Po rokoch som si opäť užil na cestách hmotnosť. Okrem tej vlastnej tiež hmotnosť techniky. Na výlet do Indie k rieke Gange, jej prítoku a odtoku, som dostal od Panasonicu nekompromisnú zostavu objektívov.
Dva základné zoomy ku ktorým už na cesty nič viac netreba. Panasonic Lumix S Pro 24-70mm f/2.8 a Panasonic Lumix S Pro 70-200mm f/2.8 O.I.S. Pripínal som ich na Panasonic Lumix DC-S5II.
Fotoaparát som mal síce šetrný a ľahký, ale s tými objektívmi to nie je žiadna ľahkosť bytia. Jeden väčší a ťažší ako druhý. Napriek tomu som si naozaj užil a s výsledkami som viac než spokojný. Nie sú to žiadne novinky. Oba sú už na trhu dlhšie. Na svet prišli s prvými plnoformátovými Lumixami so základným označením S1. Ich kvalitu garantuje Leica. Vidno to.
Ešte pred časom som bol viac než verný systému Micro 4/3. Nie, že by som na neho zanevrel, ale prišla na mňa slabá chvíľa a ťažká životná zmena.
Prechod neľutujem, napriek tomu, že systém Micro 4/3 je na cesty ako stvorený, pretože je malý, ľahký, skladný, rýchly, kvalitný.
Plnoformátové fotoaparáty s veľkosťou snímača ako políčko kinofilmu sa tiež snažia scvrknúť. To však neplatí pre nekompromisné objektívy Lumix s označením S v malej červenej značke.
Na chvíľu sa zamyslím nad Micro 4/3 a FF (Full Frame.). Čítal som, počul som kopu rôznych zamyslení a múdrych rečí, aký je medzi nimi rozdiel a ktorý z týchto systémov je lepší. Porovnávať nemá zmysel. Je to o splynutí s tým, čo má človek v rukách. Ten, kto dokáže povedať, že jedno je dobré a to druhé zlé, tak má len pramálo skúseností a fotografii sa rozumie ako hus do piva. Obrázky z nich sú jednoducho iné a treba sa na ne nastaviť.
Už len rozdiel vo formátoch obrazu je pre mňa zásadný. Treba myslieť v súlade s ním. Micro 4/3 3:4 je viac do štvorca. Za mňa je náročnejší na kompozície, ktoré dokážu zaujať. FF formát 2:3 je voči fotografovi ústretovejší.
Micro 4/3 má výhodu, že hĺbka ostrosti je pri rovnakých clonách podstatne väčšia čo dáva záberom rozdielny nádych.
Po rozlúčke s Micro 4/3 som mal chvíľu v hlave problém. Teším sa z výpravných obrázkov na ktorých je všetko alebo takmer všetko ostré. Na to mi pri širšom zábere na Micro 4/3 stačila clona 4 a bolo vybavené. Pri FF je F4 málo. Na veľkú hĺbku ostrosti pri širšom zábere to chce aspoň F8. Nie každý sa teší zo záberov z plnoformátových fotoaparátov s objektívmi s naplno otvorenou clonou pri ktorých je ostré akurát tak kohosi oko.
Na cestovanie, cestovateľskú a reportážnu fotografiu je Micro 4/3 ako stvorený. Samozrejme aj na wildlife.
Panasonic si vzal za svoje oba tieto systémy a počul som, že sa v oboch niečo zásadné už onedlho chystá. Ono sa vlastne v technike stále niečo nové deje...
S tými veľkými ťažkými vecami som konečne vyzeral, ako naozajstný fotograf. Ani ma to nebolelo. Viem a cítim, že nosím niečo ťažšie ako doteraz, ale nijako ma to nezaťažuje. Len keď som unavený nadávam, ako dlaždič, že to mám zrazu nespravodlivo ťažké. :) Nejako to mám naopak. Na staršie kolená som mal prejsť z FF na Micro 4/3.
Mimochodom, keď som mal Micro 4/3, tvrdil som, že je lepšie mať pri fotení na ulici menšiu techniku, pretože u okoloidúcich budí menej pozornosti. Nevšimol som si, že by nekompromisne veľké objektívy budili väčšiu pozornosť. Ale, skôr si každý myslel, že sa vo fotografii lepšie vyznám. :)
Šetrnejší autori sa uspokoja s lacnejšími a ľahšími objektívmi. Ak im to na ich prácu vyhovuje alebo si povedia, že stačí, je to v poriadku.
Reči o tom, že kvalita objektívu sa na jeho cene až tak neprejavuje už zaváňajú neskúsenosťou. Prejavuje. Rozdiel medzi mohutným, ťažkým a drahším objektívom a tými lacnejšími vidno.
Niektoré lacnejšie objektívy výrobcovia obdarili umelou inteligenciou, ktorá obraz z nich vylepšuje už pri fotografovaní, aby mal fotograf dojem, že lacné neznamená horšie. Doostrujú, pridávajú kontrast, trochu farby. Zásah inteligencie sa prejavuje najmä na extrémne zmenšených superzoomoch ktoré si dokazujú, že môžu byť ešte menšie a že vyššie najnižšie clonové číslo F nemusí byť zrada. Nemusí. Všetko je možné a všetko je nakoniec na niečo dobré. To platí pre všetky rozmery čipu, vrátane APS.
V takých objektívoch teda nie sú „kazítka“, ako v iných elektronických prístrojoch, ale „vylepšovátka“.
To však nie je prípad nekompromisných objektívoch od Panasonicu, ktorým stráži a garantuje kvalitu kultová Leica.
Pozornému oku neunikne, že obrázky z nich sú plnšie drobných detailov, prekreslenejšie, jasnejšie. To sa mi páči. To objektívy s „vylepšovcátkami“ tak dokonale nedokážu.
Poďme na subkontinent. Na to, aby bolo Slovensko také rozsiahle, ako India, by sa muselo roztiahnuť viac ako 67 krát. Indov je 1,4 miliardy a nás cez 5 miliónov. Skoro ako u nich obyvateľov v malom mestečku.
Na Gangu som sa chystal dlho. Je to moja ďalšia trofej do zbierky riek a fotografií života okolo nich. Moja reportáž z tejto cesty bude v slovenskom vydaní časopisu GEO. Výber dvoch desiatok fotografií si nechávam pre tento časopis. Zvyšok výberu obrázkov o ktorých si myslím, že sú vydarené je tu.
Pri cestovaní sa teším najmä na náhody, ktoré by som na webe a všetkých jeho vetvách len tak nenašiel. Ani by mi nenapadlo hľadať dielne sochárov všadeprítomných hinduistických božstiev.
To som sa len túlal okolo rieky Hooghly a keď som bol hladný, zašiel som sa pozrieť medzi domy. Vzal som si do hlavy také šialenstvo, že na všetkých záberoch mojej reportáže pre GEO musí byť na každom zábere vidno rieku. Tak sa mi už podarilo dať dokopy reportáž o Rýne a chystám sa to isté urobiť s Dunajom. Všade voda. Nekompromisne, ako tie objektívy čo som so sebou vláčil.
Mimochodom: Je to síce zmätočné, ale rieka Hooghly je západné rameno delty Gangy. Hooghly z nej vyteká a je celá Indická. Zvyšok delty je v susednom Bangladéši.
Ale: Akonáhle Ganga pretečie cez hranice je z nej zrazu rieka Padma. Takže delta Gangy je takmer na celom území deltou Padmy. Nič to. Je to tá istá rieka i keď má rôzne mená.
Hooghly preteká Kalkatou. Práve tam som úplne náhodou objavil dvor v ktorom vyrábajú sošky božstiev. Robia tu trebárs Ganéšu, človiečka so sloňou hlavou. Jeho príbeh pripomína tak trochu Pinokia. Je synom bohyne Parvati a Šivu. Keď sa raz Parvati chystala kúpať, hľadala niekoho, kto by jej strážil komnatu. Zo Snatalového dreva si vytvorila krásneho mladého chlapca a dala mu život tým, že ho pokropila vodou zo životodarnej Gangy a nakázala mu strážiť dvere do jej súkromia.
Keď sa Šiva vrátil, bol prekvapený, že ho akýsi odvážny krásavec nechce pustiť do manželkinho súkromia. Tak sa nahneval, že mu odsekol hlavu. Netušil, že to je vlastne jeho čerstvo stvorený syn.
Keď sa Parvati vrátila z kúpeľa a našla syna mŕtveho, bola nahnevaná a smutná. Šiva sa na to nemohol pozerať. Srdce mu trhalo. Poslal preto vojakov, aby priniesli hlavu prvej šelmy, ktorú uvidia. Naďabili na slona... Šiva jeho hlavu narýchlo pripevnil k telu nebohého, vystrúhaného chlapca a dal mu život. Aby si manželku udobril ešte viac, sľúbil jej, že ich chlapca budú uctievať ako prvého boha pred všetkými ostatnými.
Alebo Durga. To je tá najváženejšia hinduistická bohyňa. Je spojená s ochranou a materstvom, ale aj s ničením a vojnami. V legendách bojuje proti démonom ohrozujúcim mier, prosperitu a dharmu. Zobrazujú ju ako krásnu ženu na levovi alebo tigrovi s viac než jedným párom rúk. Často v každej drží zbraň, aby sa vysporiadala s démonmi. Z Durgi sa vynorila aj bohyňa Kali spojená s časom, súdnym dňom a smrťou. Bráni nevinných tým, že ničí zlo.
Parvati je prvotnou silou stvorenia vesmíru. Je jedným z ústredných božstiev a manželkou Šivu, jedného z hlavných bohov hinduizmu. Je reinkarnáciou Sati, prvej Šivovej manželky, ktorá sa zmárnila počas ohnivej obety. Je tiež sestra bohyne rieky Gangy a boha ochrancu Višnu. Je tiež božská energia medzi mužom a ženou.
Nechal som sa uniesť mytológiou. To sa mi stáva. Inak sa v Indii fotografuje dobre.
Takmer všetok život sa odohráva na ulici vrátanie vykonávania potrieb. Nie je tu čisto. Hádzať odpad na zem alebo ho netriedený sypať niekam na kopu je tu folklór. Naposledy som bol v Indii pred viac než desaťročím a za ten čas to s poriadkom išlo dolu vodou. Odpadu je viac. Prešiel a preplával som už niekoľko riek alebo aspoň ich časti, ale tá najsmutnejšia je Ganga. Končí v nej všetko. Od výkalov, cez plasty až po popol a ostatky mŕtvych.
Rieky sú pre mňa odmala príjemným dobrodružstvom, tu sa mi občas dvíhal žalúdok. Viem, že každá rieka má s pribúdajúcimi kilometrami samočistiacu schopnosť. Obdivujem, čo všetko Ganga znesie.
Ja to obdivujem, ale hinduisti jej očistným schopnostiam bezmedzne veria. Pokojne sa z nej po tom, ako sa v nej namydlia, okúpu, umyjú si zuby, aj napijú. Vodu z nej dávajú piť deťom. Vôbec im neprekáža, že kúsok od nich proti prúdu práve niekto čerí hladinu močom...
To všetko môže fotograf zaznamenávať bez najmenších problémov. Indovia sa tvária nevšímavo a fotografovanie ich takmer nikdy nijako nedráždi. Len občas niekto naznačí, že si neželá byť na obrázkoch.
Fotosúťaž: Historické Slovensko a Česko (11)
Abstrakcia vo fotografii (2)
Psychológia farieb (1)
Svetlo vo fotografii II. - farba (teplota) svetla (2)