Ikonická fotografia: Migrant Mother

11. apríla krátko pred polnocou boli zverejnené víťazné fotografie prestížnej novinárskej fotografickej súťaže World Press Photo. Tohtoročná víťazná fotografia amerického fotografa Johna Moora zobrazuje srdcervúco plačúce honduraské dievčatko, zatiaľ čo jeho matka je šacovaná pracovníkom amerických pohraničných zložiek na americko-mexickej hranici. Táto fotografia bola publikovaná po celom svete a vyvolala rozsiahlu diskusiu o zákone tzv. nulovej tolerancie, ktorý zaviedla Trumpova administratíva. Zákon, na základe ktorého mohli byť utečenci zadržaní po prekročení hraníc USA trestne stíhaní spôsobil, že deti boli od rodičov po zadržaní často separované a umiestňované do iných zariadení. Pod tlakom tejto fotografie a pod tlakom verejnej mienky bol tento zákon 20. júna 2018 zrušený.

Z času načas sa objavia fotografie, ktoré dokážu pohnúť našim myslením, nakoľko v jednom zábere je vypovedaný celý jeden príbeh človeka. Navyše, ak má sociálny či politický podtón, môže sa stať, že táto fotografia sa stane symbolom, či ikonou. Spomeňme si na ďalšie fotografie, ktoré sa stali synonymami historických momentov, ktoré reprezentovali. Napríklad žena v letných šatách nebojácne stojaca zoči-voči ťažkoodencom v Baton Rouge v štáte Louisanna (USA) počas protestov v roku 2016 (pozri tu). Alebo žena v červených šatách, s otočenou tvárou po zásahu slzným plynom počas protivládnych protestov v Istanbule v roku 2013 (pozri tu). Či fotografia mladého muža v bielej košeli čeliaceho tankom na námestí Tiananmen v Peking v roku 1989 (pozri tu). Takýchto fotografií by sme našli ešte veľa.

V každom prípade silu týmto fotografiám dáva práve ten jeden jednotlivec, s ktorým dokážeme súcitiť možno práve preto, že je to človek každodenný. Obyčajný muž, obyčajná žena, úplne obyčajné dieťa. Napriek tomu sa stávajú rozpoznateľnými a vyplnia celý záber. Nejde len o to ako identifikujeme fotografiu, ale ako sa s ňou dokážeme identifikovať. Či dokážeme vo fotografii nájsť príbeh, či a ako na nás fotografia pôsobí, akú reakciu v nás dokáže vyvolať.

Koniec koncov každý máme iné cítenie, iné záľuby, páčia sa nám iné veci. Prebudia našu empatiu, naše city, eufóriu, smútok. Niektoré fotografie zanechajú stopu u mnohých z nás. Zachytávajú určitý okamih, ktorý sa nás dotýka. Objavia sa na obálkach časopisov, kolujú po sociálnych sieťach, stanú sa ikonami. Je to ako s celebritami. Čím viac ich máte na očiach, tým viac ich vidíte. Čím viac sú v obehu, tým viac sú na očiach. Často sa fotografie stávajú ikonickými keď sa stanú akýmisi náhradami za historicky komplikované udalosti, keď sa z nich stávajú pomníky našej pamäte. Tieto obrazové pomníky nám pripomínajú takmer zabudnuté bitky, stávajú sa symbolmi označujúcimi určité miesta, ktorým chýba pochopenie.

Ak si nejaká fotografia zaslúži označenie ako “ikonická”, tak je to fotografia Migrant Mother od Dorothey Lange (1936). Táto fotografia sa stala jednou z najznámejších a najčastejšie reprodukovaných fotografií spolu so všetkými pozitívami aj problémami, ktoré to prináša.

Vo februári 1936 Dorothea Lange cestovala a fotila v strednej Kalifornii projekt pre americkú vládnu organizáciu Resettlement Administration (RA, neskôr premenovaná na Farm Security Administration alebo FSA). Dorothea bola už mesiac na cestách a práve sa vracala naspäť domov do Berkley keď si v blízkosti mesta Nipomo všimla jednoduchú drevenú značku usmerňujúcu pocestných na kemp zberačov hrášku. Možno s troškou dramatizácie Lange tvrdila, že značku najskôr odignorovala a šoférovala ďalej, ale jej inštinkt jej povedal, aby sa vrátila.

Úroda hrášku v tom roku zamrzla a viac ako 2500 nájomných zberačov bolo bez práce, takmer bez jedla, vedúc zúfalý život v kempe. Aj keď vládna pomoc bola na ceste, situácia v Nipome bola zúfalá. Lange uvidela ženu sediacu pred provizórnym stanom s deťmi okolo nej. Vybrala svoj veľkoformátový fotoaparát (4” x 5”), namontovala ho na stojan a urobila sedem záberov. Trvalo jej to menej ako 10 minút. Zvláštne na tomto príbehu je fakt, že Lange zvyčajne strávila s ľuďmi, ktorých fotografovala viac času, rozprávala sa s nimi a robila si poznámky. V tomto prípade sa však neopýtala ani meno fotografovanej ženy. 24 rokov neskôr Dorothea na tento deň spomínala v rozhovore pre časopis Popular Photograhy: “Zbadala som a pristúpila som k hladnej a zúfalej matke, ako keby som bola priťahovaná magnetom. Nepamätám si ako som jej vysvetlila moju prítomnosť, alebo prítomnosť môjho fotoaparátu, ale pamätám si, že ona sa ma na nič nepýtala. Urobila som päť záberov, pričom som sa k nej neustále z jednej strany približovala. Neopýtala som sa jej ako sa volá, ani odkiaľ pochádzala. Povedala mi koľko má rokov, že je 32 ročná. Povedala mi, že jedia zmrznutú zeleninu z okolitých polí a vtáky, ktoré za podarilo zabiť deťom. Povedala, že práve predala pneumatiky z ich auta, aby mohla kúpiť jedlo. Sedela tam opretá o stan so svojimi pritúlenými deťmi a zdalo sa, že vie že moje fotografie jej môžu pomôcť a tak mi pomohla. Ako keby sme boli vzájomne vyrovnané.”

Dorothea Lange z etických dôvodov preferovala nefotiť ľudí bez toho, aby o tom vedeli. Veľmi často sa snažila najskôr so svojim objektom komunikovať a nadviazať vzťah. Jej fotografie sa dajú popísať ako vytvorené v spolupráci s fotografovaným objektom, štylizované. Vyhýbala sa nerežírovanej fotografii. Akokoľvek sa však detailne pozrieme na jej fotografie, nedozvieme sa čo sa naozaj v ten deň medzi ňou a fotenou ženou s deťmi stalo.

Po návrate domov do Berkeley Lange vyvovala filmy a urobila prvé nátlačky. Následne kontaktovala San Francisco News a 10. marca tieto noviny uverejnili príbeh o vládnej potravinovej pomoci pre hladujúcu kolóniu farmárov. Článok bol ilustrovaný jej dvoma fotografiami, ale tá, ktorá sa mala stať jednou z najslávnejších fotografií vôbec však v tomto prípade nebola použitá. Noviny ju publikovali až ďalší deň. Tentokrát to bola jedna fotka a text. Tým, že text nebol doplnený o ďalšie fotografie, fotka Migrant Mother mohla vyniknúť. Bol tým zároveň vytvorený akýsi precedens a táto fotografia sa do dnešného dňa často prezentuje samostatne a nie ako súčasť väčšieho fotografického súboru. Čo je ale v kontraste so systémom práce Dorothey Lange. Jej snahou bolo zaznamenávať ucelený príbeh, jej fotografie na seba nadväzovali a často boli doplnené ručne napísanými popiskami. Prerozprávanie príbehu fotografovaného človeka bolo pre ňu dôležitejšie ako vytváranie emblematických fotografií.

Čo teda práve fotografiu Migrant Mother urobilo emblematickou? V 20-tych a 30-tych rokoch minulého storočia populárne časopisy začali vo veľkej miere prinášať fotografické eseje. Tie boli doplnené o popisky k fotkám a text popisujúci a objasňujúci zachytené okolnosti. Len málokedy boli využívané izolované fotografie. Možno bola fotografia Migrant Mother odseparovaná od ostatných práve preto, že zovšeobecňovala vizualizáciu trpiacej ženy a detí. V súvislosti s touto fotografiou sú často používané slová ako nadčasová či večná, dokonca je prirovnávaná k temperovej maľbe Madonna a dieťa talianskeho maliara Duccia di Buoninsegna. Zobrazuje materstvo, detstvo, ľudskosť, bolesť a nepriazeň osudu.

Dodnes nie je známe kedy a ako vznikol názov “Migrant Mother”. Vládna organizácia RA (neskôr FSA), pre ktorú bola fotografia vytvorená, takýto názov nepoužívala. Často bola v súvislosti s fotografiou používaná popiska “Opustení zberači hrášku v Kalifornii. Matka siedmych detí. Vek 32. Nipomo, Kalifornia”. Ešte častejšie však médiá popisku úplne ignorovali, aby ju mohli používať v širších súvislostiach. Odborné médiá zas k fotografii prikladali len technické informácie: fotoaparát 4” x 5” Graflex, objektív Zeiss Tessar 7 1/2”, clona F8, expozícia 1/15 sek., film S.S. Pan.

Fotografia bola reprodukovaná a používaná nespočetne veľa krát, čo je ale zaujímavé, že samotná Dorothea Lange od jej použitia upustila vo vlastnej knihe, ktorú vydala spolu so svojim manželom - An American Exodus: A Record of Human Erosion (New York: Reynal and Hitchcock, 1940). Túto fotografiu v nej budete márne hľadať. Dnes sa už môžeme len dohadovať, či sa manželom fotografia do knihy nehodila, alebo či si Dorothea natoľko uvedomovala jej unikátnosť.

Po druhej svetovej vojne, niekedy začiatkom 60-tych rokov minulého storočia sa opäť vo veľkom začali používať fotografie z rozsiahlych archívov FSA. Viaceré fotografie sa stali synonymami 30-tych rokov a fotografia Dorothey Lange bola medzi nimi. A stala sa terčom kritiky. Predovšetkým v súvislosti s tým, ako často a kde bola zverejňovaná jej bola prisudzovaná akási významová nestabilita. Daň za jej časté používanie. Teoretici a historici fotografie si dodnes kladú otázky ako napríklad - O čom je táto fotografia? Čo vieme keď sa na ňu pozeráme? Čo ešte potrebujeme vedieť? Prečo sú ženy tak často zobrazované ako večné obete? Ako a kedy je možné fotografiu zneužiť a spolitizovať? Prečo a na koľko spôsobov bola fotografia orezávaná? Do akej miery Dorothea Lange s matkou naozaj spolupracovala? Do akej miery bola fotografia aranžovaná? Vyvstávajú však aj ďalšie otázky. Otázky týkajúce sa retušovania a porušovania pravidiel a etických kódexov dokumentárnej fotografie. Existujú totiž verzie fotografie Migrant Mother, na ktorých palec na ľavej ruke matky chýba, na niektorých fotografiách naopak je viditeľný. Dnes by za to Dorothei hrozil vyhadzov.

Tak ako to býva v súvislosti s už spomínanými celebritami, aj ikonické fotografie a známi fotografi sa retrospektívne dostávajú do centra pozornosti časopisov alebo televíznych relácií. Hľadajú sa ďalšie stopy a pátra sa po nových informáciách. Tento osud neobišiel ani fotografiu Migrant Mother. V roku 1978, celých 42 rokov po jej vzniku, sa Emmet Corrigan, reportér lokálnych kalifornských novín Modesto Bee, rozhodol matku z fotografie vypátrať. Našiel ženu menom Florence Owens Thompson. V tom čase už mala 75 rokov a mala indiánskych predkov, čo bol fakt, ktorý nikdy pred tým nebol spomenutý. Thompson na stretnutie s Dorotheou Lange nespomínala pozitívne, tvrdila, že jej Dorothea sľúbila, že fotografie nezverejní, že sa jej ani nespýtala na jej meno… Kritizovala aj fakt, že zo slávnej fotky nemala žiadny finančný prínos. Jej výpoveď odvysielali mnohé televízie a uverejnili ďalšie printové médiá. Vďaka tomu je dnes na fotografiu Migrant Mother často negatívne poukazované.

Dorothea sa tejto “antikampane” nedožila. Zomrela v roku 1965 a nemohla sa brániť ani detailnejšie osvetliť situáciu. Pravdou však je, že v čase vzniku tejto fotografie bola Dorothea štátnou zamestnankyňou a autorské práva boli teda verejným vlastníctvom. Médiá za jej zverejnenie nemuseli platiť, jej reprodukovanie bolo zadarmo. Teda žiadne peniažky pre autorku. Áno, často používaná a slávna fotka jej určite pomohla v kariére. Keby ešte dnes žila, príbeh by končil inak. V roku 1998 aukčný dom Sotheby’s v New Yorku predal originálnu kópiu fotografie Migrant Mother s Dorotheinými ručne napísanými poznámkami za 244 500 amerických dolárov. Môžete ju mať aj vy. Jej reprodukcia a použitie je totiž stále zadarmo. Stiahnuť si ju môžete tu.