedno miesto.

Dušan C. ešte stále mrzne na kameňoch v stráni a márne čaká na svojho svišťa. Na náš post prichádza slnko. Tráva na hrebeni žiari ako svetožiara. Úžasný moment. Ranné slnko sa rozhodli využiť aj kamzíky. Pasú sa na hrane hrebeňa nad nami. Niektorí si dávajú pred raňajkami cross fit tréning. Behá prudkou stráňou hore a dolu. A aj on nakoniec spomalil a sklonil hlavu. Štyristovkové ohnisko je na nich krátke. Rozložil som si statív a pridal dvojkový telekonvertor. Automatické zaostrovanie už nefunguje. Pomocou Live View to ide celkom dobre. Na kartu som naexponoval zopár obrázkov. Dušan C. sa vrátil k nám rozmraziť. Nateraz ešte žiadna hodnotná fotka svišťa. Boli sme už tri hodiny vonku, tak sme sa rozhodli spraviť si malú raňajkovú prestávku.

Medzičasom sme sa stali na hrade atrakciou pre návštevníkov. Najprv nás len pozorovali z terasy. Ku koncu nám už hlásili kde sa práve syseľ objavil. A my sme poctivo behali hore dolu. Bolo to super. Hlavne keď počuje človek mamičku ako hovorí svojmu synkovi „Ja s týmto nič poriadne neodfotím. To musíš mať taký foťák ako má ujo, aby z toho niečo bolo.“ Sporadicky sa cez nás preháňalo aj slabé mrholenie. Už sme chceli ísť, potom sme zostali. K večeru bola aktivita najvyššia. Sem tam už to s tou štyristovkou ani nešlo odfotiť. Potvora zaostruje až od 1,8 metra. Presvetlený obzor pod Tatrami bol jasným znamením, že naša misia na hrade sa skončila.

Konečne slnko svieti aj na dno kotliny pod hrebeňom. Ja si myslím, že aj svišti majú radi slnko a tiež čakajú na túto chvíľu. Robíme obchôdzky a naozaj. Začali sa objavovať prví odvážlivci. Postupne dostal každý svoje stanovisko. Rozlezení po doline rôzne číhame na miestach, kde Dušan zbadal mihnúť sa tatranských hlodavcov. Našich s Martinom sme mali kúsok nad plesom. Najprv sme sa zoznámili so starým pánom. Ten sa vraj ukazuje podľa nálady. Stál na stráži na kamenej hrádzi medzi dvoma plesami. Videl nás a nemohli sme moc bližšie. Bol super nasvietení a krásne ladil so žulovými blokmi. Zrazu Dušan na nás máva, aby sme šli za ním. Objavil jedno mláďa. Trochu neopatrne som sa priblížil a mladý zmizol v kameňoch. Vraj treba počkať. Je ďaleko od svojej materskej nory a čoskoro vylezie. Myslím, že na prvý pokus sme boli ešte netrpezliví. Netrvalo dlho a už sme sa išli pozrieť, kde sa tá malá potvora schovala. Nikde ho nebolo. A to už nás Dušan opäť volá. Za terénnymi nerovnosťami a plazením sme sa dostali dosť blízko. No, čo je to dosť? Ako Dušan C. hovorí, kým nemáme žilky v očiach nie je to dosť blízko. S dvoma mladými sme navzájom skúšali svoju trpezlivosť. Oni stáli pri svojej nore bez jediného pohybu a čakali na našu chybu. Pár krát sa schovali, ale nakoniec po dobrej polhodinke ten odvážnejší najprv vyliezol celkom, potom spravil prvé nesmelé kroky od nory. Keď videl, že aj tak mu od nás nehrozí žiadne nebezpečenstvo vyskákal hore svahom a zmizol za horizontom. Jeho plachý kamoš to pochopil ako znamenie definitívne zmiznúť v nore a pre nás to bolo jasné znamenie opustiť stanovište.

Opustili sme hrad. Medzičasom celý tím prijal myšlienku, že takýto deň treba zakončiť v cukrárni. Za Popradom sme zišli z dialnice a smerovali do Smokovca. Na Tatrách sa držal hustý dažďový mrak. Čím sme boli bližšie, tým väčšia bola tma a dážď. Koláčiky v cukrárni na konci obchodnej pasáže opäť raz nesklamali. Boli úžasné! Hlavne jablkové pyré. Razom boli zabudnuté všetky nepríjemné chvíle dnešného dňa, pominula narastajúca únava. Späť sme šli tatranskou magistrálou. Cez Štrbské pleso na Podbanské a dolu do Pribiliny. Každý mrak má niekde svoj koniec a tento tatranský končil niekde pri Troch studničkách. Najprv len tak nesmelo sme zastavili na odstavnej ploche pri ceste. Tam prišlo aj na slniečkárov krajinkárov. Ale nezoberte do ruky foťák, keď sa z divoko víriacich mrakov vynáralo slnko. Neskôr už zastavujeme „hocikde“. Dušan C. ako šofér nebol nadšený, ale aj on je fotograf. Slnko sa hralo s mrakmi. Bolo to nádherné divadlo. Skončili sme pri pivku s pánom domácim. On si čistil svoje huby a mi sme mu vyrozprávali celý náš deň. Neboli sme dlho. Predpoveď bola jednoznačná. Bude vstávať o tretej ráno.

Idem opatrne ponad noru. Aj ja som prešiel za ten istý val. Zrazu vidím ako predomnou uteká trávou ten odvážnejší svisť. Sledujem ho kým nezmizne v kameňoch. Teraz som zostal sedieť. Je ďaleko od nory a určite vylezie. A tam je! Vystrčil hlavu nad kameň a ja som pripravený. Uzavierka nastavená na kontinuálne snímanie v najrýchlejšom režime cvaká ako zdivená. Ja len držím. Rýchly náhľad mi hovorí, že toto je vrchol môjho dňa. Už nehľadám žiadneho ďaľšieho svišťa. Idem do základného tábora za Palom. Spokojne oddychujem. Čakám, kým všetci skončia. Cesta dolu nám bude trvať aspoň dve hodiny a vstávali sme tak skoro. Ležím v tráve a sledujem turistov, ktorí sa konečne objavili. Prvý za nami prišli až o pol ôsmej a nadlho boli aj poslední. Väčšie skupiny sa objavili až teraz na poludnie. Slnko už pekne hreje a oddychovanie mi robí radosť. Zostup je už horší. Ako bolo ráno super keď bolo tak chladno. Konečne vidíme kadiaľ sme šli. Hrôza. Ten polom dolu je obrovský. Dolu pri aute s radosťou skladám batoh. Hneď som sa schoval do tieňa. Chvíľu ešte čakáme, Dušan objavil hríbovú baňu a tak trochu mešká. V penzióne sme sa postupne rozlúčili. Cestou späť preberáme čerstvé zážitky. Cestovanie nedeľnými zápchami nám nerobí žiadne starosti. Máme sa čomu venovať.

Práve sa mi dovára večera a končí ďalší úžasný príbeh. V kuchyni mi rozvoniavajú hríby ako u pána domáceho a aj na parkovisku v ústí doliny. Boli to super tri dni. Ďakujem mojej žene Slávke, že som opäť raz mohol plniť svoje priania bez nej a našich dvoch šarvancov. 

video: Marek Duda