Jarmila Štuková: Rozmýšľam v obrazoch

Fotila a nakrúcala v Iraku na fronte s Islamským štátom, v pásme Gazy, v Afganistane a na mnohých ďalších miestach, ktorým sa iní radšej oblúkom vyhnú. Česká fotografka a dokumentaristka sa zameriava krajiny trpiace vojnou, chudobou a sociálnymi problémami. Za svoje fotografie a videá získala niekoľko ocenení Czech Press Photo.

Fotíš, točíš, angažuješ sa v rôznych charitatívnych projektoch, ale ak si dobre spomínam, študovala si na DAMU.

Študovala som produkciu. Chcela som mať vlastný divadelný spolok a chodiť s ním po svete, lebo iné kultúry ma vždy fascinovali. Ale som individualistka. To pre divadlo nie je dobré. Tam ste stále v parte, je to ako veľká rodina. Uvedomovala som si, že viac ma to ťahá k samostatnej práci a že chcem cestovať. Stretla som ľudí, ktorí práve zakladali agentúru A News na produkciu reportáží a dokumentov. Zobrali ma tam ako takú „podržtašku“. Tam som začala fotiť a odišla som na prvé cesty. Príbehy ľudí a ich vizuálne stvárnenie ma však zaujímali už predtým. Chodila som na výstavy. Práca, pri ktorej je človek sám a musí sa sústrediť na obrázky, ma bavila. Nad vecami rozmýšľam skôr v obrazoch ako v slovách.

Čo ťa tak lákalo na cestách do nebezpečných oblastí?

Moja prvá reportáž bola o ženách v Indii, ktoré predávajú orgány, aby uživili svoje deti a o HIV pozitívnych v južnej Indii. Strávila som ťažké chvíle so sirotami umierajúcimi na AIDS. Ale práve to ma zaujímalo. A mám v sebe aj túžbu pomáhať. Moje ciele sa mi postupne plnili: aby mi vyšiel prvý článok, aby mi vydali fotky, aby som získala ocenenie. No čím viac som toho mala za sebou, tým viac som chcela skĺbiť dokumentaristiku s projektmi pomoci. Nechcem byť sociálny pracovník, ale veľmi ma baví pomáhať cez fotografiu a dokument. Upriamovať pozornosť na témy, o ktorých veľmi nepočuť.

Takže si si od začiatku vyberala náročné témy.

Na základe dvoch článkov z Indie ma zobrali do Magazínu Lidových novin. Asi sa im páčilo, ako píšem. V tej dobe boli noviny o niečom úplne inom ako dnes. Dnes je na všetko menej času, nie sú rozpočty, nikam sa necestuje, a ak áno, tak len na chvíľu. Žurnalistika sa veľmi zmenila.

Ako si sa naučila fotiť?

Techniku sa dokáže naučiť úplne každý. Nikto ťa však nenaučí, ako komponovať, to buď v sebe máš alebo nemáš. Základy ma naučil fotograf Michal Novotný. Keď vieš základy, môžeš experimentovať. Veľa vecí som si vyhľadávala na internete, tam je veľa tutoriálov. A potom som už iba chodila a fotila a snažila sa nachádzať dobré kompozície, ktoré vypovedajú o situácii. V dokumente ma nezaujímajú inštalované fotografie, ale fotografie, ktoré zachytávajú situáciu, ktorá sa deje tu a teraz. Ktoré majú v sebe príbeh rozoznateľný aj bez dlhých popisiek. Fotografiu mám rada, no viac ako radosť pri nej prežívam smútok, lebo nefotím príliš radostné príbehy.

Vždy si vyberáš zložité témy na komplikovaných a nebezpečných miestach?

Skoro všetky cesty ktoré podnikám, napríklad nedávno do Sierra Leone, alebo do Iraku na front s Islamským štátom, alebo do pásma Gazy, alebo do Afganistanu, sú náročné. Témy, ktoré si vyberáme, nie sú jednoduché a dostať sa na tie miesta je často omnoho zložitejšie než následná práca s fotografiou. Ako nedávno, keď sme s mojím manželom Andrejom a s Lenkou Klicperovou dokumentovali ofenzívu na Mosul. Všetko bolo dopredu dohodnuté. Ale nestačilo, že sme mali kopec pečiatok a fascikel papierov. Jeden generál sa rozhodne, že ťa nepustí cez checkpoint, a nedostaneš sa na frontovú líniu. A môžeš sa aj na hlavu postaviť. Čakali sme niekoľko hodín a bolo to veľmi frustrujúce. Máš obmedzený čas, obmedzené financie, vieš, že sa tam niečo deje, a nemôžeš sa tam dostať. Vtedy sa musíš obrniť trpezlivosťou. Ísť na úrady, prehovárať, mobilizovať všetky kontakty, ktoré máš.

Hlavne fotografky, ktoré sa vyberú do rizikových oblastí, kritizujú, aké sú hlúpe, alebo obviňujú z voyerizmu.

Tam, kde sú boje, nechodím preto, aby som robila frajerku, že som bola na frontovej línii, ani aby som sa tak zviditeľňovala v médiách, ale aby som bola schopná pravdivo popísať situáciu. Ak nie si priamo na mieste, dostávaš iba skreslené informácie.

Ako vyzerá práca fotografa a dokumentaristu v teréne, keď prvýkrát príde na neznáme miesto a za pár dní musí získať dosť materiálu na to, aby vyrozprával príbeh?

Spomeniem nedávnu cestu do Kamerunu. S Olgou Šilhovou sme tam šli točiť o praktike žehlenia pŕs. Na vidieku matky, babičky alebo profesionálne zažehľovačky zažehľujú prsia malým dievčatkám, aby ich neznásilnili spolužiaci zo školy. Už deväťročné dievčatká začínajú mať viditeľné prsia. Zažehľovačka vezme žulový kameň, nahreje ho nad ohňom a celu silou dievčatku zatláča prsia. Potom tlačia na prsia dlhou tyčou. Je to príšerné, nesmierne bolestivé. Chceli sme ukázať, že ešte aj teraz, v 21. storočí, sa v Afrike, ktorá je len pár hodín letu od nás, dejú také otrasné veci. Takéto cesty plánujeme dlho dopredu a využívame lokálnych fixerov. Všetko sme mali perfektne dohovorené. Že budeme bývať priamo v dedinách a stále budeme so ženami, aby nič nebolo štylizované, ale pravdivé. Ale prišli sme do Kamerunu a spoločne s organizáciou Gender Danger sme sa vybrali do dediny, kde nás mali čakať ženy, ktoré praktiku zažehľovania pŕs samy zažili. Tam sme sa však dozvedeli, že to bude inak. Začali nám tancovať v krojoch a povedali, že zažehľovanie nám neukážu, lebo žiadna žena nie je ochotná hovoriť pred kamerou. Skoro som sa nervovo zrútila a chcelo sa mi plakať. Ale rozhodli sme sa urobiť všetko preto, aby sa nám to podarilo. Nakoniec to vyšlo. Ale ani zďaleka nie tak, ako sme plánovali. Niekoľko žien, ktoré zažehľovanie pŕs zažili, nám síce na kameru porozprávalo svoje príbehy, ale bolo to celé narýchlo a nenechali nás v dedine pracovať aspoň pár dní. Vrátili sme sa do mesta, smutné, že veci nešli tak ako sme si ich predstavovali. A narazili sme na inú skvelú tému. Nočný život, herne a prostitútky. Bolo to vizuálne nesmierne zaujímavé. Ale veľmi náročné. Každú noc sme do piatej ráno prehovárali ochrankárov, aby nás pustili do nočných klubov. Na úplatky sme nemali peniaze. Olga má nesmiernu trpezlivosť. Kým ja som už strácala hlavu, keď som tomu chlapovi dvestoosemdesiatykrát vysvetlila, prečo chcem robiť tú reportáž, on po dvestoosemdesiatykrát súhlasil a hneď potom prišiel s ďalším argumentom, prečo nie, Olga dokázala vysvetľovať ďalej. Urobila svoj úchvatný úsmev, vychválila toho chlapa, že je najlepší manažér, akého v živote stretla. Bola taká milá a povzbudivá, že nás nakoniec za malý úplatok nechali aspoň krátko pracovať. Za tie fotky som potom dostala prvú cenu Czech Press Photo. Pri preberaní ocenenia som vyzdvihla hlave Olgu, bez nej by som sa do nočných klubov nikdy nedostala. Dokument je predovšetkým o čakaní a o veľkej trpezlivosti. Skoro nič sa nedeje tak, ako si to človek predstavuje.

Fotíš a nakrúcaš utrpenie, ale robíš aj reklamy a umelecké projekty, pri ktorých sa snažíš o inovatívnu formu. Čo z toho ti je najbližšie?

Kým sa teraz rozprávame cez whatsapp, vymýšľam dvojexpozície, sedemnásť vizuálov k sedemnástim divadelným predstaveniam. Mám pred sebou úplne inú fotografickú prácu. Štylizovať, pracovať s hercom, emóciou, ktorú zahrá. Teším sa na to. Budem sa môcť pohrať so svetlami a vizuálnou stránkou. Veľmi ma baví, že som na voľnej nohe a robím na projektoch pomoci a tvorbe kampaní. Napríklad Jedna blbá fotka. Spolupracujem s ľuďmi, ktorí prekonali ťažký popáleninový úraz, a s expertmi na popáleniny. Chceli sme vymyslieť preventívnu kampaň, ktorá by oslovila mladú generáciu, aby ľudia neliezli na vagóny a nedotýkali sa drôtov vysokého napätia, lebo to môže skončiť ťažkými popáleninami elektrickým prúdom. V Iraku sme s mojím manželom Andrejom natočili Selfie z války. Nebola to klasická žurnalistika, ale iný koncept. Krátky dokument, pohľad 360 stupňovou kamerou na životy troch ľudí: dievčatka z utečeneckého tábora, muža, ktorý hasí ropné vrty, a bojovníka šíitských milícií, ktorý bojuje proti Islamskému štátu. Jednoduchou grafikou sme vysvetlili, koľko utečencov vojna priniesla, koľko ropných vrtov ešte horí a aká je to katastrofa pre životné prostredie, a koľko ďalších gerilových skupín sa kvôli vojne s Islamským štátom vytvorilo. Za tento dokumentík sme získali ocenenie na Czech Press Photo. To nehovorím preto, aby som sa vyťahovala, ale preto, lebo takéto projekty dokážu zaujať a dúfam že aj motivovať k tomu, aby si diváci o témach zistili viac.

Takéto cesty sú však nákladné. Oplatí sa to v Česku? Sú médiá ochotné pokrývať náklady spojené s takouto žurnalistikou?

To je to, čo ma veľmi mrzí... Dokumentom sa neuživím. Preto robím všeličo od divadelných plagátov a reklám, ktoré mám zaplatené, až po reportáže a autorský dokument. Mám široký rozptyl aktivít. Vďaka tomu sa živím. Popri všetkom ostatnom točím dokumentárny film, časozber, o kamarátke, ktorá prekonala ťažké popáleniny. Postupne sa stala z respondentky spoluautorkou. Aj keď je nevidomá, nakrúca aj ona. Najprv sme si povedali, že budeme točiť len pre seba a podľa jej pocitu a psychického stavu nakoniec uvidíme, či film ukážeme svetu alebo vyhodíme do koša. A nedávno som prvýkrát v živote napísala grantovú žiadosť. V Iraku som videla toľko krutostí vojny z Islamským štátom, že som začala premýšľať, ako pomôcť. Vymyslela som projekt na pomoc deťom v utečeneckých táboroch. Som zvedavá, či ho v grantovej výzve podporia.

Často pracuješ s manželom. Ako to ovplyvňuje váš súkromný život?

Takmer ho nemáme. Včera som mala sviatok a síce sme boli na výstave a v kine, ale obaja sme popri tom pracovali. Často celé noci rozmýšľam, ako sa dostať na miesta, na ktoré chcem ísť, píšem si s ľuďmi a hľadám spôsob, ako minimalizovať náklady. To obrovské úsilie za reportážou alebo dokumentom nikto nevidí. Získať financie a ľudí, ktorí do projektu s tebou pôjdu, je veľmi ťažké. Keď sa ma študenti na prednáške pýtajú, čo je na tejto práci najdôležitejšie, hovorím im, že sa netreba vzdať. Aj keď niečo desaťkrát nevyjde, je dôležité zotrvať a ísť ďalej. Keď cítim bezmocnosť, tak sa nadýchnem a pokračujem v práci.

Radšej fotografuješ alebo nakrúcaš?

Točiť som začala preto, lebo rozpočty na cesty išli dole. Takže som z ciest musela toho priniesť čo najviac. A niektoré situácie sú lepšie na kameru. Bližší mi je stále fotoaparát ako kamera. Ale kamera a film ma tiež nesmierne baví.

Akú techniku momentálne používaš?

Na nakrúcanie kameru Canon FX300, ale zvažujeme kúpu Sony kamery s rozlíšením 4K. Na fotografovanie Canon 5D Mark III. Objektívy 16-35mm, 70-200mm, pevnú 50-ku. Viem, že to je o hubu, ale nosím iba jedno telo. Keby sa mi na ceste pokazilo, dopadlo by to zle. Rozmýšľam, kedy už konečne vyrobia malý finančne dostupný fotoaparát s kvalitou ako 5D-čka. To by som bola šťastná. Ťahať ťažkú brašnu, keď máš na sebe helmu a nepriestrelnú vestu, je horúco a musíš bežať, je náročné. Navyše ľudia sa veľkých objektívov boja. Snažím sa, aby ich moja technika čo najmenej desila. Na fototechniku pozerám ako iné ženy na kabelky a topánky. Chodím do fotoobchodov, šiaham na novinky, páči sa mi, čo dokážu. Ale dala by som neviemčo za to, aby mali menšie rozmery.

Nakoľko je pre teba dôležitý originálny pohľad vo fotografii?

Ak ide o tému, o ktorej by ľudia mali vedieť, je pre mňa dôležité urobiť ju bez ohľadu na to, či sa jej venoval niekto predo mnou. Nájsť originalitu je veľmi ťažké. Nemám rada umenie pre umenie, koncept pre koncept. Mám rada obsah a hĺbku. A mám radosť, keď sa mi podarí niečo neopozerané. Alebo keď sa pozriem na problematiku, o ktorej referujú médiá po celom svete, z nového uhla pohľadu. Keď prinesieš nový príbeh. Ako naše Selfie z války. Veľa novinárov fotilo a točilo v tej oblasti. Tie reportáže boli samozrejme dôležité, ale z logických dôvodov dosť podobné. Preto sme sa to s Andrejom snažili uchopiť originálnym spôsobom. Ale na druhej strane, keď ide o obrazovo zaujímavú tému, ako napríklad robotníci v soľnom kráteri, a chceš ich zachytiť, lebo vieš, že o krátky čas tam už možno nebudú, lebo je to miznúce remeslo, tak tam beháš s fotoaparátom, fotíš a baví ťa zachytiť to bez ohľadu na to, že to už pred tebou fotili iní. V takých prípadoch mám radosť, že som mohla byť súčasťou toho príbehu. Že som to videla na vlastné oči. To mi už nikto nevezme.