Marek Pupák: Fotka mení veci

Stretli sme sa na fotografickom festivale v Martine. Marek Pupák prišiel so starkou. Nie náhodou. Medzi fotografiami, ktoré tu vystavuje, sú aj dokumentárne fotografie o živote starkej. Intímne, no vôbec nie smutné alebo depresívne. Marek sa fotkou neživí, no venuje jej každú voľnú chvíľu. Vymýšľa si fotografické projekty, cestuje za nimi a investuje do nich čas aj peniaze. Dvakrát bol ocenený na súťaži Slovak Press Photo.

Ako a prečo si začal fotografovať?

Bolo to v roku 2006. Mal som chuť niečo tvoriť. V pivnici som našiel starý fotoaparát Zenit. Nevedel som, ako sa s ním pracuje, ale veľmi ma zaujal. Vtedy už boli na trhu digitálne fotoaparáty, ale na Zenite sa mi páčilo, ako vyzerá a ako poriadne to po stlačení spúšte cvakne. Bol to otcov fotoaparát. Dal mi doňho film, vysvetlil mi, čo je clona a čo čas. Začal som fotografovať. Myslel som si, že keď fotky vyvolám, budú tam len čierne a biele miesta, že som to buď prepálil alebo podexponoval. Našťastie, boli tam obrázky. To ma posmelilo. Začal som fotografovať. Napríklad keď som šiel von s kamošmi, tak som to dokumentoval. Snímal som ich pri normálnych situáciách. Bavilo ma hľadať si záber, cítiť svetlo.

Vyštudoval si však dokumentárny film.

Po strednej škole som nešiel hneď na vysokú, ale na dvojročnú súkromnú umeleckú pomaturitnú školu do Bratislavy, odbor Fotografický dizajn. Tam sme dostávali zadania, ktoré sme mali kreatívne poňať. Učili sme sa o histórii fotografie, o autoroch. Fotografie sme vyvolávali v tmavej komore. Umelecké prostredie sa mi páčilo a chcel som sa posunúť ďalej. Ale začal ma zaujímať aj dokumentárny film. Rozmýšľal som, či ďalej študovať fotku alebo dokument. Prvé prijímačky som mal na Akadémii umení v Banskej Bystrici na dokumentárny film. A hneď to vyšlo.

Čo ťa teda viac baví, film alebo fotka?

Aj film mám rád, ale fotka ma priťahuje viac. Filmová škola ma naučila veci, ktoré potrebujem aj pri dokumentárnej fotografii. Napríklad ísť si za témou. Nájsť vhodného človeka, ozvať sa mu, povedať mu, že ho chcem točiť alebo fotiť. Komunikovať.

Vo fotografii si úspešný, dvakrát si získal ocenenie Slovak Press Photo, prvýkrát ešte v študentskej kategórii za projekt Na Slovensku po slovensky, druhýkrát za sériu Ostrov slobody.

Ako študent som sa prihlásil prvýkrát a hneď som uspel. To ma veľmi potešilo. Chcel som pritom len vedieť názor poroty. Či moje fotografie pochopia. Na moje počudovanie to vyšlo hneď dobre, skončilo to prvým miestom. Vlani v klasickej „dospelej“ kategórii mi to vyšlo opäť.

Fotografiou sa pritom neživíš.

Fotografiou sa síce priamo neživím, ale fotím veľa. Pre seba, projekty ktoré si vymyslím. Alebo promo fotky kamarátom, ktorí majú kapely. Fotografiu beriem vážne. Investoval som do vybavenia, aj keď to nie je nič, čo by ma živilo. Je to môj koníček, do ktorého dávam peniaze a čas.

Fotíš dokumentárnu fotku? Žiadny ateliér?

Nebaví ma inscenovať realitu. Najradšej hľadám autentický moment, ktorý možno vyzerá ako zinscenovaný, ale nie je.

Spisovateľ Maroš Hečko si jednu tvoju fotografiu vybral na obálku svojej knihy. Aká fotka to je?

Je to jeho autobiografia s názvom Ďalej na západ sa dá už ísť len na východ, píše v nej o tom, ako sa s kamarátom po skončení vysokej školy pokúsili za komunizmu emigrovať. Na obálku si vybral moju fotografiu, na ktorej je lúka, kopa sute a na nej stará biela dodávka a ovce. Silueta dodávky vyzerá skoro ako tie ovce a ovce sa pred ňou ako keby skláňajú. Maroš Hečko v tej fotke videl odkaz na komunistický režim.

Je tu s tebou tvoja starká, ktorú často fotografuješ. A vraj ťa ešte nikdy nezahriakla, aby si ju nefotil... Prečo táto téma?

Starká je so mnou odkedy si pamätám. Moji rodičia ma k nej často odkladali, keď rozbiehali biznis. Ona ma vlastne vychovávala. Chcem mať na ňu veľmi veľa spomienok. A hlavne sa snažím zachytiť, aká je. Nie je tradičný dôchodca. Má už viac ako osemdesiat rokov a stále vládze. Veľa chodíme napríklad do hôr. Teší sa z maličkostí. Cez jej príbeh sa snažím ukázať, že jeseň života neznamená len koniec niečoho. Je to moja téma, keď sa z Bratislavy, kde teraz žijem, vrátim na víkend do Považskej Bystrice.

Fotografuješ však aj Slovensko. Podľa čoho si vyberáš námety?

Zaoberám sa našou krajinou a mentalitou Slovákov. Snažím sa poukazovať na to, že žijeme v dosť zvláštnej dobe. Že sa tu teraz celkom darí radikálnym a extrémnym riešeniam, o ktorých ľudia radi počúvajú a sympatizujú s nimi. Na to si treba dávať pozor. Komunizmus som síce nezažil, ale viem, aké nebezpečné sú takéto ideológie. Je to ešte nedávna história. Momentálne sa zaoberám témou verejný priestor. Na fotografiách nie sú ľudia, ale vyjadrujú niečo o nich. Že verejný priestor odráža to, akí sme. Keď mal niekto za plotom neporiadok, starká vždy povedala: Ktovie, či má neporiadok aj doma. Verejný priestor je všetkých, ale každý sa od neho dištancuje. Zaujíma ma, že keď máme neporiadok vo verejnom priestore, či ho máme aj vo svojom vnútri. Veľa ľudí takto moje fotky nepochopí. Ale to je v pohode. Som na to zvyknutý. Ľudia sú dnes nastavení na plytšie veci. Kto však má tú tému pochopiť, ten fotkám porozumie.

Máš vo fotení konkrétne ciele a ambície?

Najkrajší spôsob, ako dostať fotky medzi ľudí, je podľa mňa výstava. Je to ako keď človek ide do kina. Je tam zhasnuté a sústredí sa len na film. Keď pozerá film doma, všeličím sa zabáva. S výstavou je to rovnaké. Človek tam má čas, premýšľa o fotografiách, vracia sa k nim. Mám aj instagram, ale tam je fotografií veľmi veľa. Sociálne siete sú obrázkami presýtené. Snažím sa dostať aj na rôzne fotografické festivaly a eventy. Podľa mňa je toto dobrý spôsob. Treba, aby boli fotky ukázané vo veľkom a aby im ľudia venovali pozornosť.

Je tvojím cieľom napríklad fotiť profesionálne? Aby si sa fotkou mohol živiť?

To je veľmi ťažké. Keď som o tom po skončení školy rozmýšľal, jeden kamarát fotograf mi povedal: „Daj si otázku, kedy naposledy si si ty kúpil fotku, a keď si na ňu odpovieš, tak ti to bude jasné.“ Málokto si tvoju fotografiu obľúbi tak, že si ju kúpi na stenu. Väčšinou si ju len pozrie na monitore cez internet. Potom je tu možnosť fotiť svadby. Ale treba byť pripravený na to, že motív sa opakuje a môže sa stať, že už nie je čo nové vymyslieť. Možno raz svadby začnem fotografovať, uvidíme. Zatiaľ sa mi páči fotiť skôr pre seba a občas poslať fotografie do súťaže.

Fotíš projekty o témach, ktoré sú predmetom ostrých diskusií v spoločnosti. Myslíš si, že fotka môže niečo zmeniť?

Verím tomu, že aj fotka môže niečo zmeniť. Na základe skúseností z dokumentaristiky viem potvrdiť to, že médiá majú takú silu. Napríklad dokument Šmejdi dokázal zmeniť zákon. Keď sa dokumentárny film dobre zacieli a všimne si ho veľa ľudí, má obrovský dosah. Takže aj fotografia má zmysel a dokáže zmeniť veci. Svet asi nie, ale určité veci v štáte možno áno.