Hlavnomestský veľkocirkus

Chuť stláčať spúšť a fotiť, si závislák na fotografovaní často musí nechať zájsť pre nedostatok príležitostí.

Môže trebárs obťažovať rodinu, ale aj to sa môže zunovať. Zvyčajne najmä rodine... Okrem toho to chce prežiť aj kúsok nejakého vzrušenia. Vždy keď mám chuť a nemám kde, napadne mi cirkus. Z mnohých končín Slovenska to nemáme ďaleko do Budapešti, kde je jediný kamenný cirkus v Strednej Európe. Hrá po celý rok. Teda, takmer po celý rok. Cirkus má niekoľko kratších prestávok vždy počas zmeny predstavení. Z jedným programom si tu po celý rok nevystačia, ako cirkusy, ktoré sa presúvajú z miesta na miesto.

V Budapešti zvyčajne menia program raz za štvrť roka. Do tohto cirkusu sa nejaké „obyčajné“ artistické vystúpenie len tak nedostane. Program je vždy nabitý. Raz za dva roky, vždy na začiatku roka, usporadúvajú cirkusový festival. Tento rok bol už trinásty. Opäť bol skvelý. Žiaľ, len drezúry zvierat zmizli aj tu. Súčasný módny nezmyselný a nepochopiteľný hon na trýzniteľov a zabijakov zvierat, ktorý hádže všetkých drezérov do jedného vreca, ovplyvnil program aj tohtoročného festivalu.

Kamenné šapitó :oO

Doslovný preklad názvu z maďarčiny znie veľmi krkolomne: Hlavnomestský veľkocirkus. Inak sa hrdí aj prívlastkami národný, štátny či kamenný. Fővárosi Nagycirkusz je nie len jediný kamenný cirkus v strednej Európe, ale aj jediný európsky cirkus s celoročnou prevádzkou. Preto ma vždy zachráni, keď sa mi zažiada len tak fotografovať či vyskúšať nové technické vychytávky. Po tohtoročnom festivale budú ešte do februára vystupovať v Budapešti ešte niektorí tohtoroční účastníci.

Budapeštiansky kamenný cirkus postavili medzi zoologickou záhradou a známym zábavným Vidámparkom v Mestskom parku kúsok od Námestia hrdinov.

Ďalšie najbližšie kamenné cirkusy v Európe sú v Bukurešti, Mníchove, Kodani, Madride a Paríži. Ani jeden však nefunguje po celý rok.

Prvú pevnejšiu cirkusovú stavbu v maďarskej metropole postavil holandsko-nemecký cirkusový principál Ede Wulff. Pôvodná stavba prechádzala rôznymi rekonštrukciami a úpravami. Bolo to približne pred 125. rokmi. Približne preto, lebo v presnom dátume nie je príliš jasno.

Wulfova stavba vydržala do roku 1968. Vtedy starý cirkus zbúrali. Dnešnú budovu otvorili v roku 1971.

Fotografovanie v cirkuse má výhodu. Aj uprostred zimy človek sedí v teple a pred ním sa odohrávajú zaujímavo nasvietené scény.

Nástrahy stabilizácie :o(

Problém nastáva pri akčnejších vystúpeniach. Pomalá akrobacia je v pohode, ale dynamické výkony vyžadujú nebojácne zdvihnúť ISO na dosiahnutie „zmrazenia“ pohybu.

Stabilizátor optickej sústavy objektívu či čipu v tele fotoaparátu nie je všemocná spása ani pri dlhých ohniskách. Treba si uvedomiť a dobre rozmyslieť, kedy pomáha a kedy naopak kazí obrázky. Zapínam ho pri pomalých scénach, keď sám s fotoaparátom „nenaháňam“ objekt hore dolu, ale držím fotoaparát viac menej nehybne. Vtedy je všetko v poriadku a všetko funguje. Môžem si dovoliť použiť nižšie ISO a mať tak čistejší – menej zašumený - obraz.

Niektoré značky ponúkajú špeciálne scénicke programy, kde si môže fotograf nastaviť čo to vlastne ide snímať. Napríklad Olympus OM-D E-M1X takto funguje.

Nastavený program zaostrovania ovláda nie len pohybový kontinuálny autofokus, ale aj stabilizátor či stabilizátory v tele a v objektíve na dosiahnutie čo najlepšieho výsledku.

Kto nemá túto možnosť, odporúčam buď sa zamyslieť a odhadnúť či použijem stabilizátor s ktorým naháňam objekt pohybujúci sa zo strany na stranu či stabilizátor, ktorým sa naháňa objekt pohybujúci sa zhora nadol alebo opačne. Ako náhle sa objekt pohybuje rýchlo a všelijako je dobré nespoliehať na stabilizátory, ale fotiť bez nich. Vychádza mi to tak lepšie.

Tragédia vysokého ISO :o(

Rýchle naháňanie motívu v menej intenzívnom svetle si prosí vypnúť stabilizátory, vyššie ISO a expozičný čas prispôsobiť aj dĺžke objektívu. Všeobecná zásada, že by nemal byť menší, ako je použité ohnisko je na mieste. Myslí sa, samozrejme, ohnisko pri plnom formáte. Ak som na mojom Olympuse so systémom Micro 4/3 natiahol ohnisko 150mm, po prepočte je to 300mm. Takže minimálny požitý čas musí byť: Jedna tristotina sekundy! A aj to je pri lietajúcich artistoch málo. Preto sa snažím mať aspoň 1/800 a viac.

Clona je jasná. Pri nedostatku svetla nezostáva nič iné, len ju otvoriť naplno, čo to dá. Ale... Clona má vplyv aj na kresbu objektívu. V zásade platí, že keď ju fotograf privrie len o jedno clonové číslo, viditeľne sa zlepší kresba optickej sústavy. Znamená to však aj nutnosť zvýšiť ISO. Pri použití telekonventorov je privretie clony aspoň o jedno clonové číslo veľká pomoc. Žiaľ, vyžaduje to aj radikálne zvýšenie ISO, pretože sám telekonventor si berie daň v tom, že svetelnosť objektívu znižuje podľa svojich optických vlastností trebárs aj o dve clonové čísla. To sú už dokopy tri clony a to už je v mizernejšom svetle: Au! Aj napriek veselým predstaveniam sa v cirkuse treba zmieriť s tragédiou vysokého ISO.

Na rýchle vystúpenia si zapínam sériové snímanie. Na pomalých si vystačím s jedoobrázkovým fotením. Okrem toho používam sledovacie automatické zaostrovanie. Niektoré foťáky ho majú trochu ťarbavé a nestabilné. Olympus našťastie dokáže držať zvolený bod a neustále doostovať prekvapivo výborne.

Kus napätia :oD

Potom už stačí len dobre sedieť. Dobre sedieť neznamená byť v dolných lóžach a mať scénu priamo pred sebou. To je na fotografovanie väčšinou to najhoršie miesto. Lepšie je sedieť vyššie a neprekáža byť ani zboku scény. Na fotografiách z tohtoročného festivalu som raz sedel takmer oproti scéne a na druhom predstavení trochu zboku. Vždy vyššie. Detaily vystúpení majú väčšiu „váhu“ ako širšie výrezy scén. Ale, ani tie nemusia byť na zahodenie...

Dobré by bolo byť po sebe na dvoch rovnakých vystúpeniach, aby fotograf mohol odhadnúť čo sa bude diať. Na prvý „šup“ to má aj znalec cirkusov ťažké. Zoznámiť sa s vystúpeniami je vždy na prospech. Takto sa dá prísť aj na to, že artisti v niektorých programoch akože pokazia vrcholný výkon vždy na tom istom mieste. Robia to naschvál, aby zdramatizovali vystúpenie a vniesli do neho kus napätia. Ale, niekedy sa im naozaj nepodarí. :o)

V Budapešti som fotografoval s fotoaparátom Olympus E-M1 Mk.II a objektívmi Olympus M. Zuiko Digital ED 40-150mm f/2.8 PRO a Olympus M. Zuiko Digital ED 25mm f/1.2 PRO.