Krajina na trosky

Včera som počula v rádiu správu, že z Južného Sudánu prešiel do susednej Ugandy miliónty utečenec. Opäť sa tam rozhorelo násilie. Spomínam si na ženu, ktorú som stretla pri mojej poslednej návšteve tejto ťažko skúšanej, najmenej rozvinutej krajiny sveta. Široko sa usmievala a ukazovala na svoj domček z hliny s kruhovým pôdorysom a takmer nijakým vybavaním. „Nie je vojna. Nemusím neustále niekam utekať. Som veľmi šťastná. Nič viac nepotrebujem.“

Chabé prímerie

Tak veľmi som vtedy dúfala, že konflikt naozaj ustal a ľudia budú žiť spokojne. V tomto štáte sa totiž bojuje od roku 1956. Sudán vtedy získal samostatnosť od Britov, no namiesto sľubovanej federácie začali arabskí moslimovia na severe vnucovať černošským animistom a kresťanom z juhu svoje pravidlá. Lenže aj juh chcel svoju slobodu. Začala vojna, v ktorej žili s malými prestávkami tri generácie ľudí. Žili... neustále utekali pred bojmi, odvykli si obrábať pôdu, nikto nechodil do školy. V roku 2005 Sudán a Južný Sudán konečne podpísali chabé prímerie s tým, že status najspornejších regiónov, rovná sa tých, v ktorých objavili ropu, sa vyrieši dodatočne. No nič sa nevyriešilo.

Začiatkom roku 2007 sme sa s Marošom Čaučíkom z humanitárnej organizácie eRko – Hnutie kresťanských spoločenstiev detí, slovenskou novinárkou Danielou a Norbertom z rakúskej mimovládky vybrali z Kampaly, hlavného mesta Ugandy, na tridsaťhodinovú cestu autom do Mapuorditu v Južnom Sudáne. Marošova aj Norbertova organizácia podporovala nemocnicu, ktorú tam otvorili Lekári bez hraníc a po ich odchode tam pôsobia aj doktori zo Slovenska. Do Južného Sudánu sa vtedy ešte nelietalo. Teda, nejaké lety, samozrejme, boli, ale boli tak drahé, že lietali len ľudia z OSN. Ostatní museli cestovať pekne po zemi. To platilo aj pre všetko, čo bolo treba doviezť.

Tri kilometre asfaltu

Naše auto nemalo nijakú zásadnú elektroniku. Hádam si nemyslíte, že v Južnom Sudáne nájdete servis na každom rohu? Ak sa tam vyberiete autom, musí byť pevné, terénne a čokoľvek sa s ním stane, musíte si to dokázať opraviť. Nemalo ani klimatizáciu. Kto by klímy v takej krajine plnil a servisoval? Pri teplotách okolo päťdesiat stupňov Celzia to na prašných cestách nebola žiadna slasť. Kamionisti to však mali ešte horšie. Prenášali náklad cez vyrabovanú krajinu a ak sa niečo cestou stalo a nemali satelitný telefón – pretože žiadny mobilný operátor vtedy v krajine nebol – museli táboriť pri svojom kamióne kým iný kamionista neodovzdal ich odkaz s prosbou o pomoc do centrály ich firmy napríklad kdesi v Keni a niektorý z kolegov odtiaľ nevyrazil. Mohlo sa to natiahnuť na týždne. Šofér však nesmel kamión opustiť. Miestni by ho vykradli.

Cestovať na vlastnú päsť? Doslova nemožné. V krajine neboli hotely. Až na pár výnimiek. Napríklad hotel v stanoch pri letisku v Rumbeku, teda pri airstripe, nie asfaltovej ranveji, kam cestujúcich lákal vrak lietadla, ktoré sa tu zrútilo. Ubytovanie v stane stálo 120 dolárov na noc. Čím komplikovanejší región, tým je všetko drahšie. Zaostalé zapadnuté kúty Afriky majú najdrahšie služby na svete. Druhý problém sú cesty. Neboli nijako značené. Samozrejme, majú iba prašné, tri kilometre asfaltky im omylom vybudovali kenskí cestári, keď si nevšimli, že prešli hranicu. Niekedy je to len sotva znateľná čiara cez nekonečný buš. Nezorientujete sa. Na rozdiel od miestnych. Na šesťhodinovej ceste do Marial Lou sprevádzal šestnásťročný chlapec, ktorý tadiaľ išiel raz a presne si to pamätal, hoci okolo bol stále rovnaký buš.

Ale, kto by tam aj načo chodil?

Väzenie v návese

„Lekár, ktorý mal krátko pred odletom domov, zrazu zmizol. Nebolo ho. Všade sme ho hľadali. Po troch dňoch jedného z pátrov napadlo, či nebude vo väzení. To je starý náves kamiónu pod stromom. Naozaj tam bol. Niečo si chcel totiž odfotiť,“ vypočujeme si v Mapuordite na úvod poslednú historku od Alfreda, mladého Mexičana, rehoľného brata a šéfa misie. Počas vojny bolo fotenie zakázané. Po vojne zostalo na uliciach veľa vojakov a mužov so zbraňami, ktorí zrazu nemali čo robiť. Tak buzerovali každého naokolo. Lekár čakal v rozpálenom návese kamióna tri dni, kým sa zídu starší z dediny a vyrieknu nad ním ortieľ. Našťastie ho rehoľní bratia dostali von. Fotiť v areáli nemocnice je ok. Ale vonku a v dedine treba byť opatrný. Aby sme neskončili v návese kamióna.

Pod nemocnicou v Mapuordite si nepredstavujte nič honosné. Jednoduché prízemné stavby s dlhými radmi postelí. Iba jedna miestnosť sa vymykala všetkému, čo môžete v Južnom Sudáne vidieť. Operačka. Bežala na generátor a mala aj záložný generátor, pre istotu, ak by ten prvý vypadol. Bola klimatizovaná! A hoci kvôli nedostatočnému vybaveniu nemohli podávať celkovú anestéziu, iba spinálne umŕtvovať telo od pása nadol, dokázali lekári zachrániť množstvo životov.

Miestni ľudia boli milí a usmievaví. Špecialitou nemocníc v tejto časti sveta je, že s pacientom zostávajú v ich areáli aj príbuzní. Nemocnica totiž nezabezpečuje jedlo. A pacienti prichádzajú aj zo stokilometrovej vzdialenosti. Príbuzní majú vlastné prístrešky na koloch alebo spia jednoducho pod holým nebom okolo ohnísk, na ktorých varia pre svojich pacientov. Veľa jedla tam nie je. Varia väčšinou kašu a pečené arašidy. Len občas sa našiel niekto, kto sa nesúhlasne odvrátil pred objektívom môjho fotoaparátu. Ostatní boli skôr zvedaví, okrem pár lekárov a rehoľníkov cudzincov nestretávajú často. To isté platilo v dedine. Vyskúšala som tam fotiť a bolo to v poriadku. Ani muži so zbraňami nerobili problémy. Autorita lekárov siahala až sem. Keď som prišla o rok, všetko bolo inak. Nerozumiem, kto a čím za jediný rok ľudí tak pokazil. Všade bolo hrozne veľa plastového odpadu a skoro každý pýtal za fotenie „money“.

Chystá kravy

V nemocnici mi dovolili fotografovať takmer všetko – vlastne všetko okrem pôrodu. Novorodeniatko minútu po jeho príchode na svet, ešte pokrčené a nechápajúce, kde to je a čo sa s ním deje, som už odfotiť mohla, keď ho utierali a čistili mu dýchacie cesty. Samozrejme, nefotím nasilu. Ak niekto dá najavo svoj nesúhlas, nefotografujem ho. Súčasťou fotenia sú aj pantomimické rozhovory alebo otázky a odpovede, ktoré tlmočí miestny zdravotník. Niektorí pacienti, zvyknutí na bielych lekárov, ktorí zachraňujú životy, ma považovali za veľkú autoritu. Iní sa po operácii chceli u mňa uistiť, že všetko prebehlo tak ako malo a skutočne im z tela niečo odoperovali. Napríklad slepé črevo. Lebo tu len tak lekárom neuveria. Vyoperované slepé črevá si chcú prezrieť a následne zobrať so sebou domov.

Ale veľmi chýba, ak nerozumiete jazyku. Majoritný kmeň, Dinkovia, majú veľmi zaujímavú kultúru, tradície a pohľad na svet. Navštívili sme jednu ich usadlosť. Bolo to skvelé. Zišiel sa celý kmeň. Boli zvedaví na nás a my na nich. Ukazovali nám svoje náradie – na mletie obilia na kašu, na sušenie rýb – a my im zas naše fotoaparáty. Len škoda, že sme sa nemohli naozaj porozprávať.

Keď sme z Mapuorditu odchádzali, práve kdesi v okolí začínali pohrebné obrady nejakého významného Dinku. Alfredo nám to pribehol povedať. Ceremónie mali trvať tri dni a ich súčasťou malo byť rituálne podrezávanie býkov. Kravy a býky si Dinkovia cenia natoľko, že ich nezabijú ani v čase najväčšieho hladu. Stádo kráv je tu ako náš bankový účet. Aj ženy sa kupujú za kravy. Keď mi chcel miestny muž naznačiť, že sa páčim jeho kamarátovi, prehodil: „Tento mladík už chystá kravy.“

Ďaleko na rentgen

Pokrok napredoval aj v tej zapadnutej krajine míľovými krokmi. Keď sme chceli v roku 2007 studené pivo, museli sme sadnúť do auta a odviezť sa štyridsať minút cez buš k domu, kde mali chladničku na generátor a predávali tak vzácne studené nápoje. O rok neskôr už boli generátory aj v Mapuordite. Horšie to bolo s dostupnosťou lekárskej starostlivosti. Neviete si ani len predstaviť, aké je zložité namontovať taký rentgen. Potrebujete izoláciu z rôznych materiálov. Čo je v tak odľahlom kúte sveta zložité. Pacient z mapuorditskej nemocnice, ktorý potreboval rentgenový snímok na správne stanovenie diagnózy, dostal od lekára výmenný lístok. S ním mal kráčať dvesto kilometrov do najbližšej nemocnice s rentgenom. V stave, kvôli ktorému ho hospitalizovali! Cesta tam mu mohla trvať asi dva týždne. Cez buš, samozrejme... O rok neskôr už zaviedli aspoň akú-takú verejnú dopravu. Ľudí vozili na korbách nákladné autá. Ak bolo pasažierov veľa, stáli a držali sa rukami obruby. Bolo to lepšie ako chodiť pešo, ale predstavte si takú cestu. Priemerná rýchlosť jazdy na prašných juhosudánskych dopravných tepnách je dvadsaťpäť kilometrov za hodinu.

Daniela raz nevydržala a kompaktom si z diaľky, z mosta urobila fotku rieky. Ľudia sa tam kúpali a ležali na brehu na farebných osuškách. Lenže pribehli vojaci. Začali sa odvolávať na zákaz fotenia. Alfredo naštartoval auto a chcel odísť. Samopalmi naznačili, že budú strieľať do pneumatík. Snažili sa zobrať mu kľúče od zapaľovania. Nedal im ich. Hádka dlho nikam neviedla. Nakoniec povedali, že musíme ísť do ofisu k veliteľovi.

Nasledovali sme ich našim autom až k „ofisu“, ktorým bolo priestranstvo pod stromami. Vysedávali tam vojaci vyššej šarže. Po dlhej diskusii im Alfredo povedal, že ak nám zabavia auto alebo čokoľvek urobia, nikdy ich už nikto neošetrí v nemocnici. To bola vážna hrozba. Nechali nás ísť.

Podané ruky

Koncentrácia ľudského utrpenia je v nemocnici vyššia ako inde. Príbehy tam nemajú iba šťastný koniec. Umierajúce deväťročné dievčatko, ktorému nezaberá žiadna liečba, žena s vážnou diagnózou a manžel, ktorý ledva súhlasí s darovaním krvi, aby jej zachránil život, iná žena, ktorú priviezli v bolestiach, lebo tam kdesi v buši jej pôrod nepostupoval – našťastie tam niekto mohol zájsť autom, chradnúci kojenci, malária, telá mužov prevŕtané guľkami, nádory... Pozeráte do očí človeku, ktorý tu možno o pár hodín nebude, dáte dieťaťu suchár, je nekonečne vďačné, hoci ho okamžite vyvráti, pretože jeho žalúdok nie je schopný stráviť nijaké jedlo a vy sa cítite trápne, že ste mu ho dali – nie preto, že by nemalo čo jesť, ale preto, aby ste hlúpo upokojili vlastné svedomie, aby ste ukázali – komu? – že od týchto ľudí nechcete len brať, ale im aj dávať, hoci je to zbytočné a narobíte viac škody ako osohu.

Najťažšie bolo fotiť lepru. Sladkastý pach tejto choroby, pach hnijúceho ľudského tela, sa vám zareže do všetkých pórov, slizníc, dostane sa pod kožu. Lepra, ktorá sa tu vyskytuje, je v skutočnosti veľmi komplikovaná, čo sa týka prenosu. Aby ste ju dostali, museli by ste byť v tesnom kontakte s chorým po dlhší čas. Takže bez obáv môžete podať človeku s leprou ruku. Ako fotografke mi to príde úplne prirodzené.

Ľudia tu majú z lepry obrovský strach. Ak sa vyskytne v dedine, celé rodiny nakazených musia odísť. Kolónia pre pacientov s leprou na okraji Mapuorditu bola smutné a beznádejné miesto. Mnohí ľudia už boli vyliečení, no prišli o prsty, časti rúk a nôh. Stratili v nich totiž citlivosť, nevšimli si poranenia, ktoré sa im rýchlo infikovali a amputácia bola nevyhnutná. No títo ľudia aj bez rúk a nôh museli obrábať políčka, aby mali čo jesť. Ženy bez väčšiny prstov plietli plstené taniere, ktoré potom predávali. Spomínala som, že v nemocnici mi dovolili fotografovať všetko. No bola situácia, kedy som nemohla. Keď primár, nekonečne obetavý brat Rosario z Talianska, ktorý tu liečil ľudí aj počas bojov, čistil infikovanú ranu na kýpti nohy pacientke s leprou. Žena revala od bolesti. Hoci pred zákrokom súhlasila s mojou prítomnosťou aj s fotografovaním, musela som prestať.

Hviezdy blízko

Hovorí sa, že Afrika vás buď chytí za srdce alebo ju znenávidíte. Na rovníku sú hviezdy tak blízko. Ľudia tu žijú tak jednoducho a prekonávajú problémy, o ktorých sa nám ani nesníva. Napriek tomu sú neskutočne odhodlaní a snažia sa naložiť so svojimi životmi čo najlepšie. Navzájom si pripravujú toľko utrpenia, až vám je zle, keď to vidíte. A potom stretnete pár detí, ktoré vás zdravia podaním malých rúčok a pritom skúšajú, či z vás zlieza biela farba. Skoro ráno vás rodina, ktorá nemá nič okrem oblečenia a trochy čaju, pozve, aby ste si s ňou posedeli pri ohni. A milujete ten svet. Aj s jeho horúčavami, škorpiónmi a vojakmi, ktorí na vás mieria zbraňami. Hoci dostanete maláriu a iný komár vás infikuje ďalšou hnusobou. Hoci je tu všetko neskutočne drahé a nepohodlné a všetko vlastne už niekto pred vami odfotil. Ak si to tu zamilujete, neustále sa sem túžite vrátiť.