Matúš Lago: Fotenie je zábava

V Kanade najprv nosil šéffotografovi kufrík. Po pár týždňoch už sám fotil svadby ako hlavný fotograf. Fotografia ho baví, a chce, aby fotenie bola zábava aj pre ľudí pred objektívom. Z jeho fotiek to cítiť na prvý pohľad. Hovorieva, že hoci nemáte vždy stopercentné podmienky, výsledok musí byť stopercentný.

Až dodnes som netušila, že si pôvodne etnológ.

Keď som si vyberal vysokoškolský odbor, bola to prirodzená voľba. Vtedy som tancoval v Lúčnici. Etnológia ti dá veľmi veľa informácií. Od ľudového liečiteľstva cez religionistiku až po vizuálnu kulturológiu. Chodili sme po Slovensku fotografovať a nakrúcať.

Vtedy si začal s fotením?

Fotil som už aj predtým. Ako štrnásťročný som bol s folklórnym súborom v Kanade. Potom sme si s ostatnými porovnávali fotky. Kým všetci mali na nich seba s nejakou budovou, moje boli skôr reportážneho charakteru. Kamarát mojich rodičov sa v tom trochu vyznal a povedal mi, že by som sa fotke mohol venovať. Neskôr, keď som tancoval v Lúčnici, fotil nás Peťo Brenkus. Robil perfektné fotky. Vtedy som si povedal, že raz chcem byť aj ja fotograf. Začal som brigádovať v kúpeľňovom štúdiu, aby som si zarobil na zrkadlovku.

Čo bolo, keď si skončil univerzitu?

Skončil som aj v Lúčnici. Popri Lúčnici sa nedalo chodiť do práce. Obrovská zmena. S folklórom som žil od štyroch rokov. Hľadal som si teda prácu. Skúšal som manažérske aj produkčné posty, ale strašne ma ubíjalo chodiť do práce na fixný pracovný čas. Našiel som inzerát, že časopis Markíza hľadá fotografa. Tak som tam nabehol a riaditeľ povedal: V sobotu je nejaká akcia, choď, nafoť a uvidíme. Šiel som, nafotil, boli spokojní. Tak som tam zostal.

Mal si vtedy predstavu, akej fotografii by si sa chcel venovať?

Vôbec nie. Bavila ma reportáž. Ateliérové veci mi vôbec nesedeli. Viac sa mi páčilo byť skrytý pozorovateľ diania, keďže nie som veľmi extrovertný typ. V Markíze som bol hodený do eventov a portrétnych párty fotení. Učil som sa na vlastných chybách.

Nikto ti nepovedal, ako na to?

Nie. Ani žiadne štúdium fotografie som neabsolvoval. Našťastie, digitál dáva možnosť okamžitého výstupu. Ak vieš nad sebou pouvažovať, uvedomíš si, čo robíš zle. Takým spôsobom som na sebe pracoval.

Takže si fotil veci tak, ako si ty považoval za dobré?

Vždy som robil, čo som cítil ja. Neriešil som ostatných. Stalo sa, že som nafotil úplne hrozné veci. Ale postupne som si našiel svoj pohľad. Nechcem povedať štýl. Myslím, že ten ešte nemám. Ešte stále sa trochu hľadám. Práce iných som sledoval, vnútorne ma možno inšpirovali, ale odkukávať od niekoho, to v žiadnom prípade. Ani na konfrontácie som nemal rád. Kamaráti fotografi sa stretávali a diskutovali o svojich prácach. Ja som sa necítil na to, aby som ukazoval svoje fotky. Asi to bola pre mňa skôr zábava. Nebral som to až tak seriózne. Postupne prerástla do profesie s pozitívnou odozvou od okolia.

Po Markíze prišla práca fotografa pre vydavateľstvo Ringier. Niekedy v tom období sme sa zoznámili. Fotil si reportáže, eventy aj štúdiové veci. Ako si si poradil v ateliéri?

Na fotenia som chodil v predstihu, aby som si všetko vyskúšal a nadstavil. Niečo som sa dozvedel od kolegov a z internetu. Niekedy som z výsledku nebol úplne šťastný. Dodnes mám pocit, že ateliérové svietenie a svietenie na pľaci sa stále učím. Prostredie, miesto, situácia sú vždy rozdielne. Inšpirujú ma, sú výzvou. Základné princípy poznáš, ale podmienky sú všade iné. Práca pre Ringier bola pestrá. Médiá vycvičia človeka v celom spektre fotografickej práce. Bez prípravy musíš v každej situácii urobiť publikovateľný výsledok. Najlepšie ako vieš.

A potom si sa vybral do Kanady.

Bol som v tom období trochu frustrovaný. Foťák sa stal dostupný bežným ľuďom a trh to pocítil. Veľa ľudí začalo fotiť za málo peňazí. Tak som si povedal, že to pôjdem vyskúšať niekde inde. Už dlhšie som rozmýšľal nad Kanadou. Požiadali sme aj s manželkou o víza na jeden rok. Absolútne som však netušil, čo tam budem robiť. Paradoxne, krátko pred odchodom som fotil festival Východná a začul som tam rozprávať niekoho po slovensky o tom, že je z Toronta. Dal som sa s ním do reči. Bol to Kanaďan slovenského pôvodu. Povedal mi, že jeho kamarát fotí a nech sa mu ozvem, keď pricestujem.

Bolo z toho niečo?

Hneď v prvý týždeň som mu zavolal a druhý týždeň som bol na pohovore v svadobnom štúdiu. Neskôr som sa dozvedel, že je to jedno z top štúdií v Toronte. Ukázal som portfólio, predviedol, čo viem, a prijali ma.

Čo presne si tam fotil?

Začínal som ako asistent šéfa štúdia, prvého fotografa. Fotili sme svadby prominentov, režisérov, športovcov, v lokalitách, ktoré som dovtedy videl iba vo filmoch.

Aká bola úloha asistenta?

Nosil som fotografovi kufrík, pripravoval a podával sklá a fotil som dianie ako tretí fotograf, také bočné veci. Na hlavné dianie tam boli prvý a druhý fotograf. Šéfovi sa páčilo, ako fotím, tak ma po pár svadbách presunul na pozíciu druhého fotografa a po mesiaci som bol už lead photographer. Iným trvalo aj dva roky, kým sa dostali na túto pozíciu. Takže som si organizoval svoj tím a svojou angličtinou som komunikoval s klientmi. Čo bola spočiatku poriadna výzva.

Líšia sa kanadské svadby od tých našich?

Scenárom sú kanadské svadby jedna ako druhá. Ženích a nevesta sa obliekajú oddelene a pripravujú si dary, ktoré si potom navzájom odovzdajú. Takže jeden fotograf ide k neveste a druhý k ženíchovi a fotia prípravy. Potom „first look“, prvé stretnutie, slzičky, emócie. Potom obrad. Po obrade sme mali hodinku, dve na fotenie mladomanželov. Jeden fotograf zatiaľ fotografoval recepciu a hostí. Nasledovala večera. Veľké intro, keď ženích a nevesta prišli do sály, potlesk, prejavy najbližších, ktoré mi spočiatku pripadali veľmi vtipné, ale po pätnástich svadbách som už presne vedel, kto ten svoj prejav stiahol z internetu. Krájanie torty a prvý tanec. Kanadské svadby nie sú také živelné ako naše, že by sa tancovali do rána. Eventové miesta zatvárajú o polnoci alebo o jednej. Takže po oficialitách, ktoré skončili okolo desiatej, sa všetci presunuli k baru. Dosť nudné. Zaujímavé boli akurát svadby rôznych kultúr. Fotil som Indov, Peržanov, Židov. Dodržiavali svoje zvyky a rituály. Pre mňa ako etnológa bolo veľmi zaujímavé pozorovať to naživo, s reálnym oblečením, kňazmi, šamanmi, jedlom, tancom a spevom.

Spomínal si, že ste fotografovali svadby prominentov. Ako sa tí slávni a bohatí ľudia k tebe správali?

Kanaďania si vážia každú profesiu. Či si babysitter, upratovač, taxikár. Nikdy som nepocítil, že by ma ako fotografa brali ako menejcenného. Ani tí milionári. Úplne prirodzene za mnou prišli, objali ma. Necítil som z nich nadradenosť. Na Slovensku rôzni mladí zbohatlíci na teba kričia „majsterko, šéfe“ takým pejoratívnym štýlom a jasne ti dávajú najavo, že si pre nich taký poskok fotografko. V Kanade som do bohatých domov vchádzal s malou dušičkou, ale zistil som, že tí ľudia sú milí, priateľskí a otvorení. Žiadna póza.

Čo očakávali od fotografa?

Že si ich bude všímať a bude profi. Že si ich naštylizuje, pohrá sa s každým záberom, upraví kravatu. Aby videli, že dbáš o veci. Chcú vedieť, čo a kedy sa fotografuje. Takže očakávajú aj komunikáciu. Moji kolegovia mali trochu štýl fotenia na robotníkov, v zmysle že držali spúšť a trieskali. Zo svadby odovzdali tritisíc fotiek. Ja osemsto. Najprv som bol za lenivca. Ja som však pri fotení rozmýšľal. Takže vo finálnom výbere, ktorý zostavovali iní zamestnanci štúdia, som mal obvykle viac fotiek ako oni.

Tvoje fotografie kanadských svadieb sú z úžasných prostredí, dokonale nastajlované. Témy vyplynuli zo situácie alebo ich vymyslelo svadobné štúdio?

Tam svadobný biznis funguje cez agentúry. Takže fotografi musia byť s vychytenými agentúrami zadobre. Agentúra vymyslí celodenný scenár. Rozpočítaný na minútu presne. Fotenie vyplynulo z miesta, kde boli svadobčania ubytovaní. Nebolo veľmi na výber. To mi bolo často ľúto. Musel som sa prispôsobiť. Ale tie lokality boli pekné, neskutočne vyzdobené, s kvetmi, často s jazerom. Oni majú radi taký klasický štýl a klasické pózy. Šesť družbov a šesť družičiek, pár romantických opretí ženícha a nevesty. Nič kreatívne.

Fotil si predtým svadby na Slovensku?

Väčšinou mojich kamarátov folkloristov. S nimi som si mohol dovoliť uletené veci. Začalo ma to baviť. Postupne ma oslovovali ďalší ľudia. So ženíchom a nevestou sa vždy stretnem dopredu a vymýšľam príbeh, v štýle ktorého ich budem fotiť. Všetko sa snažím ušiť mladomanželom na mieru. Dopredu si hľadám aj vhodné lokality. Neviem fotiť v neinšpirujúcom prostredí. Mám rád miesta s geniom loci, čisté farby a línie. Nebaví ma fotiť štýlom: Sadnite si pod strom na lavičku. Keď budú mať tí manželia šesťdesiat a budú si prezerať svadobný album, určite si radšej zaspomínajú na zábavné svadobné fotenie než na sedenie pod stromom. Chcem, aby to bola zábava pre mňa aj pre nich. Teším sa, keď mi povedia, že fotenie bola najlepšia časť celého svadobného dňa.

Čo máš na svadbách najradšej?

Vždy spoznáš iný okruh ľudí. Je to najlepšia cesta, ako si otvoriť spoluprácu pre ďalšie projekty. A je to pre mňa aj zábava.

Zostali ti kontakty, keď si sa po roku vrátil? Alebo tu na teba každý zabudol?

Všetkých som obvolal, dohodol som si stretnutia. Postupne prichádzali prvé roboty. Bol som po Kanade nabudený a sebavedomý. A zistil som, že to funguje. Keď je človek sebaistý a stojí si za svojou prácou, tak to priťahuje robotu. Keď si utlmený a neistý, tak práca neprichádza. Fotil som eventy, reklamné veci, portréty ľudí, ktorých som predtým len z diaľky obdivoval. Môj vnútorný svet mi pritiahol zaujímavé roboty. Všetko je tak, ako má byť. Človek musí vnútorne vyzrieť a získať istotu v tom, čo robí. Potom má čo ponúknuť. Na malom slovenskom trhu je veľa šikovných ľudí. Musíš mať kontakty, robiť dobrú robotu a vedieť o nej aj rozprávať. To je ďalšia výzva. Nestačí iba dobre fotiť. Musíš všade o tom hovoriť a pomáhať si sociálnymi médiami.

Naďalej fotíš svadby, ja si myslím, že skvele. Aké sú teda slovenské svadby?

Živelné. Sú to žúry. Majú oficiality, ale je aj zábavu. Celé to má gradáciu. Aj samotné Slovensko je veľmi inšpirujúce. Uvedomil som si to až v Kanade. Kanada je mladá krajina, má 150 rokov. Všetko je vybudované nedávno a vyzerá rovnako. Nevieš, či si na predmestí Toronta alebo Calgary, lebo sú rovnaké. Tu zájdeš za roh ulice a hneď je všetko iné. Každá dedina, mesto, zákutie je svojské. Keďže ako fotograf potrebujem byť inšpirovaný prostredím, v Kanade mi to chýbalo. A čo som v Kanade nezažil tiež, mnohí svadobčania zostávajú mojimi priateľmi a sme ďalej v kontakte.

Pozrime sa teraz do tvojej fotobrašny.

Prešiel som na Canon 5DS, má 50,6-megapixelový plnoformátový snímač s množstvom detailov. Mám veľkú radosť z toho, čo z neho lezie. Používam 24-70, 70-200 so stabilizátorom, pevnú 50 – ku a občas aj objektív 16-35.

Čo ťa na fotografii najviac baví?

Je to adrenalín. Nevieš, čo sa ti podarí z ľudí dostať. Nemáš 100 % istotu, čo sa bude diať, napriek tomu musíš dať 100 % výsledok. Baví ma, keď sa z neznámeho človeka stane zrazu kamarát. A baví ma aj práca s fotkou v počítači. Postprodukcia je druhá zložka práce fotografa. Ňou si tiež môžeš vytvoriť vlastný štýl.

So spolutanečníkom z Lúčnice, Marošom Červenákom ste vymysleli a spustili internetový portál www.folklor.sk. Folklór sa teda dodnes tiahne celým tvojim životom?

Vlastne áno, do detského súboru som začal chodiť vo svojich štyroch rokoch. Keď som skončil s Lúčnicou, bol som ho trochu presýtený a dal som si od neho odstup. Ale on si ma časom opäť našiel, pretože sociálne väzby vytvorené za tie roky sú veľmi hlboké a intenzívne. Ako splatenie všetkého, čím nás folklór obohatil vznikol náš portál. Vyzerá a funguje moderne a prináša informácie o folklóre liberálnejším spôsobom.

Čo to znamená?

Že sa prezentujeme čistou, peknou grafikou, atraktívnými fotkami a to všetko bez zbytočných kudrliniek a ornamentov. Folklór v 21. storočí vie vyzerať veľmi nadčasovo a nepotrebuje krpčeky a zvončeky.

Tebe nikdy neprišiel zastaralý, nemoderný, prežitý?

Keď si v Lúčnici, si z neho nadšený. Navyše zažívaš, že predstavenia sú natrieskané, na festivaly prídu tisícky ľudí. Nemáš pocit, že folklór je neatraktívny. Je predsa všade. Každé mesto, každá dedina má folklórny súbor. Šou Zem spieva sledovalo nečakané množstvo ľudí.

Mám pocit, že folklór sa vracia v modernom podaní.

A to je dobre. Predtým bol vnímaný skôr pejoratívne. Teraz je moderný, živý, dá sa transformovať do krásnych a súčasných prejavov, či do nositeľných vecí. Také predstavujeme aj na našom webe. Folklór nie je len o vybíjaných opaskoch. Reflektuje dobu, v ktorej teraz žijeme.