Halánová – Laurinc: Dvaja v tom

Zuzanu Halánovú a Daniela Laurinca spojila fotografia. Ako autorská dvojica sa venujú vlastným projektom aj komerčnej tvorbe. Snažia sa držať krok s najnovšími vizuálnymi trendami a zároveň si zachovať vlastný rukopis. Obrovský kusisko ich spoločného času zaberá fotka, myšlienky na ňu a rozhovory o nej.

Ako a prečo ste začali fotografovať?

Zuzka: Na strednej škole som sa venovala textilnému dizajnu, na vysokej škole som študovala dejiny výtvarného umenia. Fotografia ma vždy zaujímala, ale nikdy som si nemyslela, že sa jej raz budem venovať profesionálne. Časom však táto záľuba prerástla do záujmu hlbšie ju spoznať. Bolo to v čase, kedy som sa dozvedela o možnosti študovať fotografiu diaľkovo na Institutu tvůrčí fotografie (ITF) v Opave. Práve tam som zistila, že fotografia je pre mňa natoľko dôležitá, že sa jej chcem venovať naplno. 

Daniel: Fotografia ma lákala od detstva, spájala sa mi so sviatkami, narodeninami a dovolenkami. Vždy ma bavilo požičať si od otca fotoaparát a spraviť pár záberov. Po vysokej škole som sa rozhodol cestovať a kúpil som si prvú digitálnu zrkadlovku. Po roku flákania sa medzi Španielskom a severnou Afrikou som skončil v Barcelone. Zaklopal som na dvere miestnej „VŠVU“ a bez prijímačiek, na dobré slovo, som začal navštevovať všetky predmety, ktoré ma zaujímali. Nebol som oficiálnym študentom, ale čas strávený na prednáškach a workshopoch mi dal perfektné základy pre budúce štúdium. Na konci semestra som spravil prijímačky na Katalánsky inštitút fotografie, kde som študoval niekoľko rokov.

Fotografia vás aj dala dokopy?

Zuzka: Stretli sme sa počas štúdia na ITF a veľmi rýchlo sme zistili, že okrem vzájomnej náklonnosti máme podobné zmýšľanie aj ohľadom dokumentárnej fotografie.

Daniel: Hneď na prvých konzultáciách v škole som videl Zuzkine fotografie a jej práce sa mi páčili. Ona mi tiež bola sympatická, tak som ju pozval na bar so slovami, že musíme spolu niečo spraviť. Dali sme sa dokopy a o pol roka sme už v Keni fotili prvý veľký spoločný projekt.

Je pre vás dôležité študovať fotku?

Zuzka: Pre mňa je veľmi dôležité zloženie pedagógov, ktorí na ITF pôsobia. Sú to pre mňa prirodzené autority, od ktorých som sa chcela učiť. Popri menách ako Jindřich Štreit, Vladimír Birgus alebo Pavel Mára pôsobí na škole mladá pedagogická krv v podobe českých fotografov, akými sú Štepánka Stein, Tomáš Pospěch či Dita Pepe, a mladí poľskí fotografi združení v skupine Sputnik. Prostredie je veľmi inšpiratívne. Máme možnosť sledovať prácu fotografov z Česka aj Polska a vzájomne sa konfrontovať. Škola zároveň organizuje množstvo výstav a exkurzií v zahraničí. Môžeme okúsiť, ako funguje fotografický trh v Európe.

Daniel: Po štyroch rokoch v Španielsku som bol v strednej Európe trochu stratený a okrem práce v reklamnej agentúre som nemal žiadne smerovanie. Jeden večer mi kamarátka povedala, že chce ísť na deň otvorených dverí na ITF a či nepôjdem s ňou. Škola mi dala presne to, čo som potreboval. Stretnutia so skvelými pedagógmi a spolužiakmi päťkrát do roka. Je to škola pre tých, ktorí už nepotrebujú byť vedení za ručičku. Oceňujem možnosť konzultovať moje práce a tak ich vystaviť erudovanej kritike, čo ma veľmi posúva. Nemyslím si však, že na to, aby bol človek fotograf, musí nevyhnutne vyjsť zo školských lavíc.

Máte pri spoločných projektoch na veci úplne rovnaký pohľad alebo je to boj?

Zuzka: Po tých rokoch, čo spolu pracujeme, už máme systém práce a rozdelenie kompetencií. Pri komerčných prácach väčšinou vymýšľame kreatívne riešenia spoločne a niekedy je to naozaj boj. Okrem toho má Daniel na starosti najmä technickú realizáciu a postprodukciu, kým ja sa venujem produkčnému zabezpečeniu fotení a stylingu. Pri spoločných dokumentárnych projektoch obidvaja prinášame svoj vklad a pohľad na danú tému. Nie je to vždy jednoduché, ale keďže sme ešte stále spolu, tak sme sa zatiaľ vždy dohodli.

Daniel: Je to boj myšlienok a názorov, vďaka ktorému sa neustále posúvame a naša práca je kvalitnejšia. Keby každý pracoval sám, bez kritiky toho druhého, asi by bol výsledok na svete rýchlejšie a možno aj vo väčšom pokoji, ale my sme si už zvykli pracovať týmto štýlom.

Venujete sa aj dlhodobým projektom, na ktorých pracujete celé mesiace.

Zuzka: Aj niekoľko rokov. Závisí to od výberu témy a od možnosti neustále sa k nej vracať. Kontakty na ľudí väčšinou získavame cez známych alebo cez sociálne siete. Dôvera sa buduje relatívne dlho, keď chceme preniknúť hlbšie k ľuďom a nemať len nejaké rýchle „cvaky“. Preto sme nútení vracať sa na miesta a k ľuďom viackrát. Príjemné je, že z našich fotografických objektov sa tak stávajú naši kamaráti.

Daniel: Je pre nás dôležité vracať sa na miesta a k ľuďom, ktorých fotografujeme, viackrát. Ak chceme pochopiť ich život a prostredie, ktoré ich formuje, musíme s nimi stráviť viac ako pár hodín. Dôveru si za pár hodín nevybudujete. Každý z našich súborov má za sebou hodiny príprav, rešerší a rozhovorov.

Spoločne ste aj cestovali a fotografovali v Afrike a Ázii.

Zuzka: Projekt Afriktivity, ktorý sme fotili v Keni, bol náš úplne prvý spoločný projekt. Vždy nás zaujímali spoločensko - sociálne témy a vedeli sme, že by sme si chceli vyskúšať spraviť niečo ucelené mimo Slovenska. Zároveň sme ale chceli, aby bola téma nejakým spôsobom napojená na Slovensko. Vymysleli sme projekt, ktorý sme sami nafundraisovali a pozvali do neho osem slovenských mimovládnych organizácií. Ich projekty sme potom niekoľko týždňov dokumentovali v Afrike. Výsledkom bola veľká putovná exteriérová výstava po námestiach veľkých slovenských miest a galerijná výstava, ktorá putovala po slovenských kultúrnych inštitútoch po Európe.

Daniel: Ázia bola pre nás omnoho voľnejšie už z toho dôvodu, že sme sa rozhodli cestovať a pracovať na vlastnú päsť bez toho, aby sme museli čokoľvek pre kohokoľvek robiť. Keď sa nám niekde páčilo, tak sme tam zostali a začali pracovať. Spravili sme tak dve veľké témy. Na Srí Lanke sme dokumentovali pamäť ľudí desať rokov po cunami a v indickom meste Bangalore sme nastavovali zrkadlo mladej IT generácii. Netušili sme, čo z toho vznikne a kam to posunieme. Editáciu projektov a ich publikovanie sme začali riešiť až keď sme sa vrátili na Slovensko.

Cesta po Ázii trvala celý rok. Koľko techniky ste nosili so sebou?

Zuzka: Každý z nás mal veľký ruksak vzadu a malý fotografický vpredu. Techniku sme sa snažili minimalizovať. Mnohí fotografi by sa čudovali, s akým minimálnym vybavením sme si dokázali postaviť fotoštúdio aj napríklad uprostred trhu s rybami.

Daniel: Prešli sme to s jedným full frame telom, pár objektívmi, jedným denníkovým fotoaparátom a presuvným štúdiom s dvomi reportérskymi bleskami.

Nakoľko je pre vás technika dôležitá?

Zuzka: Nikdy som nebola technický typ. Fotografia je pre mňa viac o kreativite a vyjadrení myšlienok a postojov k svetu.

Daniel: Dlhodobo používame značku Canon zakúpenú v obchode Prolaika. Technika nie je určujúca, ale rýchly digitálny vývoj nepriamo tlačí každého fotografa do neustáleho updatovania najmä fotografických tiel.

Okrem fotenia nakrúcate aj videá. V čom je pohľad kameramana iný ako pohľad fotografa?

Daniel: Aj vďaka dostupnejším technológiám je svet fotografie a filmu prepojený ako nikdy predtým. Nové možnosti komunikácie značiek v online priestore vytvárajú po videu obrovský dopyt  Minulý rok sme v rámci našej komerčnej tvorby pracovali s videom minimálne rovnako veľa ako s fotografiou. Keďže otec bol filmový režisér, k videu mám blízko. Kedysi som chcel študovať filmovú réžiu. Vlani som na škole písal bakalársku prácu o Martinovi Kollárovi. Je to hádam svetový úkaz. Vie rovnako kvalitne a profesionálne fungovať ako fotograf aj ako kameraman. S Martinom sme sa napriek jeho vyťaženosti určitú dobu intenzívne stretávali a mňa veľmi fascinovalo spoznávať túto jeho „schizofréniu“.

Koľko percent vášho spoločného času vlastne zaberá fotografia, myšlienky na ňu a rozhovory o nej?

Zuzka: Veľa. Skutočne veľa.

Daniel: Máme to šťastie, že nás oboch baví to isté. Niektorí naši kamaráti musia mesiace pripravovať fotografickú cestu alebo výlet na fotofestival na druhý koniec Európy a ich partnerky to často považujú za stratený čas. My kombinujeme roadtripové dovolenky s vlastnými projektami, návštevami galérií alebo fotografických festivalov. Obaja milujeme hudbu, ale už roky sme neboli na našej obľúbenej Pohode, pretože presne ten víkend je otvrárací týždeň na fotofestivale v Arles. A ten si nenecháme nikdy ujsť.

Máte vzory vo fotografii?

Zuzka: Tak ako sa dokument, ale aj komerčná fotografia neustále posúvajú vo vizualite, mení sa aj naša tvorba. Mňa priťahujú ženy fotografky, ktoré sa venujú témam žien a ich postaveniu v spoločnosti. Je ich veľa, ale vymenujem aspoň pár. Napríklad Češka Dita Pepe s jej poslednou knihou Intimita. Alebo mladá katalánska fotografka Laia Abril s mnohovrstevným projektom o ženských potratoch. Z komerčnej fotografie ma dlhodobo baví práca Vivien Sassen, ktorej osobná a pracovná fotografia je často jedno a to isté.

Daniel: Asi ako každý som začínal obdivom čiernobielych velikánov agentúry Magnum. Keď človek začína fotografovať, čiernobiela je ľahším vstupom do fotografických výrezov reality. Farba podľa mňa dáva fotografii uveriteľnejší pohľad na svet a zbavuje ju určitého expresívneho pátosu. Tých vzorov je veľa. Čo si od nich odnášam je sila dokončovať projekty a následne náchádzať novú silu na ich prezentovanie.

CV

Zuzana Halánová a Daniel Laurinc tvoria ako autorské duo a každý z nich sa k tomu venuje vlastným projektom. Snažia sa vyvážiť komerčnú a umeleckú tvorbu. Zuzka predtým pracovala v rádiách aj ako novinárka v denníku Sme. Svoje práce vystavovala v Portugalsku, Rakúsku, Francúzsku, Česku a na Slovensku. Daniel sa predstavil na viacerých medzinárodných fotofestivaloch po celej Európe a získal niekoľko dôležitých fotografických štipendií. Má za sebou šestnásť individuálnych a kolektívnych výstav vo Francúzsku, Španielsku, Poľsku, Česku a na Slovensku.

Osobné projekty dvojice Halánová – Laurinc si môžete pozrieť tu:

www.halanovalaurinc.com

Komerčné projekty tu:

www.laurincstudio.com