Hokej nikdy nedopozeral: Radovan Stoklasa

Fotograf z Trenčína, ktorý fotí pre slovenské agentúry aj pre svetovú Reuters. Hoci sú to úplne rozdielne ligy, pri práci pre ne musíš to isté: byť v správnom čase na správnom mieste a mať šťastie.

Čo ťa priviedlo k fotografii?

Otec. Bol vášnivý amatérsky fotograf. Fotil veľa na horách, lebo bol aj horolezec turista. Ale ja som chcel mať od začiatku na fotkách ľudí, nie prírodu. A čo sa týka ľudí, tak skôr akciu ako portréty. Nedávno som po tridsiatich rokoch našiel nevyvolané filmy, ktoré som nafotil ako osemročný. Vyvolal som ich. Sú na nich moji susedia a kamaráti z detstva. Fotil som aj ako naši stavali chatu a nákladné auto, ktoré priviezlo materiál, zapadlo v komplikovanom teréne. Bola to vlastne reportáž o tom, ako prišiel traktor a vyťahoval to obrovské nákladné auto.

Kedy začalo „vážnejšie“ fotografovanie pre noviny?

Prvá fotka, ktorú mi uverejnili, bola z cyklistických pretekov. Mal som rok pred maturitou. S regionálnymi novinami som začal spolupracovať pravidelne. Fotil som šport, skauting, všeličo. 

Napriek tomu si sa dal na štúdium za učiteľa biológie a ekológie.

A v štvrtom ročníku som sa na to vykašľal. Cez leto som bol na fotoškole v Poprade. Dostal som sa do triedy Jindřicha Štreita a reportážna a dokumentárna fotografia mi tak učarovali, že som chcel zostať pri fotení. Už som nechcel byť učiteľom biológie a ekológie.

Fotka ťa začala živiť?

Býval som v Nitre a zobrali ma do regionálnych novín, aby som fotil šport. Vtedajšie digitály na to ešte nestačili a ja som stále používal analógový fotoaparát. Za fotku mi platili dvadsať korún, film stál osemdesiat. Býval som v prenajatej izbe veľkej trikrát jeden a pol metra, kde bola iba posteľ, skriňa a stôl a zároveň som si v nej urobil fotokomoru. Zatemnil som okno a nevedel som, či je vonku deň alebo noc. Veľakrát som unavený zaspal a ustaľovače a vývojky boli ešte naliate v miskách. V noci som sa budil na bolesť hlavy.

Aká bola práca fotografa v dobe analógu?

Hokejový zápas som nikdy nedopozeral. Okrem regionálnych novín som potreboval ďalšie tri rozdielne fotky: do Sme, Pravdy a Športu, s ktorými som tiež spolupracoval. Nafotil som, utekal som na mestskú dopravu, odtiaľ na privát vyvolať film. Denníky potrebovali fotografie ešte v ten istý večer.

Kedy si sa vrátil domov do Trenčína?

Keď v neďalekej Dubnici nad Váhom vznikali regionálne noviny. Dali mi na skúšku nafotiť kúpalisko. Keď som sa vrátil s fotkami, šéfredaktorke sa páčili, ale vzdychla si, že jej odišla grafička, prvé číslo je do polovice zalomené a nemá to kto dokončiť. Ja som v tom istom grafickom programe zalamoval skautský časopis. Tak ma nakoniec zamestnali ako grafika. Popri tom som aj fotil, chodil do Prahy na rekvalifikačné akreditované štúdium v odbore reklamný fotograf, lebo vtedy to bola podmienka pre získanie živnosti, a fotil som šport pre denníky. V roku 2001 potrebovali v TASR (Tlačovej agentúre Slovenskej republiky) fotografa pre trenčiansky región. Zobral som dva šanóny s mojimi fotkami a šiel som do Bratislavy. Popoludní som odtiaľ odchádzal so zmluvou.

Už deväť rokov fotografuješ aj pre Reuters. Ako k tomu došlo?

Oslovil ma fotograf, ktorý pre nich fotil a poznal moju prácu.

Aký je rozdiel v práce pre slovenské médiá a veľkú svetovú agentúru?

Pre Reuters pracujeme väčšinou ako tím. Na vrcholných politických stretnutiach sme aj štyria fotografi. Na olympiáde je aj tridsať fotografov plus editori a technici. Podpora od agentúry je tiež fantastická. Keď Rusi vypli Ukrajincom plyn, volali mi 1. januára, že mám okamžite sadnúť do auta a ísť na ukrajinskú hranicu. Po ceste mi z Reuters telefonovali rôzni ľudia, že mi našli hotel, ako sa k nemu dostanem, navigovali ma, kam ísť, kde sa niečo deje. Vo veľkej agentúre nenechávajú všetko na teba. Na Slovensku si v tom sám. Fotograf si oddrie všetko od kontaktovania respondenta po odovzdanie fotografií.

Zaujíma Reuters dianie na Slovensku?

Veľmi nie. Kým nespadnú dve lietadlá naraz. Živelné pohromy, nešťastia sa predávajú. A keď som pri takých udalostiach prvý, tak chcú fotografie. Ďalej ich zaujíma vrcholná politika. A občas tam môžem prepašovať aj nejaký zaujímavý príbeh. Taký bol napríklad príbeh o Batmanovi z Dunajskej Stredy. Nejaký chalan sa tam prezliekal za komixového hrdinu. Bol presvedčený o tom, že keď si dá oblek Batmana, tak získa jeho schopnosti a môže ochraňovať ľudí. Býval v opustenom paneláku bez elektriny, vody a kúrenia. Mal to tam pekne vyzdobené. Stal sa atrakciou. Jedni ho vnímali ako blázna, druhí ako milého chalana, ktorí sa snaží ísť vzorom deckám z ulice. Našiel som ho, nafotil som sériu a poslal som ju editorovi do Singapuru. Hneď mi volal, či za ním môžem ísť ešte na druhý deň a pokračovať v práci na jeho príbehu. Aj to je rozdiel oproti tomu, ako sa fotí spravodajstvo na Slovensku. Tu má fotograf väčšinou na aktuálnu udalosť len pár desiatok minút a k téme sa nevracia.

Vo svete zrejme aj inak uvažujú nad témami.

Zažil som to pri fotení referenda o adopcii detí pármi rovnakého pohlavia. Všetci ho fotili štýlom, že niekto vhadzoval hlasovací lístok do urny. Ja som si vymyslel, že strávim deň s párom gejov alebo lesieb. Bolo ťažké nájsť ochotnú dvojicu, ale nakoniec sa to podarilo. Príbeh referendového dňa som pre Reuters ilustroval príbehom dvoch gejov, ktorí spolu žijú v byte v Bratislave. Bola to aj úžasná osobná skúsenosť. Išiel som k nim a veľa som o nich nevedel, no odchádzal som s tým, ako ma obohatili. Ináč je fotenie pre slovenské médiá a pre Reuters rovnaké: musíš byť v správnom čase na správnom mieste a mať šťastie.

V TASR si začal aj nakrúcať videá. Čo ti to dalo?

Nepovažujem to za hendikep. Moja manželka je televízna redaktorka a naučila ma počúvať ľudí. Nie pasívne. Už počas nakrúcania si v hlave strihám rozhovor a ukladám si jeden za druhý tie najsilnejšie momenty. Problém je akurát, že keď aj točíš aj fotíš, tak je to na úkor fotky. Veľakrát sa vrátim s tým, že som niečo natočil, ale nenafotil. Samozrejme, sú situácie, keď máš dostatok času a stihneš oboje. Ale keď sa strihá páska, ako to urobíš? Natočíš, ako roztvárajú nožnice a začínajú strihať, potom rýchlo urobíš tri fotky a zas točíš, ako si podávajú ruky.

Akú techniku používaš?

Keď spadnú dve lietadlá naraz a náhodou si nablízku, tak ti je dobrý aj mobilný telefón. Vtedy som urobil zábery na mobil, položil som niekomu pár otázok na videu a poslal som to do TASR. Obrázky použili všetky slovenské televízie. Potom som dotočil ďalšie zábery na fotoaparát. Sedel som na lúke pod stromom, strihal som video a posielal ho do sveta. A zo Slovenskej televízie mi zavolal kamarát, že ako je možné, že CNN už vysiela moje video a jeho štáb ešte ani nie je na mieste.

A akú techniku používaš za normálnych okolností?

Na profi robotu Nikony, mám D4 a D5, a celú škálu objektívov od rybieho oka až po pevnú 300-ku. Všetky s clonou 2,8. Plus niekoľko pevných skiel s lepšou svetelnosťou. Zistil som však, že pri reportáži neviem fotiť pevnými sklami. Je to príliš veľa zoomovania nohami, a nie vždy sa to dá. A keďže aj filmujem, zoom 24 – 70 je u mňa momentálne najpoužívanejšie sklo. Rodinu fotím veľa mobilným telefónom a instaxom. A nedávno som si v bazári kúpil filmovú Mamiu 645 na zvitkový film.

Vraciaš sa k filmu?

Našiel som zaľúbenie v čiernobielej filmovej fotografii. Pred rokmi, keď ma tak veľmi ovplyvnil Štreit, som fotil aj dokumentárnu fotku. Potom prišla agentúrna práca a pri dennom nasadení som na to nemal čas. Keď som prešiel na voľnú nohu, bolo treba splácať techniku a fotiť veľa komerčných vecí. Produktovú fotografiu, portréty, firemné akcie. Opäť som nestíhal nič iné. Vlani som si uvedomil, ako veľmi mi chýba fotografovanie pre radosť. S nadšením som sa vrátil do tmavej komory. Ostatným fotografom hovorím, aby si nenechali vziať radosť z fotenia len preto, aby mali kšeft. Koľkí fotia svadby s oficialitami a pózovačkami, hoci im to vôbec nie je blízke.

Takže si už po rokoch práce pre agentúry cítil niečo ako vyhorenie?

Áno. Veľa fotografov z mojej generácie hovorí o tom, že sú vyhorení, že ich to nebaví. Naopak, mladí majú kopec energie. Našťastie som znovu našiel vo fotke to zaujímavé. Ale spomínam si na situáciu v roku 2001 v TASR, keď starší fotografi hovorili o tom, akí sú vyhorení, že ich bolia kolená. Ja som mal 23 rokov a zdalo sa mi to nepredstaviteľné. Veď robia tú najúžasnejšiu prácu na svete! Hrozne som vtedy túžil robiť to, čo oni, a nerozumel som, ako mohli stratiť nadšenie.

Mám pocit, že v priebehu týždňa nafotíš množstvo rozličných tém.

Hovorievam, že som každé ráno nezamestnaný. Som na voľnej nohe. Je to náročné v tom, že si musím na každý deň niečo nájsť a ponúknuť. Ak o tému nikto nemá záujem, mám voľno. Niekedy fotím v priebehu pár hodín reportáž, portréty, produkty a firemný večierok. Nie je to stereotyp. Ale už sú aj dni, keď neodfotím nič. Kedysi som také nemal. Teraz som rád, že mám čas a môžem sa zavrieť v tmavej komore.

Hovorievaš, že spravodajská fotografia je remeslo.

Nie je to nejaké veľké umenie, naozaj si myslím, že sa to stane rutinou. Ale je veľmi fajn, keď do toho môžeš dať viac a tú rutinu si ozvláštňovať. Stále hľadať nové pohľady v opakujúcich sa témach. V Reuters veľmi dbajú na výtvarnosť fotky. Aby to nebol len zmrazený moment. A stále platí, keď dvaja robia to isté, nie je to to isté.

A čo fotenie na film?

Učí ťa pokore. Je tam toľko vecí, ktoré môžeš urobiť zle. Keď som vlani po dlhom čase začal fotiť analógom, bol som už nešikovný, jeden film sa mi roztrhol, druhý som založil zle. Je to aj o spomalení a rozmýšľaní. A úplne najviac ma na tom baví, že sa nespoliehaš na postprodukciu. Nie je totiž umenie nahnať do digitálnej fotografie atmosféru cez nejaký filter. Ale urobiť fotku analógom, aby bola od začiatku dobrá, chce oveľa viac námahy.