Fotomák Dušan Ignác

V sérii rozhovorov predstavujeme najzaujímavejších autorov nášho servera fotoma.sk.

Dušan Ignác (55) má rád najmä panning, pohybovú a športovú fotografiu snímanú na dlhé časy. Tu sú Dušanove panningové obrázky.

Jeho fotografovanie má dve fázy. Začínal ešte ako študent na strednej škole popri otcovi. Bol to klasický analóg. Vo fotografii si prešiel aj mokrým procesom. Približne pred desiatimi rokmi sa k fotografii vrátil, ale to už bol digitál.

Medzi tým si čo robil?

Študoval som, potom prišla rodina a ďalšie povinnosti. Fotenie som nijako hlbšie neriešil, len v rámci rodiny.

Aký odbor si študoval?

Som inžinier strojár pre automatizované systémy riadenia. Pred 10. rokmi som si kúpil Canon 1000D a znova som začal fotografovať. Bolo to čoraz častejšie, až sa mi to stalo vážnym koníčkom.

Objavil si digitál.

Presne.

Ešte aj dnes sa nájdu ľudkovia, ktorí velebia mokrý proces a hovoria, že to malo svoje čaro. Ja som musel vyvolávať fotky denne a nemám ten pocit. Ty si o tom čo myslíš?

Samozrejme, že to malo čaro. Bolo to jedinečné, keď človek videl ako vo vývojke vzniká fotografia. Možno to znie ako klišé, ale to bolo pre mňa najmagickejšie. Ľudia, ktorí nezažili analóg prišli o nutnosť rozmýšľať efektívne pri fotografovaní. Predsa len si človek povedal, že má na kinofilme 36 záberov a nedalo mu robiť tu cvak, tam cvak a vzápätí sa pozrieť čo sa podarilo. Myslím, že ľudia pri analógu viac rozmýšľali než záber vznikol.

Okrem toho si museli dlho počkať na výsledok, na vyvolanie filmov a fotografií.

To bolo to krásne prekvapenie. Človek to vyvolal a videl čo tam má.

Keď sa nepodarilo, tak bola ako výhovorka taká krásna veta: Nevyšiel mi film.

Aj ja mám takú skúsenosť: Fotil som Svetový pohár v zjazdovom lyžovaní v Jasnej v čase, keď ešte jazdil Ingemar Stenmark. Prišiel som domov, navinul film do vývojnice... Len som si pri tom nevšimol, že som zobral otcovu nariedenú vývojku a zriedil som si ju ešte raz.

Fúúú. To si už v podstate vyvolával vo vode a to sa nedá.

Nič nevyšlo. Bol som z toho zúfalý.

Pripravil ti aj digitál nejaké podobné hrôzostrašné prekvapenie?

Cestou z Brnčalky (Chata pri Zelenom plese) vo Vysokých Tatrách som raz utopil foťák. Boli sme na rodinnej túre už v čase, keď som ho nosil stále so sebou. Prišla letná  búrka. Keď skončila, chatár povedal, že sa už asi nevráti. Prešli sme tak 500 metrov od chaty a začalo liať znova. Rýchlo som pakoval veci do ruksaku a schovával techniku. Mal som „nepremokavý“ ruksak, ale keď som ho otvoril videl som, že mám aparát vo vode. Odišla uzávierka. Bola to pre mňa obrovská galiba.

Z tvojich fotografií vidno, že u teba doma vo Svidníku fotografuješ takmer všetko. To naozaj nosíš fotoaparát stále so sebou?

Som amatér, ktorý sa tematicky nešpecifikuje. Hovorí sa, že človek, ktorý chce byť v niečom dobrý, tak by sa mal sústrediť na jednu tému. Mňa to baví pestro. Keď idem niekam von už to ani neriešim, mám fotoaparát so sebou a fotím čo ma osloví. Aj Canon 1000D som si dal prerobiť na infrared. A tak keď niekam idem cez deň, počas tvrdého svetla, má to výhodu, že sa s tým dajú urobiť celkom pekné, mäkké veci. (Viac infrared od Dušana Ignáca si môžete pozrieť tu.)

Ako sa dá fotoaparát prerobiť na infrared?

Na Slovensku je na to majster, ktorý dokáže spred čipu odstrániť filter, ktorý ho chráni a nainštaluje pred neho infrared filter. Vtedy fotí fotoaparát v infrarežime aj bez použitia filtra na objektíve. Filter na objektíve spôsobuje, že sa expozičné časy pohybujú v desiatkach sekúnd až v minútach. S filtrom priamo na čipe je snímanie v normálnych expozičných hodnotách ako pri bežnom fotografovaní. Jediné na čo si treba dávať pozor je nefotografovať proti slnku. Veľa svetla, ktoré dopadá na snímač ho môže odpáliť.

Fotografia ťa živí? Aspoň trochu...

Nie, som úplný amatér. Občas sa poteším nejakou výstavou v Klube nezávislých fotografov v Stropkove. Sme úplne voľné združenie. Nemáme žiadne pevné stanovy a pravidlá. Na spoločných aktivitách sa dohadujeme podľa potreby a nápadov. Na chvíľu sa stretneme a potom si zasa na čas ide každý svojou cestou. Slovo: Nezávislí, v názve je pre nás dôležité.

Okrem toho si nenechávaš ujsť akcie široko ďaleko.

Čo mám na dojazd do plus mínus sto kilometrov. Vyberám si čo ma osloví obsahom, kde by som mohol urobiť zaujímavý záber. V poslednom čase to už limitujem skôr na športové akcie. Športová tématika ma najviac láka. Jeto pre mňa asi nosná téma. Dynamické športové fotografie robené na dlhé časy ma teraz fascinujú najviac.

Aj sa ti ich darí niekde publikovať?

Uverejňujem ich na viacerých fotoportáloch. Z tých zahraničných je pre mňa najcennejší 1x.com. Prijali mi už niekoľko fotografií. Som tiež členom FIAP (Medzinárodná federácia umeleckej fotografie) a zúčastňujem sa ich súťažných salónov. Ocenené fotografie sa potom prezentujú na výstave v danej krajine a teda vlastne po celom svete.

Už sa ti podarilo nejakú fotografiu dobre predať?

To zatiaľ nie. Niektorými fotografiami som pomáhal rozbiehať turistickú informačnú kanceláriu u nás v meste. Boli to fotografie súvisiace s vojenskou históriou nášho kraja. Nikdy som nemal potrebu predávať fotografie. Nehovorím, že keby niekto chcel nejakú kúpiť, tak by som sa bránil. :) Nie je to ale môj cieľ.

Čím v súčasnosti fotografuješ?

Mám Canon 70D, k tomu objektívy od rybieho oka až po zoom 70-200. Objektívov mám tak 6 či 7. Používam ich podľa situácie.

Je niečo čo ti na súčasnej fotografii prekáža?

Žijeme v čase, keď sa môže prezentovať každý. Ľudia, ktorí majú kúpené fotoaparáty sa často potrebujú nejako prezentovať. Niekedy sa na portáloch, ktoré majú byť o fotografii prezentujú aj bežné výcvaky bez úprav. K tomu sa neskôr pridávajú nekritické reakcie autora, na upozornenia, že nie je na nejakej sociálnej sieti s fotografiami, ale na portály, kde sa chcú ľudia vyjadrovať k fotkám hlbšie. Taký človek často reaguje podráždene a hovorí o svojich právach. Arogancia ľudí, ktorí urobili dva zábery, ktoré hneď sami sebe vyzdvihujú mi prekáža.

Asi takmer každý si na začiatku fotografickej kariéry myslel, že má neuveriteľný talent. Je to možno spôsobené prvotným ohúrením z toho, že človek dokáže vôbec urobiť obrázok.

Radiť iným je ďalší krok. Ja som pedagóg a každého kto mi chce niečo povedať si vypočujem a potom až môžem argumentovať. Nikdy som sa nepchal tam, kde by som podľa mňa nemal byť. U mňa funguje brzda, ktorú u niektorých ľudí nevnímam.

Karol Kálay takým hovoril celkom výstižne: Múdrosráči. Ale, vráťme sa k tebe: Pamätáš si svoju prvú fotografiu?

To bolo strááášne dááávno. :) Už ako trinásť či štrnásť ročný som videl v Stropkove nejakú fotografickú výstavu fotoklubu, ktorého členom bol aj otec. U babky na dedine som potom hľadal podobné motívy, aké som videl na tých fotografiách. Čo konkrétne si už nespomínam.

Viac fotografií Dušana Ignáca v jeho galérii u nás na FOTOma.