Haló Sardínia!

Takto, ako o odstavec vyššie prosím nie! Tento text píšem v dobrej viere poradiť. S písaním textov mám skúsenosť. Píšem ich desiatky rokov. Zvažujem, ako ich naťukať na klávesnici do textového súboru čo najpútavejšie, ako zaujať. Bol by som nešťastný, keby moje texty vyzneli nudne a prázdno. Dôležité je pre mňa aj to, aby boli hravé. Nie každý v nichm musí nájsť pochopenie a pobavenie, ale mohol by z nich vyčítať aspoň nejaké použiteľné či poučné informácie.

Smiešne mi je, keď sa v texte objavuje jedno klišé za druhým. Trebárs: „Keď sa lietadlo odlepilo od zeme, vedel som, že začína dobrodružstvo.“ Alebo: „Žijú tam priateľskí ľudia.“ Či: „Vyšiel som na námestie a otvoril sa predo mnou nádherný výhľad.“

Som odhodlaný s texty s takýmito a podobnými formuláciami čím skôr zavrieť, ale zvyčajne to neurobím, lebo som si namýšľam, že možno to je len taký fór a motyka vystrelí. Zatiaľ nevystrelila.

Za blábolmi často nasleduje prázdny text akýchsi márnych opisov toho, čo sa môžem dozvedieť z fotografií, ale nedozvieme sa. Takto sa to nerobí.

Zabudnite na „sa to“

Najprv poďme na písanie. V úvodnom odstavci som začal tento text strašným príkladom akejsi vžitej formy súčasných veľmi amatérskych textov. Akoby niekto uzákonil, že „sa to“ a slovné spojenia, že niečo bolo urobené či postavené sú znakom dobrého textu. Čoby! Tieto dve zásadné jazykové gebuziny doslova prznia text.

Nič z toho čo vidí pisateľ okolo seba SA nepostavilo a ani SA neurobilo. A ani to nebolo urobené či postavené. To je hrozný jazyk. Používajú ho trebárs hovorcovia, ktorí naučene rapocú nejaké vštepené prázdne, ale múdro a komplikovane znejúce vety hlbokej zaneprázdnenosti úradov. Aké je ľahké povedať, že sa niečo stalo a potom bolo urobené, ako priznať, že niekto konkrétny niečo dobabral a treba ho za to trebárs vyzauškovať. Nikto za nič nemôže, iba SA TO… SA TO je superbarikáda konkrétnych ľudí za ňou.

Všimnite si, že keď ide o úspech, tak SA TO už nie za barikádou, ale pán vedúci či pán minister urobili geniálnu vec. Zrazu ktosi vyliezol na barikádu, aby sa pochlapil.

Zlé je, keď si takýto text osvojí mladý autor a považuje ho za správny. Mám rád osobné texty s názormi a vlastnými postrehmi, nie sterilno-jalové písmená usporiadané za sebou.

Na lepšie pochopenie príklad hrozivého textu o prvej písomnej zmienke. Keď ma chce niekto ohúriť prvou písomnou zmienkou je mi do plaču a do rehotu súčasne. Väčšina ľudí si ani len nedokáže predstaviť čo znamená trebárs: 1284. Takých, ktorí k letopočtu dokážu priradiť dejinné udalosti a ešte k tomu regionálne dejinné udalosti je veľmi málo.

No, nekúpte to!

Vo väčšine obrázkových médií je fotografia rovnocenná s textom. Vzájomne sa dopĺňajú, v tom lepšom prípade aj podporujú. Je to krásna hra dávať ich do súladu.

Víkendovú Sardíniu som si užil preto, prečo väčšina cestovateľov odchádza do sveta. Letecká spoločnosť ponúkala lacné letenky. No, nekúpte to!

Prekvapila ma hustota obyvateľstva. Na to, že ich tu žije cez jeden a pol milióna to nevyzerá. Dedinky a mestá ďaleko od seba, medzi nimi sem tam nejaká poctivo oplotená a starostlivo zamknutá farma.

Nesvoj zo svojho

Ľudia majú v súčasnosti sklony až prehnane používať slovíčko SVOJ v rôznych podobách. To je ďalšia zrada. Znie to možno múdrejšie a veta je dlhšia, ale je to zbytočné. Skúste napísať SVOJ text a vzápätí z neho všetky „SVOJky“ vyhoďte alebo ich nahraďte. Nejaká „SVOJka“ tam zostať môže, ale nemusí. Bude to viac svojské. :) Ja som zo svojho nesvoj a ide ma rozdrapiť, keď mi občas unikne.

Aj aj je ajajáááj!

Ďalším nešťastným slovíčkom v textoch je: AJ. Autor má odhodlanie používať ho, aby uviedol na pravú mieru fakt, že osoba s ktorej opisom sa pohráva robí okrem toho o čom je práve reč AJ iné veci. AJ je trochu dôležitejšie ako nepodstatné SA TO a ešte nepodstatnejšie SVOJ. Väčšinou sa s ním dá urobiť krátky proces a vyhodiť ho, občas ale sedí, ako detská riťka na šerblíku.

Ďalšou otázkou je, či som mal alebo nemal použiť prirovnanie s riťkou. Riť je stále nespisovné slovo, AJ keď ho už textový editor nepodčiarkuje, ktoré v hovorovej reči používame celkom hojne.

Je kopa ďalších nežne sprostých slov. Čo s nimi? Dávať si servítku pred ústa a vynechávať ich z textu? Nemyslím. Ich použitie môže obohatiť text a urobiť ho civilným. S riťou opatrne a tými najtvrdšími slovami, ako trebárs kokot či piča treba zaobchádzať ešte opatrnejšie. Najopatrnejšie. Inak bude text ajajáááj.

Fotka nie je druhoradá

Sme fotografický web, malo by byť jasné, že na fotografiách nám záleží. Na nich by malo záležať všetkým novinám, časopisom, portálom, knihám... Žiaľ, v našich a mnohých ďalších končinách väčšinou nezáleží. Aj tie najsilnejšie a najnavštevovanejšie weby na Slovensku sa snažia loviť obrázky zadarmo. :( Česť výnimkám, ale teraz si na žiadnu neviem spomenúť.

Technický presah

Fotografie na fotoma.sk by mali byť inšpiratívne. Mali by ľudí – zákazníkov obchodu PROlaika.sk priviesť k odhodlaniu zaznamenať ešte niečo lepšie ako im ponúkame.

Cestopis na fotoma.sk by preto mal mať technický presah. Trebárs takto: Na víkendové túlanie sa po Sardínii som si so sebou vzal k môjmu Olympus E-M1 Mk.III a ako hlavný objektív Olympus M. Zuiko Digital ED 12-100mm f/4 IS PRO, čo je v prepočte z čipu veľkosti Micro 4/3 na plný formát rozsah ohniskovej vzdialenosti 24-200 mm. Keby som mal ten plný – kinofilmový formát, tak by som si objektív s takýmto rozsahom netrúfol brať so sebou. Práve Micro 4/3 a malosť snímača umožňujú, že optická kvalita s veľkým rozsahom zoomu neupadá až tak tragicky. Je to skvelý objektív na fotenie v uliciach. To bola moja priorita, zachytiť ľudkov v priestore v čo najvšednejších situáciách. Tak, aby bolo aspoň zhruba jasné, kde to asi je. Človeka priestor ma fascinujú.

Cestovatelia sú zvyčajne sústredení na budovy a osoby, ktoré sú aspoň trochu ochotné nechať sa odfotografovať. Ochotných ľudí nechať sa fotografovať či takých, ktorý sa pred objektívom tvária akoby nič je v Európe už zúfalo málo. Počas organizovaných akcií, sviatkov, karnevalov či náboženských púti sa to ešte dá. Ale skúste na niekoho namieriť objektív vo všednej situácii. Prinajlepšom vám rýchlo uhne a prinajhoršom škaredo pozrie či pohrozí. Dá sa takto naháňať postavy od chrbta alebo nenápadne od pása stláčať spúšť. Niektorí to naozaj fotia od pása. To sa mi zdá už za čiarou tvorivosti a mať všetkých od chrbta je nuda od samého začiatku.

Preto mám rád ten šialený rozsah zoomu. Keď sa mi zažiada šírka mám ju a keď si kdesi v pozadí všimnem dobrú situáciu dokážem sa k nej priblížiť veľmi ľahko bez toho, aby som na seba pútal pozornosť a pripravil sa o ňu. Viem, je to zbabelé a trochu chrapúnske, ale neviem si predstaviť, ako inak odfotografovať jednoduchý každodenný život.

O to som sa pokúšal aj na Sardínii. A vyšlo mi z toho, že na Sardínii každý „mobiluje“. Teda, skoro každý. Kam som len namieril objektív bol niekto, kto pozeral do displeja. Povedal som si, že z toho urobím z núdze cnosť, ale to by bola iba výhovorka, lebo by som si aj tak nepomohol. Nedalo sa sústrediť iba na tých, ktorí „nemobilujú“. Takých bolo minimum.

Môj starší článok ako pracovať s takým superzoomom je TU. Článok o to, ako sa snažím sústrediť na jednu situáciu, ktorá by obrazovo povedala širší dej si môžete prečítať TU.

Zbalil som si aj superširokáč Olympus M. Zuiko Digital ED 7-14mm f/2,8 PRO (Po prepočte na kinofilm 14-28 mm.) Hodí sa do vnútorných priestorov, do chrámov, do stiesnených priestorov a tiež do krajiny.

Mal som v batohu aj vysokosvetelnú Olympus M. Zuiko Digital ED 17mm f/1,2 PRO (Po prepočte na kinofilm 34 mm.) a portrétny Olympus M. Zuiko Digital ED 45mm f/1,2 PRO (Po prepočte na kinofilm 90 mm.). To keby sa mi náhodou podarilo dostať niekomu viac pod kožu a pustil by ma bližšie. Pre istotu. Nič také sa nestalo. Nevadí.

Znôška táranín

Toľko o príprave reportážneho cestopisu. V neposlednom rade treba v súčasnosti rátať s reakciami. Tie dokážu mladého autora niekedy až nechutne dráždiť. Ich pisatelia vedia najlepšie, ako na to a čo všetko treba. Moralisti s akoby pedagogickým odhodlaním. Nehovorím, sú na svete ľudia, ktorí ovládajú teóriu, dokážu posúdiť kvality niečoho, čo sami nevedia vytvoriť, ale toľko ako v reakciách pod článkami ich zasa nie je. Kto sa chce niečo naučiť z reakcií, musí selektovať.

Premúdrelé rady poučovateľov je nutné ignorovať. Nie, že by som si nikdy neprečítal anonym či reakciu nejakej vymyslenej identity. Často je až po prečítaní zrejmé, že horlivý pisateľ rozohnenej reakcie je vlastne vôbec nikto schovaný za akože niekoho. Nechápem ľudkov, ktorí sa takýmito identitami nechajú opantať. Text bez podpisu sú len bezvýznamné písmenká. Nech je v nich skryté čokoľvek. Púšťam ho z hlavy, nereagujem naň.

Pre niekoho môže byť aj tento môj text len taká ukecaná znôška táranín. Ale, hádam som aspoň pobavil.