Z tých fotiek srší láska k ľuďom a radosť zo stretnutí s nimi. Marcel je pri nich blízko. Rozhodujúci moment, kedy stlačiť spúšť, uňho neprichádza tak, aby nič netušiaceho fotografovaného prekvapil. Prichádza po zoznámení. Po rozhovore. Tie vzácne chvíle, keď vás neznámy pozve k sebe na kus reči, si často cení viac ako fotografiu. Počas návštevy Arménska a Náhorného Karabachu musel zjesť veľa obedov. Za každú fotku jeden.

Výstavu jeho fotografií si môžete pozrieť v Pro Laika Gallery Restaurant do 2. decembra.

Ako si začal fotografovať?

Ako pätnásťročný som začal skákať s padákom a o rok neskôr som sa dostal do strediska vrcholového športu v Lučenci. Tam fotili všetci. Aj za socializmu sme ako športovci veľa cestovali, tak sa veľa fotilo. Aj cesty, aj zoskoky. Medzi parašutistami bolo viac fototechniky ako kdekoľvek inde. Mali sme aj kamery na nakrúcanie videa, bola tam tmavá komora. Tak som začal fotiť aj ja. Prvý foťák mi kúpil otec v roku 1983. Bola to Smena 8M. Mám ju doteraz.

Skočil si z lietadla a popritom si fotil? Dá sa vtedy sústrediť na zoskok aj fotografiu?

Vieš ako sa fotí so Smenou. Pretočiť, natiahnuť. Myslel som si, že to zvládam. Ale moc to nešlo dokopy.

Čím je pre teba fotografia zaujímavá?

Fascinuje ma to zamrazenie momentu, okolo ktorého je príbeh. Dlho som fotil primárne svoju rodinu, kamarátov. V roku 2000 som začal fotiť na digitálne kompakty. Pred desiatimi rokmi som to zobral vážnejšie a kúpil som si prvú digitálnu zrkadlovku.

Čo znamená, že si to zobral vážnejšie? Sústredil si sa na určité témy a štýly fotografie?

Dodnes som ešte „mladý a nevyhranený“. Začal som fotiť všetko. Krajinky. Šport, lebo mám k nemu blízko. Veľa som fotil karate. Ja som karatista, syn je karatista, reprezentant. Tak som dlhé roky fotil karatistov. Fotil som lyžiarov, fotil som pod vodou, lebo lyžujem a potápam. Fotil som parašutistov, ale už neskáčem. Skončil som pred pár rokmi. Istý čas sme mali parašutistickú školu, ale to už skončilo. K street fotografii som sa dostal cez Jula Kotusa. Prihlásili sme sa spolu so starším synom na jeho workshop. Chytilo ma to.

Takže parašutizmus ti nevydržal, ale fotenie áno. Živíš sa však niečím úplne iným.

Som ITčkar, úplne oficiálne softvérový architekt. Posledné roky mám na vizitke napísané „CEO“. Máme s bratom softvérovú firmu a všetok voľný čas sa snažíme venovať rodine a svojim koníčkom. Brat je triatlonista, vytrvalostný bežec, chodí na osemtisícovky, stále však tvrdí, že je vysokohorský turista. A ja potápam, lyžujem, skialpujem, chodím na hory. A fotím.

Z tvojich fotiek pozerajú tváre ľudí, ku ktorým si veľmi blízko. Postupne si teda našiel svoju cestu vo fotografii.

Najprv som začal blbnúť s infrafotografiou. Fotil som infrakrajinky. Nebolo veľa takých fotiek, tak sa to ľuďom páčilo. Potom som fotil infračervené dokumenty. Ľudí infrákom. Ale to bolo hľadanie, ako byť iný. Nakoniec som sa vrátil späť k základom. Istú dobu som viac čítal a pozeral si fotky dobrých fotografov - dokumentaristov ako fotil.

Čo si pritom zistil?

Že fotka nie je o technike, ale o oku. A teraz čoraz viac zisťujem, že to nie je ani o oku, ale o srdci. Aspoň dokument. Vyžaduje si žiť s ľuďmi, existovať s nimi. Nesmú ma brať ako rušivý prvok. Stávam sa súčasťou príbehu.

Ako?

Napríklad v Náhornom Karabachu ma každá fotka stála obed. Keď som niekoho odfotil, pozval ma k sebe a musel som sa ísť k nemu najesť. Bolo to výborné. Jedia syry, tvaroh, med, vajcia, nekvasený chlieb a nejakú zelinu k tomu, takže je to zdravé. A zvládneš aj štyri obedy za deň. Čiže veľa som jedol. Pointa je, aby ťa ľudia prestali vnímať. Prídeš k človeku a on je v strehu, že kedy ho odfotia. Zdvihneš foťák a on hodí pózu. Ale keď som s ním dlhšie, polhodinu, hodinu, dve hodiny a rozprávame sa o čomkoľvek, stanem sa súčasťou príbehu. Toho človeka do ničoho netlačím. Jednoducho ho fotím počas rozhovoru o bežných problémoch. Navyše oni sa veľmi radi rozprávajú. Ľudia v Arménsku a Karabachu napríklad o konflikte s Azerbajdžanom.

Prečo si sa vybral práve tam?

Bol to nápad môjho kamaráta, českého fotografa s arménskymi koreňmi a ruským pasom Garika Avanesiana. Organizuje fototripy po celom svete. Najbližšie s ním idem v januári do Bangladéša. Ešte jedno miesto je tuším voľné.

Kam ešte rád cestuješ? V Pro Laika Gallery Restaurant si vystavoval už dvakrát, naposledy to boli fotky z Indonézie.

Do Indonézie chodím často a mám ju rád. Stačí zájsť mimo turistických miest a ľudia sú tam iní. Nič nemajú a aj z toho ti polovicu dajú. Alebo aj všetko. Nemám rád subsaharskú Afriku. V Keni nás majú za chodiace peňaženky. Každý chcel za fotku peniaze. Ja som v živote za fotku neplatil. Tým pádom som tam nemohol fotiť. Akonáhle som vytiahol foťák, ľudia natrčili ruky a chceli bakšiš. Nevedeli sme sa dohodnúť.

Takže si sa vrátil a nemal si ani jednu fotku?

Fotil som zvieratká. Tie odo mňa nechceli peniaze. Hoci nefotím wildlife, ale keď som tam bol, tak som si nafotil zvieratká. A nafotil som dve pekné série, ktoré neboli za prachy. Rybári a decká, ktoré trénovali rugby. Tam som bol súčasťou príbehu. Nevadilo im, že trénovali a ja som pobehoval s foťákom po ihrisku. Sem tam ma zrazili, sem tam som zrazil ja ich, ale vznikli krásne fotky. Na tretí deň im bolo úplne jedno, že sa tam motá nejaký biely.

Neponáhľaš sa pri fotení a čakáš, kým si na teba ľudia zvyknú?

Presne tak. Vtedy prídu tie rozhodujúce okamihy. Postupne na teba zabudnú, nevnímajú ťa ako rušivý element. Vtedy prídu nefalšované emócie. Prestane to byť o tom, že zas prišiel nejaký turista. Pritom niekedy fotím aj v turistických destináciách. Stačí zájsť kúsok za turistickú zónu. V Jakarte som desať metrov od luxusnej ulice objavil slum. Žili v ňom úplne iní ľudia než tí na hlavnej ulici. Na druhý deň im už bolo úplne jedno, že sa tam motám. Zas je tu ten divný človek, ktorý si fotí práve nás a nevieme prečo, mysleli si.

Teraz sa niektorí čitatelia určite zhrozia: sám s foťákom v slume! Neokradli ťa? Nezabili? Stalo sa ti niečo nebezpečné?

Ľudia majú skreslené predstavy, že sú nebezpečné krajiny. Myslím si, že skôr my sme nebezpeční... Raz v Jordánsku sa mi stalo, že som si odfotil beduína pred čajovňou. Urobil nejaký pohyb a z čajovne vybehli dvaja týpci. Povedali mi, že je to významný beduínsky šejk a nemôžem si ho len tak fotiť. Zaujímalo ich, či nie som Američan alebo Izraelčan. Chceli vidieť pas. Pas so sebou nikdy nenosím, načo, akurát mi ho môžu ukradnúť. Nechávam ho v hoteli. Tak chceli, aby som dal dole trenky. Či som obrezaný. Radšej som im ukázal slovenský znak, ktorý som mal na tričku. Nakoniec ma pozvali do čajovne a dal som si s nimi a so šejkom čaj. Takže boli nepríjemní, ale len chvíľu, kým sa to nevyjasnilo. Jednoducho nemali radi Izraelčanov a Američanov. Fotka mi zostala.

Po takých krajinách sa pohybuješ sám?

Nikdy nechodím so sprievodcom. Mám rád slobodu. Mám rád, keď o sebe rozhodujem ja a nie vedúci zájazdu. V Keni som si prenajal auto od nejakého černocha. Prišiel som na vrátnicu národného parku. Kde máš guida?, čudovali sa. Všetci sa pýtali, prečo som sám, keď som biely. Ale prečo nie? Veď viem šoférovať.

Fotíš takto aj na Slovensku alebo ťa naše prostredie neinšpiruje?

Láka ma aj naše prostredie. Mám nápady, čo by som tu chcel fotiť. Ale vždy narazím na uvažovanie ľudí, že čo za to a čo za tým je. Nerozumejú, že niekto chce fotiť len preto, aby fotky vystavil. Prvá otázka je, či fotky potom predám a koľko veľa za ne zarobím. Ľudia za tým hľadajú prachy.

Čo za tým hľadali ľudia v Karabachu?

Povedal som im, že žijú v prostredí, ktoré by som chcel sprostredkovať ľuďom u nás. To je môj cieľ. Tu príde človek do nákupného centra, minie strašne veľa peňazí, ale stále nie je šťastný. Túžime po nejakej nadštandardnej slasti. Nevieme sa zastaviť. Preto fotím takéto krajiny, lebo chcem ľuďom ukázať, že sa dá žiť inak. Jednoduchšie, skromnejšie. Arménsko je krajina o dvoch slovách. Pokora a hrdosť. Sú veľmi pokorní a sú veľmi hrdí na to, že sú Arméni. Úplne inak než naši „hejslováci“. Vyžaruje to z nich. V Jerevane som videl, ako ľudia začali len tak tancovať národné tance. Pýtal som sa, či je to nejaký súbor. Odpovedali, že nie. Že sú to predsa ich tance a každý ich ovláda.

Motáš sa niekde po indonézskej dedinke, zbadáš motív, ktorý sa ti páči. Čo urobíš? Okamžite zdvihneš fotoaparát k oku?

Raz som si prečítal, že existuje rozhodujúci okamih. Myslel som si, že to znamená, že musíš každého prekvapiť. Že nesmú o tebe vedieť. Plížiš sa nenápadne ako snajper, zrazu vytiahneš foťák, cvakneš a už to máš. Ale o tom to nie je. Najprv sa s ľuďmi rozprávam. V Indonézii, kde majú na každom ostrove úplne iný jazyk, sa rozprávam rukami-nohami. Medzitým si ľudí fotím.

Komunikácia je teda pre teba podstatná?

Niekedy podstatnejšia ako fotenie. Veľa sa dozvieš. Ľudí napríklad strašne baví, keď prejavíš záujem učiť sa ich jazyk. Na niečo ukážem, oni mi povedia, ako sa to povie, ja to zopakujem, oni sa smejú na mojej výslovnosti.

Plánuješ dopredu, čo chceš fotiť? Alebo sa nechávaš prekvapovať tým, čo ťa stretne?

Pri projektoch mám plán. Napríklad teraz fotím bratislavské siluety a tému „Escape“, človeka, ktorý odniekiaľ uniká. Pritom hľadám vhodné situácie so zaujímavým, špecifickým pozadím. Ale keď cestujem, čakám, čo príde. Ráno vstanem, niekam sa doveziem a túlam sa. Niekedy  celý deň neodfotím nič. Ale tá fotka raz príde. Len to nesmieš siliť. Nesmieš sa tlačiť do toho, že urobiť fotku. Keď som to takto silil, nafotil som niečo. No keď som si to s odstupom času pozrel, nebolo to dobré. Teraz už netlačím na pílu. Neurobím fotku, no a čo? Nemusím priniesť fotky do agentúry alebo časopisu. Som slobodný.

Najradšej fotíš sám?

Áno. Aj keď sme viacerí, ideme každý sám za seba. V dedine sa vyberie každý iným smerom. Potom sa niekde na ulici znovu stretneme. Ak vidím niečo dobré, pošlem nejaké decko na ulici po mojich kamarátov. Zaručene ich nájde a dovedie.

Vraciaš sa na tie isté miesta, k tým istým ľuďom?

Ľuďom, ktorých som nafotil v Indonézii, som druhýkrát priniesol fotky. S kamarátom sme ich hľadali po poliach. Keď sme ich našli a odovzdali im fotky, tešili sa. Aj ujovi Viktorovi v Náhornom Karabachu som sľúbil, že k nim ešte prídem a prinesiem im fotky.

Takže vznikajú aj priateľstvá?

Nie sú to facebookové priateľstvá, lebo v tých končinách facebook veľmi nefunguje. Ale myslím, že keď sa k nim vrátim, tak budú radi. A viem, že sa tam môžem vrátiť kedykoľvek.

Koľko si s ujom Viktorom strávil času?

Strašne veľa. Obrazne som s ním prešiel Európu. Celý život neodišiel zo svojej dediny, len počas 2. svetovej vojny došiel až do Berlína. Viem všetko, čo sa dialo, lebo mi porozprával všetky zážitky. Potom sa vrátil späť a  zas nikde nebol. Rád počúvam takéto príbehy.

Čo potom s fotkami? Čo je pre teba dôležité? Ukázať ich ľuďom? Vystaviť? Vydať v knihe?

Chcem ich ukázať ľuďom. Každý chce predsa prezentovať svoju tvorbu. Výstava je pekná spätná väzba a satisfakcia. V roku 2012 som v Bratislave otvoril galériu, kde sa mali predávať fotoobrazy. Už nefunguje. Slovensko je v tomto divné. Ľudia nevedia oceniť, že dostanú originál, a ten niečo stojí. Radšej idú do veľkoobchodu s nábytkom a kúpia si tam červený autobus pred Big Benom za pár eur.

Aký máš teda vo fotení cieľ?

Keď som bol mladší – a vlastne ešte nedávno – som mal strašne veľa cieľov. V karate máme krásne príslovie: Cieľom cesty je cesta samotná. Teda cieľ nie je. Načo? Dosiahneš ho, a? Čo teraz? Zastrelím sa? Začnem znovu piť? Nie. Naša spoločnosť je strašne precieľovaná. Premotivovaná. Stále ísť ďalej. Majiteľ každej firmy chce ročne zvýšiť obrat o desať, dvadsať, tridsať percent. Je to vôbec možné, neustále ho takto zvyšovať? Stále sa za niečím hnať? Potom ti unikajú tie podstatné veci. Napríklad ujo Viktor.

Pozývame vás na premietanie fotografií s autorovým rozprávaním o ceste, ľuďoch a fotografovaní do ProLaika Gallery Restaurant vo štvrtok 16. novembra o 18:00. Vstup voľný.