Fotografoval ozbrojené konflikty hlavne v Afrike. Potom zistil, ako veľmi mu vnútorne ubližuje zobrazovanie vojny. Pustil sa do dlhodobých projektov, napríklad o živote okolo najväčších svetových riek alebo o ceste migrantov naprieč Latinskou Amerikou. V posledných rokoch ho šokuje klimatická zmena. Chce upozorniť na to, že skutočne nemáme veľa času napraviť, čo sme na životnom prostredí napáchali. Preto práve cestuje polárnymi oblasťami a fotí topenie ľadu.
Holandský fotograf a spoluzakladateľ agentúry NOOR Kadir van Lohuizen (58) je človek na cestách. Neváha zdieľať so svojimi respondentmi ich náročné životné podmienky. To mu umožňuje nafotiť unikátne situácie. Kedysi založil útulok pre ľudí bez domova. Dnes, keď svoje fotografie vystavuje po celom svete a získal množstvo významných ocenení, hovorí akurát, že to nebolo zadarmo. Zaplatil za to napríklad tým, že nemá rodinu ani nikoho blízkeho. Väčšinu času je sám.
Asi od šestnástich. Tak som si podal v Holandsku prihlášku na fotografickú školu, ale neprijali ma. Vraj mám nedostatok talentu a motivácie.
Fotky, ktoré som im ukázal, boli naozaj zlé. Mal som osemnásť a fotil som krajinky. Len som si hľadal svoj štýl. Bavila ma čiernobiela fotografia, proces vyvolávania a tlače. No nemal som ani poňatia, čo by som chcel robiť. Keď ma nevzali na školu, tri roky som sa fotoaparátu nedotkol.
Založil som útulok pre bezdomovcov, pracoval som na lodiach. Potom som začal cestovať. Veľmi som chcel ísť do Číny, strašne ma zaujímala. Na tú cestu som si zobral fotoaparát. Práve v Číne som začal znovu fotografovať.
V roku 1985. Zistil som, že v Maďarsku sa dá kúpiť lacný lístok na vlak. Tak som stopoval do Budapešti a za šesťdesiat dolárov som si kúpil lístok do Pekingu cez Moskvu a Kyjev. Vtedy to bola úplne iná Čína ako dnes. Fotografoval som život ľudí. Podarilo sa mi dostať aj do Tibetu, čo bolo v tom čase úplne výnimočné. Na cestu späť som si musel zarobiť, tak som nejaký čas pracoval v Hong Kongu. Nosil som v hoteloch batožinu a hral som vo filmoch Jackieho Chana. Keď som si našetril, kúpil som si lístok do Európy cez Manilu. Na Filipínach som šiel na jeden z tých nádherných ostrovov. Ale začala revolúcia. Ľudia zosadili diktátora Ferdinanda Marcosa. Vrátil som sa do Manily a fotografoval som. Boli to moje prvé fotografie, ktoré publikovali médiá.
Veľmi. Chcem s nimi byť dlho, vysvetliť im, prečo som tam a kvôli čomu ich fotografujem. Niekedy som s nimi niekoľko dní, kým prvý raz vyberiem fotoaparát. Najprv si musím získať ich dôveru. Keby som ich rovno začal fotiť, bolo by komplikovanejšie sa k nim priblížiť. Mohli by mať pocit, že sa im nabúravam do súkromia. Že od nich len beriem, ale nedávam im nič naspäť.
Ak je to čo len trochu možné, preferuje bývať s nimi. Aj keď žijú v ťažkých podmienkach. To ma k nim dostane oveľa bližšie. Ak ich máš pochopiť, musíš byť s nimi.
V mojich očiach sme si všetci rovní. Fotograf sa musí k ľuďom správať s rešpektom. A byť čestný, čo sa týka informovania o práci, ktorú tam robí. Ak sa na ľudí budeš pozerať zhora, vycítia to a nikdy ťa nepustia do svojho intímneho prostredia.
To bolo rôzne. Väčšina súhlasila. Oni sa často cítia nevypočutí a nepochopení, takže veľmi chceli vyrozprávať svoje príbehy. Všeobecne ak si ľudia myslia, že zverejnenie príbehu im môže priniesť niečo dobré, sú otvorení. Ak ich to môže vykresliť v negatívnom svetle, je zložité presvedčiť ich.
Bol som vo veľkom časovom strese. Projekt trval rok a musel som vyprodukovať minimálne jednu story týždenne. K tomu videá a podcasty. Nemohol som si dovoliť chyby. Napríklad že sa budem zaoberať príbehom a napokon zistím, že sa nehodí. Takže prieskum a príprava boli skutočne veľmi dôležité. To platí všeobecne pre prácu, ktorú robím. Musím téme rozumieť, ak ju mám vyjadriť fotografiami.
Mnohí z nich tam vôbec nechcú ísť. Migrujú skôr vo vnútri vlastných krajín alebo odchádzajú do susedným štátov. Z Peru do Čile, z Bolívie do Brazílie. No veľa ľudí z centrálnej Ameriky sa do USA chce dostať. Bolo a stále to je veľmi nebezpečné a problematické.
Asi áno, keďže som s tými ľuďmi cestoval a spolu s nimi som prežil kontaktovanie pašerákov ľudí, problémy s gangmi a s americkou pohraničnou políciou. Niekedy to bolo zložité. No práve preto som tú cestu prešiel spolu s nimi, aby som pochopil, aká je náročná.
Väčšina ľudí si myslí, že migranti z centrálnej Ameriky sa chcú dostať do USA kvôli ekonomickému profitu. Aby zarábali lepšie peniaze. Čo je možno čiastočne pravda. Ale ľudia, s ktorými som hovoril, mi povedali, že hľadajú bezpečie. Lebo krajiny ako Salvator, Guatemala, Honduras sú tak nebezpečné, že z nich museli utiecť. No keďže nie sú oficiálne vo vojne, nie je takmer žiadna šanca, že by ich považovali za utečencov a v USA by mali šancu získať azyl. To je problém aj tu v Európe. Zvykneme hovoriť, že ľudia na úteku sú ekonomickí migranti. Nie politickí utečenci. Dokonca aj utečencov pred vojnou v Sýrii vyháňame. No základná myšlienka môjho projektu bola ukázať, že migrácia je prirodzená. Lebo keď my dvaja pôjdeme hlbšie do našich rodinných príbehov, zistíme, že nie sme odtiaľto. Že v skutočnosti pochádzame odinakiaľ.
Uvedomil som si, že vojnu už viac fotiť nedokážem. Vnútorne mi to ubližovalo. Nemyslím si, že to dospelo až do posttraumatickej stresovej poruchy, ale viem, že som k tomu mal blízko.
Áno. A myslím si, že je skutočne problém, že teraz, počas pandémie, sa fotografi k týmto témam veľmi nedostanú. Už predtým boli rozpočty redakcií témy minimálne. Žurnalistika je vo veľmi zložitej situácii. No podľa mňa je kľúčové, aby médiá prinášali zábery z vojny.
Neberiem seba samého tak vážne, aby som si myslel, že moje fotky z vojen zmenia verejnú mienku. Bol by som však veľmi šťastný, keby boli zdrojom informácií. Dúfam, že niečo v mysliach a srdciach ľudí vyvolajú. Že im pomôžu pochopiť realitu. A to možno nejako prispeje k zmene.
To je môj cieľ. Fotografovať to, čo zostáva nevypovedané. Rozprávať príbehy, ktoré už vypovedali iní, nemá pre mňa význam. Vždy veľmi dôkladne rozmýšľam, o čom treba hovoriť. Takmer nikdy som nefotil na objednávku nejakej redakcie. Zistil som napríklad, že konflikt v Zaire alebo Angole nedostáva žiadnu mediálnu pozornosť, tak som tam vycestoval a fotil. Potom som fotografie predával médiám. Bol to celkom dobrý biznis model. Práca na zákazku je obmedzujúca.
Áno, milujem cestovanie. Vždy som túžil vidieť všetky kúty sveta. Dnes je môj pohyb obmedzený kvôli pandémii koronavírusu. Tá už zmenila veľa mojich plánov. Cesty do arktických oblastí aj niekoľko mojich výstav sa zrušili. Alebo, povedzme, posunuli.
Začalo to riekou Niger v Afrike. Bol som zo seba trochu smutný. V Afrike som sa vždy cítil dobre, mal som rád jej obyvateľov, ktorí sú neuveriteľne flexibilní a schopní poradiť si aj v ťažkých podmienkach. No pochopil som, že svojou prácou ukazujem klišé. Vojny, hlad, mizériu. Chcel som nafotiť iný príbeh Afriky. Tak som si povedal, že budem cestovať s riekou a ukážem život okolo nej. Rieka Niger je veľmi pozoruhodná. Začína blízko morského pobrežia, potom urobí obrovský oblúk na Saharu a vracia sa naspäť k oceánu. Videl som, že je to dobrý nápad, a povedal som si: ok, potrebujem rieky aj na ďalších kontinentoch, v Latinskej Amerike, Ázii, Európe. Môj projekt o najväčších svetových riekach sa volá Žily. Tie rieky sú skutočne ako žily, ktorými prúdi život. Prešiel som pozdĺž nich od prameňov až po ústia.
Nie. Cestou pozdĺž Dunaja spozná človek obrovský kus histórie Európy. Hoci som Dunaj fotil dávno po páde komunizmu, cestou z Viedne do Bratislavy som sa stále cítil tak, ako keby som prekračoval železnú oponu. Také odlišné svety to boli. V krajinách bývalej Juhoslávie zas boli stále viditeľné rany po vojne.
Každá rieka je pekná. Ľudom dáva vodu na pitie, krajine vlahu... S riekami je spojená obrovská radosť.
Keď ľudia hovorili o migrácii, vždy to bolo v negatívnych súvislostiach. Ja si však myslím, že migrácia je stará ako ľudstvo. Každý z nás je potomok migrantov. Chcel som ukázať, že je prirodzená. Že je úplne normálne, keď sa ľudia sťahujú kvôli práci. A vlastne kvôli čomukoľvek. Migrácia nie je problém, ale obohatenie. Tak som si povedal, že vymyslím projekt o migrácii na americkom kontinente. Väčšina ľudí, ktorí tam žijú – či v Severnej alebo Latinskej Amerike – sú imigranti a potomkovia imigrantov. Ale ukázalo sa, že tento projekt je nemožné predať.
Ponúkal som ho médiám, skúšal som zohnať peniaze. No bez úspechu. Všetci sa pýtali: „Čo je na tom nové?“ Alebo: „Prečo by nás mala zaujímať Latinská Amerika?“ Takže tie dva dôvody, pre ktoré som ja tú tému chcel urobiť, boli presne dva dôvody, pre ktoré ma všetci odmietli. V živote som nevzdal veľa projektov. Tento áno. Potom som sa dozvedel, že Apple vyjde na trh s iPadom. Napadlo mi urobiť tento projekt špeciálne pre ne. Vyrobiť aplikáciu, v ktorej budú ľudia môcť čítať príbehy, pozerať si fotky a videá. A tento nápad bol úspešný. Ukázal mi aj, že niekedy je obal dôležitejší ako obsah. Na jednej strane to bolo pre mňa frustrujúce, na druhej strane som si povedal: „Keď budem môcť pracovať na tom, na čom chcem, a toto je cesta, ako na to zohnať peniaze, tak to urobím.“
Hranica s USA. Kvôli nebezpečným gangom, pašerákom ľudí a zbraniam. A niektoré úseky Latinskej Ameriky. Napríklad v nelegálnej bani na zlato to bolo zložité. Dvakrát ma olúpili. Raz som prišiel len o pas a peniaze. Druhý raz mi zobrali fotoaparát.
Keď som pracoval na projekte o stúpajúcich hladinách oceánov, všade som videl plasty. Bolo to veľmi rušivé. Zaujímalo ma, odkiaľ ten plast prichádza. Potom som začal rozmýšľať sám o sebe. Čo sa deje s mojím odpadom? Zistil som, že to netuším.
To bolo ťažké. Odpad vyzerá všade rovnako. Tak som dostal nápad zamerať sa na šesť miest na rôznych kontinentoch. Boli to mestá s viac ako pätnástimi miliónmi obyvateľov. Chcel som sa pozrieť, ako zvládajú – alebo nezvládajú – odpad, ktorý produkujú.
Najlepším príkladom bolo Tokio, najhorším New York. New York produkuje oveľa viac odpadu ako ktorékoľvek iné mesto na svete. Dvojnásobok mesta číslo dva, ktorým je Mexico City. Ale nevidno to. V Lagose či Jakarte vidíš smetiská. Ale v podstate produkujú relatívne malé množstvo odpadu. Tie neuveriteľné kopy pochádzajú z Európy a Ameriky. Odpad smrdí všade. Ale v Lagose, hlavnom meste Nigérie, nie tak hrozne. Ľudia nevyhadzujú jedlo. Nie je tam toľko organického odpadu, koľko ho vytvárame my tu v Európe.
Obaja sme predtým v tom prostredí pracovali, takže pre nás nebolo úplne cudzie. Dohodli sme si spoluprácu: Yuri bude fotiť ruské polárne oblasti a ja západné. Ale opäť boli problémom peniaze. Tieto regióny sú superdrahé a je zložité sa tam dostať. Stojí to neuveriteľné peniaze. Našťastie, pred tromi rokmi sme požiadali o veľký grant a podarilo sa nám ho získať.
Väčšina príbehov je o klimatickej zmene a dopade topenia zaľadnených oblastí na región.
Lepšie ako my. Je ťažké urobiť dobré fotky v tak náročných podmienkach, že základom sa stáva prežitie a udržanie tela v teple. Bolo tam mínus 45 stupňov. Keď som fotil kanadských vojakov, mal som omrzliny. Ale vyliečil som sa.
Pre mňa je to viac o dobrom príbehu ako o jednej dobre fotke. Dobrý príbeh potrebuje dobré fotografie. Tie prinútia ľudí pozrieť sa. Samozrejme, existujú aj klišé pravidlá: kompozícia, svetlo, viac vrstiev deja, schopnosť vypovedať príbeh – to je umenie fotografie.
To nie je pravda. Veľa vecí už bolo odfotených, no veľa ešte nebolo odfotených. A ľudia stále prinášajú originálne uhly pohľadu. Aj svet sa mení. Vojna vo Vietname nie je vojna v Iraku.
Nechcem byť učiteľ na plný úväzok. Ani si nemyslím, že som v tom dobrý. Ale mám to celkom rád a myslím si, že je skvelé motivovať ľudí. A je to aj moja povinnosť. Kedysi som sa učil od starších kolegov. Tak teraz cítim povinnosť odovzdať to, čo viem, mladšej generácii.
Nech to nerobia pre peniaze. Kto to robí pre peniaze, mal by sa radšej poobzerať po inej práci. A druhá je, aby nasledovali svoje srdce. Dobrý príbeh urobím len ak sa naň citovo napojím. Ak je pre mňa dôležitý a zaujíma ma. Preto nie som vhodný na práce na objednávku.
Za to, čo robím, platím vysokú cenu. Nemám deti. Mám veľa dobrých priateľov, ale nemám blízkeho človeka. Sedem mesiacov v roku som na cestách. To má obrovský dopad na môj sociálny život. Znie to veľmi romanticky, ale ver mi, že to romantické nie je. Väčšinu času som sám. Nevadí mi samota, no niekedy je ťažké nemať nikoho.
Miroslav Antolík
)
Bratislavské cintoríny (3)
Predstavujeme: Wallerret - rukavice pre fotografov (2)
Fotosúťaž: Portrét mobilom (12)
Príslušenstvo, ktoré sa mi osvedčilo (1)