Lois Lammerhuber: Fotografiu jem, snívam, milujem

Lois Lammerhuber sa raz vybral na cestu americkým kontinentom, od severu na juh. Tam začal fotografovať. Netušil, že fotka otočí jeho život o 180 stupňov. No o krátky čas fotil profesionálne, spolupracoval hlavne s redakciou Geo, pre ktorú nafotil stovky reportáží a roky viedol jeho rakúsku redakciu. Založil vlastné vydavateľstvo fotografických kníh. Trikrát ho zvolili za najlepšieho fotografa sveta. A teraz, keď má šesťdesiatšesť rokov, rozhodol sa organizovať v Badene pri Viedni, kde žije, open-air fotofestival.

Vlani ho pozvali do francúzskeho La Gacilly, ktoré sa cez leto mení na galériu pod holým nebom už od roku 2004. Môže za to Jacques Rocher. Áno, má niečo spoločné so známou kozmetickou firmou. Okrem kozmetiky však impérium Rocherovcov podporuje fotoprojekty zamerané na človeka a životné prostredie a organizuje festival La Gacilly. Jacques Rocher je aj starostom La Gacilly.

Lois sa pre myšlienku open-air festivalu tak nadchol, že už v júni v Badene slávnostne otvoril 36 výstav fotofestivalu La Gacilly – Baden. Bola to drina. Ale on nekončí. Prvý ročník vystavuje fotografie jednoducho prenesené z La Gacilly. No Lois trvá na tom, že od budúceho roka pridá niečo vlastné. Aby bol fotofestival v Badene výnimočný.

Prečo bolo pre vás dôležité urobiť festival?

Začalo to emóciami. Vlani ma pozvali na otvorenie festivalu v La Gacilly. Bol som tam sám, takže som mal veľa času prechádzať sa a všetko si prezerať. Okamžite ma to dostalo. Bolo to úžasné. Nič to nepredstieralo, na nič sa to nehralo. Netvárilo sa to na super elegantnú akciu. Jednoducho to bolo tam ako súčasť mesta. Nádherná prezentácia fotografických tém. Úplne ma to chytilo za srdce. Bol som už na mnohých festivaloch, ale žiadny na mňa takto nezapôsobil. Takmer okamžite som si začal predstavovať, aké by to bolo, keby boli takéto fotografie nainštalované tu v Badene. Ten nápad prišiel možno od samotného boha fotografie.

Hneď ste sa rozhodli skúsiť to?

Áno. Lenže festival nie je orchester, ktorý by putoval z miesta na miesto. Uvažoval som, že tento nápad bude možno hlúpy. Ale stále som na to musel myslieť. Večer na recepcii zostala voľná stolička akurát vedľa Jacquesa Rochera. Poznáme sa niekoľko rokov. Prisadol som si a pozdravil som ho: Hello, dobrú chuť. Povedal som si: On teraz je, ja môžem hovoriť. Mám asi tri minúty. „Poznáš festival Art Basel?“ Prikývol. Samozrejme. „Art Basel – Miami?“ Prikývol opäť. „Poznáš festival La Gacilly?“ Pozrel sa na mňa ako na blázna. Jasné že pozná, keď ho sám organizuje. „Ale určite nepoznáš festival La Gacilly – Baden.“ Prestal jesť a položil vidličku. „Myslíš?“ spýtal sa. Muž s víziou, povedal som si v duchu. Nie je ješitný, nechce si festival držať len pre seba. Na mobile si vygooglil Baden. Povedal, že je to pekné mesto. Objali sme sa a pripili sme si, že ideme na to.

Čo na vašu myšlienku povedali tu v Badene?

To mesto nie je moje, iba tu žijem, nevlastním záhrady, park ani budovy. Takže to bolo treba dohodnúť. Prechádzajúci primátori by ušli len čo by som pred nimi vyslovil slovo fotografia. Našťastie, súčasný primátor Stefan Szirucsek je otvorený novým veciam a má dobrý vzťah k Francúzsku. Osobne som ho nepoznal. Poprosil som však nášho spoločného známeho, aby zorganizoval naše stretnutie. Stefan Szirucsek chodí každú nedeľu do kostola a po omši na kávu do farskej kaviarne. Tam sme sa stretli. Porozprával som mu o festivale. Opýtal sa ma: „Kedy ideme?“ O pár týždňov sme cestovali do La Gacilly. Prezrel si mesto plné fotografií a hneď v prvý večer povedal, že sa mu to veľmi páči. Keď bolo všetko dohodnuté, uvedomil som si: Dokelu, a teraz to naozaj musím zorganizovať. A je to veľké! V tej chvíli som si nebol istý, či to bol taký dobrý nápad.

Odvtedy prešiel rok a fotografie tu sú.

Tie výstavy milujem. Ako keby boli odfotografované pre toto mesto. Umenie fotografie a umenie záhradníctva do seba zapadli tak ako som to nikdy neočakával. Festival je masívna intervencia do záhrad, ktoré sú tu storočia. Keď fotografie na konci septembra odídu, ľuďom začnú chýbať.

Máte rád skôr tradičnú fotografiu? Alebo vás baví využívanie moderných vymožeností techniky, drony, roboty?

Fotografia sa mení. No v skutočnosti stále existuje len dobrá fotka a nie až taká dobrá fotka. Mnohí oddeľujú umeleckú a reportážnu fotografiu. Obvykle nebývajú spolu na jednom festivale. Ale tu v Badene ich vystavujeme vedľa seba. Myslím si, že medzi reportážou a umením neexistuje jasná deliaca čiara. Prelínajú sa. Tento fotofestival je mix štýlov. Ide v ňom o brilantné fotografie vytvorené brilantnými ľuďmi, ktorí majú fantáziu a odvahu pozrieť sa za obzor.

Prvý ročník La Gacilly – Baden bol o tom, že ste preniesli výstavy z Francúzska sem. Čo chcete postupne k festivalu pridať?

Je skvelé mať tu festival európskeho významu a priniesť tieto fotografie ľuďom, ktorí by za nimi do La Gacilly nikdy necestovali. Ale toto je festival La Gacilly, ktorý sa deje v Badene. Je to ich tvorba, ich myslenie, ich kultúrne pozadie. A pre nás výzva: máme to tu, a čo s tým urobíme. Chcem aktívne prispieť. Naša zodpovednosť je niečo pridať. Niečo geograficky a politicky naše. Pozícia Viedne je už tradične spájať východ a západ. Tu sa môžu stretávať ľudia z východu a zo západu. Francúzi nám výstavami ukázali, ako sa oni pozerajú na svet. My neovplyvníme ich pohľad, no niečo nové k nemu pridáme. Oni nerozmýšľajú nad tým, že by mali vystavovať maďarských, poľských, ukrajinských fotografov. Vystavujú skôr Francúzov, Američanov, Britov. Takže týchto fotografov môžeme priniesť my. Festival potrebuje dušu. Možno o päť – desať rokov sa zaradíme medzi veľké festivaly Európy. Len musíme pridať niečo zo seba. Festival dokumentárnych filmov, workshopy, lektorovania, diskusie s fotografmi, ktorí budú premietať svoje práce. Aby si tu ľudia sadli a začali spolu hovoriť. To je o duchu a atmosfére festivalu. Kto participoval raz, pozvem ho o rok znova. Už dvadsaťpäť rokov chodím do Perpignanu. Je to ako stretávať rodinu. Na výstavy mám čoraz menej času. Každý sedí a stretáva sa s ľuďmi. To je komunita a duša festivalu.

Predtým, ako ste začali fotografovať, pracovali ste v úplne inom obore?

Bol som vtedy niečo, čo dnes nazývame IT. Ani som nerozmýšľal nad tým, že by som sa stal fotografom. Vôbec som necítil potrebu fotografovať.

No vybrali ste sa na cestu cez americký kontinent od severu na juh.

Chcel som si svoju cestu zdokumentovať. Nič viac. No dostalo ma to. Fotografiou som sa začal vážne zaoberať až ako tridsaťtriročný. Ani teraz nie som fotografom, ktorý by fotografoval celý čas. Ako keby som mal v sebe vypínač. Keď sa zapnem pre fotografiu, sústredím sa na ňu na sto percent. Teraz ho mám však vypnutý a neobzerám sa stále dookola s cieľom nájsť najlepší záber.

Čo pre vás fotografia znamená?

Fotografiu jem, pijem, snívam, milujem. Fotografia je nelimitovaný priestor pre vyjadrenie človeka. Iné umenie je privilegované. Vyžaduje si štúdium, ateliéry, nástroje. Na fotografii však dnes môže participovať každý. Je ako futbal. Každý fotografuje tak ako každý môže hrať futbal. V Badene je však teraz liga majstrov fotografie. Fotografi nie sú náležite ohodnotení. Aj to je dôvod, prečo som na svoje 60. narodeniny neurobil veľkú párty, ale finančne som zadotoval ocenenie na Lumix foto festivale v Hannoveri. Fotografia má byť o humanizme a myslím si, že môže niečo zmeniť.

Čo fotografujete vy sám?

Reportáž. Intifády, pápeža, redizajnovanie Šanghaja, krásne európske zámky... Pre časopis Geo som nafotil dvestopäťdesiat príbehov. Teraz však už tak veľa nefotografujem. V poslednom období fotím priemysel. Dostal som sa vďaka tomu na miesta, ktoré nie sú tak ľahko prístupné. No uplynulý rok som riešil hlavne festival.