Mária Muhl: Nefotím negatívne

Mária Muhl nedávno vystavovala fotografie kenských žien v budove OSN v New Yorku. Hoci to boli fotografie zo slumu, boli pozitívne. Mária totiž začala hľadať aj v ťažkých, zložitých prostrediach pozitíva. Tie tam sú, no fotografi ich väčšinou cielene prehliadajú. Tragédie podľa nich totiž predávajú lepšie než pekné veci... Skutočne?

Pri rozprávaní nám robil spoločnosť ani nie ročný Jakubko. Najnovší Máriin humanitárny projekt, ako ho s úsmevom nazvala. Prevrátil jej život hore nohami spôsobom, aký si predtým nedokázala ani len predstaviť. Práca fotografky si teraz vyžaduje oveľa dôkladnejšiu logistiku. Zvláda s ním však celodenné fotenia aj cestu do New Yorku.

Kedy si sa s bábätkom vrátila za hľadáčik fotoaparátu?

Prvýkrát som fotila, keď mal Jakub päť a pol týždňa. Manžel mi asistoval, ja som fotila a svokra kočíkovala malého, ktorý mal akurát fázu, že nonstop plakal. Našťastie, práve vtedy zaspal na celé dve hodiny. Keď mal tri mesiace, fotila som prvú celodňovku, varenie a fotografovanie jedál so šéfkuchárom Marcelom Ihnačákom a cukrárkou Veronikou Bušovou pre istý obchodný reťazec. Tie sú celkom náročné. Začíname ráno o deviatej a končíme večer o siedmej. Jakuba stráži na striedačku manžel, svokrovci, teta, sestra alebo moja mama s otcom a nosia mi ho na kojenie. Kým bol menší, štyrikrát za deň. Teraz stačí raz. Takže je to jednoduchšie. Som neskutočne vďačná za túto podporu. Bez nej by to nebolo možné.

Dofotíš a fotky treba ešte editovať...

Spracovanie fotiek je často ešte náročnejšie než samotné fotenie. Celý deň sa na 120 % venujem dieťaťu a večer, keď on spinká a ja padám na hubu, si sadnem za počítač a editujem. Vďaka tomu som si však začala vyberať, čo fotím.

Napriek materským povinnostiam si v novembri zorganizovala výstavu v OSN v Amerike.

Pred dvomi rokmi som fotila projekt Mamas v Keni, v slume v meste Eldoret. Je to projekt občianskeho združenia Dvojfarebný svet, ktoré založila Martina Bencová Utešená. Ženy – matky, ktoré manželia bíjavali, boli znásilnené alebo prostitútky a zostali samy so svojimi deťmi, absolvujú niekoľkomesačný kurz. Učia sa za kaderníčky, pletačky a krajčírky. Po kurze dostanú štartovacie peniaze, ktoré im pomôžu rozbehnúť vlastný biznis. Majú v rukách remeslo a dokážu uživiť svoje deti. Dva týždne som v slume tieto ženy fotila v škole a navštevovala u nich doma. Rozprávali a ukazovali mi, ako sa im zmenil život. Dokázali už nakŕmiť svoje deti a posielať ich do školy. Po fotografickej stránke to bola veľká výzva. V Afrike som predtým nebola. Snažila som sa ukázať pozitívne veci. To je celá moja filozofia vo fotení. Nazerať na problémy krajín tretieho sveta pozitívne. Informovať nielen o utrpení, ale aj o tom peknom. Po nafotení fotografií zabral ďalšie nespočetné dni výber finálnej eseje s kurátorom Matúšom Zajacom, príprava fotografií do tlače, výber tlačiara, papiera spôsobu tlače aj samotné odkontrolovanie každého detailu.

Fotografie boli vystavené na Slovensku a potom si ich chcela posunúť ďalej. Prečo práve do New Yorku?

Mojím snom bolo mať výstavu v tejto Mekke kultúr a umenia. Oslovili sme vtedajšieho slovenského veľvyslanca pri Stálej misii OSN Františka Ružičku. Fotografie sa mu páčili. Proces dohadovania, organizovania a transportu fotografií trval skoro rok. 13. novembra 2017 výstavu otvoril v budove OSN, v tej legendárnej budove z telky, nový veľvyslanec Michal Mlynár. Zároveň sme projekt spolu s Martinou Bencovou Utešenou prezentovali na Women International Forum. Veľmi som si vážila slová kenského veľvyslanca. Povedal, že moje fotografie jeho krajinu vystihujú a že informovať aj o negatívnych veciach v tak pozitívnom svetle, ako som to urobila ja, nie je jednoduché. Podľa neho som ukázala niečo pozitívne. Lebo fotografie zo slumov sú väčšinou o neporiadku, špine a chudobe. Plánujem sa do toho slumu ešte vrátiť a verím, že odtiaľ prinesiem ďalšie kvalitné fotografie.

Nelákalo ťa tam fotiť práve takéto klišé ako sú zúfalé podmienky a odpadky?

Momentálne nefotím neporiadok a negatívne veci. Táto moja životná premena trvá už niekoľko rokov.

Čo ťa k tomu priviedlo?

Na úvod môj pedagóg na vysokej škole Tibor Huzsár. Učil ma pozerať na fotografiu inak, nielen cvakať obrázky. Potom práca fotografky pre týždenník Plus 7 dní. Vycvičila ma v pohotovom reagovaní na vzniknuté situácie. Na druhej strane mi aj niečo zobrala. Fotila som veľa negatívnych vecí. Napríklad rómske osady. Vedela som, že v rómskej osade musím nafotiť smeti, špinu a usoplené deti. Lebo tak to vyžadoval šéf. Po štyroch rokoch som akoby vizuálne oslepla. Úplne som prestala fotiť podľa seba. Doslova o päť minút dvanásť som sa zbalila a odišla som s jednosmernou letenkou na druhú stranu Zemegule, do Indonézie. Dala som výpoveď v práci, odhlásila sa z podnájmu, predala auto a s pätnásťkilovým batohom, z toho šesť kíl techniky, som odletela na ostrov Lombok študovať indonézsky jazyk.

Bola si schopná zobrať na Lomboku okamžite fotoaparát do ruky a ísť fotografovať?

Na začiatku som s tým mala problém. Príliš som nefotila. Začínala som len postupne. Aj to asi vďaka tomu, že celá tá krajina je pozitívna a aj ľudia v nej sú pozitívne naladení. Najprv som bola úplne vyšumená, čo sa týka nápadov. Fotila som len veci na ulici bez nejakého hlbšieho významu. Trvalo to možno pol roka. A ďalší rok, kým som začala fotiť podľa seba. So sériou mužov ťažiacich síru v kráteri sopky som potom vyhrala environmentálnu kategóriu Slovak Press Photo. Iný pohľad na svet som však skúšala nájsť ešte pred Indonéziou. Na mesiac som odišla do Indie a tam som sa zaľúbila do Ázie. Potom som bola s mojim vtedajším priateľom v Thajsku a Kambodži a tam prišiel zlomový moment v podobe návštevy House of Family, domova pre HIV pozitívne deti. Obrazy o nich sú veľmi negatívne. No tie deti boli v skutočnosti usmiate, kontaktné, mali chuť sa nás dotýkať a hrať sa s nami. Vyšla z toho krásna séria pozitívnych fotografií. Vyhrali sme s nimi Novinársku cenu. Boli vystavené, potom ich vydražili na aukcii a vyzbierané peniaze išli tým deťom. Vtedy som zistila, že fotografiou sa dá aj pomáhať. Tento pozitívny prístup v Indonézii pokračoval. Indonézania sú jeden z najpozitívnejších národov sveta. Ich filozofia je žiť pre tento moment a užívať si život.

Takže teraz pristupuješ k foteniu inak?

Rozmýšľam nad tým, ako narúšať stereotypy zobrazovania rozvojových krajín. Aby to nebolo len informovanie o negatívnych veciach. Ak čo i len jedného človeka dokážem ovplyvniť a začne o týchto témach uvažovať pozitívnejšie, tak to stojí za to.

V Indonézii si zostala dva roky. Po návrate na Slovensko si sa už nechcela vrátiť do zamestnania, ale živiť sa fotografiou na voľnej nohe?

Uvedomila som si hodnotu slobody, ktorú mám. Slobody v tvorbe. Vyberám si, čo fotím. Možno keby som sa vrátila do práce, o rok budem tam, kde predtým.

Šlo to ľahko?

Bolo to náročné. Zo Slovenska som odchádzala, keď som mala dobre naštartovanú kariéru a veľa kontaktov medzi klientmi aj inými fotografmi. Keď som sa vrátila, kontakty som musela obnovovať. Niekedy som za celý mesiac nezarobila ani na slanú vodu. V najhorší mesiac som zarobila štyridsať eur, čo bolo dosť frustrujúce. Vtedy ma veľmi podržal môj priateľ, teraz už manžel. Že nech to nevzdám a vybudujem si vlastný svet.

A podarilo sa.

Momentálne sa veľa venujem foteniu jedla. Veľmi ma to baví. Je to kreatívna a veľmi príjemná vec. Ide o pomerne populárnu záležitosť. Každý fotograf dáva do týchto fotografií vlastný umelecký vklad a svoje oko. Ešte viac ma baví práca s ľuďmi. Fotím portréty a rodinnú fotografiu v exteriéroch alebo v ich domovoch. Pred fotením sa rada s ľuďmi rozprávam. Zisťujem, akí sú. Pozíciu fotografa si užívam. Som v strede diania a zároveň neviditeľná. Keď fotím, zabudnem na všetko ostatné. Niekedy dokonca aj na to, že mám syna. Sústredím sa len na to, čo práve robím. Na vystihnutie správnej atmosféry. Stále sa učím, aby moje fotografie rozprávali viac a viac. A teším sa na to, keď opäť budem robiť reportáže a dokumenty zo zahraničia. Už sa neviem dočkať Ázie.

Ako jedlo nafotiť tak, aby vyzeralo chutne?

Je to spolupráca viacerých ľudí, kuchára, foodstylistu a mňa. Niekto si myslí, že stačí uvariť, dať na tanier a odfotiť. Nedávno sme jedno jedlo fotili štyri a pol hodiny. Vymýšľali sme, ako ho nastajlovať, riešili sme každú bylinku a každé zrnko korenia, aby to bolo dokonalé a pritom prirodzené. Jedlo na fotenie sa často pripravuje inak než na jedenie. Napríklad zelenina nemôže byť úplne uvarená, aby si zachovala farby. Alebo jedlo nie je dopečené, pretože ho nebudeme rozkrajovať, tak by bola strata času dopekať ho. Používajú sa prípravky a postupy, ktoré jedlo urobia nejedlým. Veľa zohráva svetlo. Ja fotím na prirodzenom svetle. Je to naozaj zložitý proces. Nafotenie štyroch jedál je skutočne celodenná šichta.

Na čo fotíš?

Na Nikon D750 a pevné sklá, najčastejšie 50-ku. Jedlá fotím na 105-ku. Rada používam aj 35 mm. Zoom objektívy často odpočívajú na poličke a čakajú na event alebo svadbu. Pri reportážach dávam prednosť pevným sklám.

Kedy si vlastne začala fotografovať?

Študovala som masmediálnu komunikáciu v Trnave. Mali sme predmety o fotografii a jedným z našich pedagógov bol Tibor Huszár. Učil nás veľa o remesle a veľmi veľa sme sa rozprávali o fotografii. Bol veľmi silná osobnosť. Veľký chlap. Keď vošiel do miestnosti, všetky oči sa upreli naňho. Počúvali sme ho s otvorenými ústami. Za ušetrené peniaze z brigád som si kúpila prvú zrkadlovku na kinofilm. Všetko vreckové išlo na filmy a ich vyvolávanie. Žila som na vifonoch, hlavne že bolo na filmy. Bakalársku prácu som robila o sociálnom zariadení Zelený dom pre postihnuté deti v Skalici. Fotila som tam vyše roka a trávila som tam veľa času. Diplomovú prác som robila behind the scene - o nakrúcaní filmu študentov VŠMU. Hneď po univerzite som prešla konkurzom a začala som fotiť pre Plus 7 dní. K médiám som ale privoňala už predtým, počas vysokej školy som robila v rádiu a hovorkyňu organizácie Ľudia proti rasizmu.

Ako vyzeral konkurz na pozíciu fotografa v časopise?

Bolo niekoľko kôl, počas ktorých som mala nafotiť niekoľko tém, medzi nimi aj spoločenskú udalosť a paparazzovať manželku jedného politika. Nemala som vtedy ani auto. Stála som sa rohom a pozerala som na miesto, odkiaľ by tá osoba mohla vyjsť. Vedela som iba približne, ako vyzerá. Bolo to peklo. Vtedy som mala dvadsať rokov, bola som ochotná robiť takúto prácu a neuvedomovala som si jej riziká. Paparazzovala som aj ľudí spojených s témami, o ktorých teraz pozeráme seriál pod názvom Súmrak bossov. Dnes by som už takéto veci nerobila.

A v čom je špecifické tvoje fotografovanie rodín?

Snažím sa, aby boli fotografie veselé a optimistické. Rodinné fotografie sú dedičstvom na ďalších minimálne sto rokov. Práve preto venujem veľa času aj tlači a výberu papiera. Nedávam fotografie len na usb, ale aj krásne zhmotnené na papieri. Som veľký pedant v tom, aby obraz na papieri sedel s tým, čo je na monitore. Na tlač sa často zabúda. Fotky si budú si pozerať ďalšie generácie. Snažím sa, aby obsahovali príbeh. Ak je to možné, s rodinou sa stretnem ešte pred samotným fotografovaním. Rozprávame sa o tom, kam radi chodia, aké majú spoločné aktivity. Novorodencov fotím doma a sú to väčšinou čiernobiele fotografie. S väčšími deťmi idem von a robíme rôzne aktivity od hádzania kamienkov až po bicyklovanie.

Stíhaš fotiť svoju rodinu?

Snažím sa fotiť Jakuba koľko sa len dá. Ale väčšinou ho fotím na mobil a malý foťáčik Olympus PEN F. Veľkú zrkadlovku so sebou nevláčim, keď mám jeho a nesiem preňho kopec vecí. Deti sú veľmi vďačné na fotenie, lebo sa veľa a bezprostredne smejú. Aj keď Jakub momentálen keď zazrie, že ho fotím, bleskurýchle doštvornožkuje a driape sa na mňa. Má chuť capkať mi po objektíve a stláčať gombíky.