Lekárska misia v Amazonskom pralese objektívom fotografa

V súčasnosti, keď sa v médiách veľa hovorí o Amazónii, správy sa týkajú devastačného odlesňovania, nezákonného ťaženia minerálov a násilností páchaných na domorodcoch. Smutné je, že vlády štátov, na ktorých území sa Amazon rozprestiera, konajú príliš pomaly. Tento negatívny trend je žiaľ dlhodobý, ale s výmenou vládnej garnitúry v Brazílii sa rodí nová nádej. Týka sa nás to? Celkom určite áno, je to predsa prírodné dedičstvo nás všetkých. Tento úžasný ekosystém je najväčším aktívnym úložiskom uhlíka, výrazne ovplyvňuje globálne podnebie, bohatý na endemickú faunu a flóru a je zároveň domovom pôvodným obyvateľom, ktorí tu po tisíce rokov žijú v rovnováhe s prírodou.

Počas mojich ciest do Amazonského pralesa som sa zoznámil s NGO Brazílske Lekárske Expedície, ktorý ma prvý krát pozvala dokumentovať ich prácu počas expedície v apríli 2019. Bola to pre mňa riadna výzva, keď som sa objavil v domorodej dedinke Cartucho na brehu rieky Negro, kde dobrovoľníci postavili mobilnú nemocnicu a počas jedného týždňa poskytovali lekárske úkony obyvateľom pralesa rôznych etník. Po dvoch týždňoch strávených v tomto úžasnom prostredí som si odniesol cenné skúsenosti a príbehy, ale aj postrehy, ako sa pripraviť na ďalší takýto projekt.

Píše sa november 2022 a ja sa veziem rýchlym motorovým člnom po rieke Içana k dedinke Assunção do Içana, ktorá sa nachádza v amazonskom regióne “Psia hlava” neďaleko od hraníc s Kolumbiou. Keďže do otvoreného člnu strieka počas jazdy voda, som svoj lodný vak zabalil do silného nepremokavého vreca a fotoaparát s dronom som si dal do vodného vaku od Bushman. Aplikoval som cenné skúsenosti z predchádzajúcich ciest. Každú vec z výbavy som si dobre premyslel, aby mi nič v tejto divočine nechýbalo. Zároveň aby, to čo mám, vydržalo tieto extrémne podmienky. A môžete si byť istí, že som neraz zmokol do nitky a to priamo v akcii!

Prvý týždeň pri stavaní mobilnej nemocnice, kde som aj ja pomáhal, ubehol rýchlo ako voda v mohutnej rieke Içana. Dôležité stavebné míľniky som dokumentoval pomocou dronu DJI Mavic 2 z vtáčej perspektívy. Práve časozber spomínaným dronom najlepšie zachytáva náročnú operáciu natiahnutia obrovskej plachty na hliníkový skelet hlavného oftalmologického stanu. Fotoaparát som mal vždy poruke, aby mi neušli momentky. Len čo sme stihli spojazdniť tri nemocničné stany, prichádzajú prví lekári a aj pacienti. Ciest tu niet, takže tu sa cestuje buď po rieke alebo malým vrtuľovým lietadlom, ktoré dokáže pristáť na neďalekej dráhe vysekanej v pralese.

S oživením prvých ambulancií v tejto dočasnej mobilnej nemocnici sa mení aj moje poslanie. V najbližších dňoch sa budem snažiť zachytiť prácu lekárov a dobrovoľníkov pri výkone svojho povolania, ktorú tu robia úplne nezištne, ale aj preniknúť do domorodej komunity a zachytiť ich každodenný život. Pri výbere foto-techniky som dával dôraz na parametre ako vysoká odolnosť voči prachu a vode, flexibilita a ľahkosť. Už po predchádzajúcich skúsenostiach som si zbalil bezzrkadlovku Olympus OM-D E-M1 Mark III a špičkové univerzálne sklo M.Zuiko 12-100/4 IS PRO. Fotenie prebieha v exteriéry na ostrom rovníkovom slnku či za silného dažďa, v provizórnych ambulanciách a taktiež na vychladenom operačnom sále, kde sú znížené svetelné podmienky a hlavne sa nemôžem približovať k sterilnému operačnému stolu. Tu nie je veľmi priestor na hranie sa s hĺbkou ostrosti, nakoľko všetko chcete mať ostré a taktiež treba byť neustále v strehu, čo sa ide diať. Je to hlavne o vytvorení dôvery medzi fotografom, lekármi a pacientom. Nedá sa to porovnať s fotením na ulici či kávového workshopu, kde si fotím v akejsi bubline. Tu sa cítim a pracujem ako člen tímu.

Dokumentaristika je hlavne o príbehoch a preto sa snažím si ich hľadať hneď pri príchode nových pacientov. Nadviažem prvý kontakt a sprevádzam ich počas pobytu v osade. Verte mi, sú to dojemné príbehy odvážnych ľudí. Len si predstavte osemdesiattri ročnú ženu, slabo vidiaciu kvôli pokročilému sivému zákalu, ktorá cestuje v otvorenom člne 3 dni a podstúpi operáciu očí v prostredí, ktoré sa ich optikou ponáša na vesmírnu stanicu. Alebo príbeh mladého muža, ktorý trpí akútnym zápalom čriev a jeho život visí na vlásku. S veľkou dávkou empatie a niekedy aj bez dychu zachytávam tieto intímne momenty.

Počas každej takejto misie sa snažim preniknúť do života domácich. Rád fotografujem ženy pri spracovávaní manioku či mužov pri lovení. Prijímam pozvanie od miestneho šamana Francisca do jeho domu. Po príjemnom rozhovore zapaľuje kadidlo vo veľkom hrnci a ním poverená mladá žena ide dymom vysvätiť ambulancie. Miestne tradície a medicína ide ruka v ruke s tou našou. Náhle sa organizuje malá výprava. Rád sa pridávam k tímu lekárov na prieskum do okolitých dediniek, kde hľadajú nových pacientov. Cesta je naplánovaná na dva dni a zrejme nebudem mať kde dobiť fototechniku. Pre tento prípad si beriem solárny panel a powerbanku od Goal Zero, na ktoré sa viem stopercentne spoľahnúť. Za skoré ranné vstávanie ma prales odmení dychberúcim pohľadom na hmlu stúpajúcu z hlbín temného porastu a pri východe slnka sa mení na akúsi zlatú auroru zdobiacu večne zelený baldachýn. Moment, na ktorý sa nezabúda do konca života.

Už doma pri triedení fotografií si prehrávam v pamäti tie mnohé príbehy lekárov a domorodých pacientov, opäť preciťujem divokú krásu Amazonského pralesa a zdieľam s vami zážitky plné ľudskosti či malých zázrakov. Verím, že vás to niektorých inšpiruje a vydáte sa pomáhať a dokumentovať humanitárne misie vo svete, lebo ľudskosti nie je nikdy dosť.