Michal Svítok: Fotil som olympiádu

Stretli sme sa pár dní potom, ako sa vrátil zo zimných olympijských hier v Pjongčangu. Samozrejme, nebol pretekať, ale fotiť. Michal Svítok je fotograf a šéf fotografického oddelenia Tlačovej agentúry Slovenskej republiky. Porozprával mi aj o tom, ako práca fotografa na olympiáde vlastne vyzerá.

Odkedy fotíš?

Fotografia sa okolo mňa motala od malička najmaličkovatejšieho. Otec fotil, mama fotila, otec sa fotografovaním aj živil. Kamaráti mi hovoria, že som sa narodil s fotoaparátom na krku. Ešte som nechodil ani do školy a už som sprevádzal s fotoaparátom otca po celom Slovensku a fotky som s ním vyvolával v klasickej panelákovej tmavej komore, teda v kúpeľni. Minule som našiel svoj prvý diplom z fotosúťaže. Dostal som ho za fotku z túry, na ktorej bol výrazne červený list na bielom snehu, keď som mal sedem rokov

Kedy si sa rozhodol, že sa fotke budeš venovať profesionálne?

Prišlo to samé. Stále som to bral ako zábavu. Jednoducho som fotil veci okolo mňa. Najprv malým poloautomatickým Kodakom, potom som sa dostal k otcovej fototechnike, kinofilmovej zrkadlovke s objektívmi, pevnými sklami. Začal som študovať Filmovú a dokumentárnu tvorbu na Akadémii umení v Banskej Bystrici a popri škole som ako externista fotil pre Tlačovú agentúru Slovenskej republiky (TASR). Po škole som tam prešiel nastálo.

Pre TASR si fotil úplne všetko alebo si mal na starosti špecifickú oblasť?

V agentúre fotíš všetko. Politiku, kultúru, šport, pouličné podujatia.

Berieš to ako výhodu?

Dalo mi to veľmi veľa. Agentúrna robota človeka veľa naučí. Urobiť dobré fotky za minimálny čas. Bleskovo reagovať. Dokonale ovládať fotoaparát, nastaviť ho za pár sekúnd. Dá ti širší rozhľad. Tá širokospektrálnosť mi vyhovuje. Som zvedavý človek a rád viem zo všetkého niečo.

Viedol ťa niekto v začiatkoch v TASR?

V Banskej Bystrici vtedy pre TASR fotil Jožko Ďurník. Pomaličky sa chystal na odchod do dôchodku. Popri ňom som sa učil. Hovoril mi, čo je dobré a čo zlé, aké sú pravidlá agentúrnej práce. Ak bolo viac akcií naraz, tak sme sa rozdelili, on išiel na jednu a ja na druhú. Porovnával  som svoje fotografie z rovnakých akcií od kolegov, sledoval som servis našej agentúry  ale aj fotografie na spravodajských a obrazových weboch.

Existujú teda pravidlá, ako má vyzerať fotografická reportáž pre TASR?

Nemusíme sa baviť o technických parametroch fotky, lebo je samozrejmé, že má byť kvalitná a ostrá. S výnimkou dôležitých udalostí, fotených narýchlo alebo v zlých podmienkach, kedy sa kvôli aktuálnosti znesie aj fotografia napríklad neostrá. Fotka pre agentúru musí byť neštylizovaná, neretušovaná, pravdivá. Manipulácie nie sú prípustné. Samozrejme, môžeš niekomu povedať: Pozrite sa na mňa. Ale retušovanie neprichádza do úvahy. Toto pravidlo sa v zahraničí berie ešte o sto percent prísnejšie ako u nás. Kvôli zachovaniu autenticity mnohé agentúry vydávajú fotografie tak ako sú odfotené. Bez akýchkoľvek úprav. Mne kedysi kolega povedal, že s fotku môžem urobiť iba to, čo by som s ňou mohol urobiť pod zväčšovákom.

V agentúre je dôležitá rýchlosť a neustála pohotovosť. Ako to ovplyvňuje tvoje súkromie?

Občas je človek možno mrzutý z toho, že si niečo naplánuje a z minúty na minútu sa to zmení. Raz mi nabúrali auto, tak som uprosil kamaráta, aby ma odviezol na krňačkové preteky. Že to bude pekná akcia, urobíme si aj výlet, pekný deň. Už sme mali vyrážať, keď mi volali z práce. Nehoda autobusu v Polomke. Len som dúfal, že kamarát bude taký zlatý a odvezie ma... Namiesto krňačiek tragédia. Alebo čakáš bežný pracovný deň s bežnými témami a ocitneš sa po tragédii v bani v Handlovej. Zostali sme tam takmer dvadsaťštyri hodín bez jedla. Nikto si nedovolil odísť, veď čo keby sa práve vtedy niečo zomlelo? Osobný život touto prácou dosť trpí. Ale rodičia aj priateľka sú z tejto branže, takže majú so mnou trpezlivosť.

Idú tvoje fotky z TASR do celého sveta?

Práve v tomto období sa to začína meniť. Zahraničné agentúry sem väčšinou posielali svojich fotografov alebo externistov. Teraz začínajú šetriť. Lacnejšie je kúpiť fotografiu od nás ako platiť vlastnému fotografovi cestu. Darí sa hlavne športovým fotografiám. Takže viac našich fotografií sa teraz dostane von.

Považuješ sa za ambiciózneho fotografa?

Občas posielam fotky do súťaží, ale nie s tým, že ak nevyhrám, budem nervózny a zlý a budem plakať. Výhra v súťaži nie je pre mňa priorita. Aj keď poteší, hlavne ak ide o fotografie z akcie, na ktorej sme boli viacerí. Fotografia však nie je matematika, že dva plus dva sú štyri. Čo je podľa jedného dobrá fotka, to sa druhému nepáči. Hodnotenie fotografie je subjektívne.

Čo je pre teba dôležité, keď vyberáš fotografa do svojho tímu v TASR?

Aby bol zodpovedný, lebo to je v dnešnej dobe problém. Niekedy sa až čudujem, aké zvláštne predstavy majú ľudia o práci pre agentúru. Myslia si, že si tu budú fotiť svoje umenie alebo že občas niečo nafotia a pošlú. Nerozumiem napríklad ak sa niekto, kto sa uchádza o prácu v TASR, prezentuje ateliérovými fotografiami. K takej fotografii sa v agentúre ani nedostanete. Agentúra si vyžaduje všestranného človeka, ktorý dokáže nafotiť hocičo a dokáže to aj spracovať a popísať. Plus musí byť zodpovedný, rýchly, pohotovo reagovať. Navyše to nie je práca, na ktorej sa dá zbohatnúť.

A ten človek by mal aj dobre fotiť.

To beriem automaticky. No málokto dokáže dobre nafotiť čokoľvek. A my máme zodpovednosť voči klientom. Fotograf musí mať aj rozhľad. Musí vedieť, kto je kto. Že keď si niekto podá s niekým ruku, tak to môže byť najdôležitejší moment celého dňa. To si pamätám zo svojich začiatkov. Fotil som futbal. Iný fotograf nepočkal ani do konca. Odišiel, ja som sa snažil, fotil som ďalej a rozmýšľal som: Čo sa deje? Čo robím zle? Pochopil som to až na druhý deň. On nafotil hráča, ktorý dal stý gól. Zvyšok zápasu bol úplne zbytočný. Dôležitá bola tá jedna fotka. Ja som o tom nevedel. A to bola škola života. Učím sa stále, niekedy padnem na hubu aj trikrát za deň.

Pred pár dňami si sa vrátil z olympiády. Je to pre fotografa obrovský pocit zodpovednosti, fotografovať také veľké podujatie a okamihy, ktoré sa nezopakujú?

Bola to moja tretia olympiáda. Prvýkrát som bol na zimnej olympiáde v Soči, potom na letnej v Riu. Tá bola špecifická už len prostredím. Do Brazílie by som neumiestnil ani majstrovstvá v jedení halušiek. Zmätky v organizácii, hrozná doprava, kriminalita. Jedného kolegu okradli, iný skončil v nemocnici kvôli bláznivej jazde šoféra autobusu a olympiádu už nedofotil. Prvá olympiáda bola určite väčší stres ako tretia. Bolo to naozaj ťažké. Teraz sme boli dvaja, takže to bola práca na inej úrovni a oveľa príjemnejší pocit.

Cítiš ešte stres, že nezachytíš napríklad Nasťu, ako prechádza cieľom?

To sa nestáva. Zlyhanie sa nepripúšťa. Bol by to prúser. Ale človek je tam tak nabudený, že tú fotku skrátka urobí. Fotograf musí byť natoľko zrelý, aby fotku dokázal urobiť za akýchkoľvek podmienok. Ak nie, tak na olympiáde nemá čo robiť. Máme poistku, sme istení agentúrou AP, ktorej servis odoberáme a fotografi ktorej na mieste tiež fotia. No ty si tam na to, aby si zachytila, čo treba, či si zdravá, chorá alebo bez ruky.

Jednoduché to ale určite nie je.

Nejaký stres je prítomný. Stále s niečím bojuješ. Veľké agentúry majú najlepšie miesta, najjednoduchší prístup. My sa musíme stále dohadovať, argumentovať, vyhádať, nerváčiť, odšlapať a vystáť si flek. Vybojovať si to. Nie je to žiadna ťažká pohoda. Ale na tretej olympiáde som už vedel, ako to funguje, takže to bolo lepšie. Momentálne nie je najväčší problém fotografiu urobiť, ale čo najrýchlejšie odoslať. Veľké agentúry sú na kábloch. Fotograf cvakne a fotka je o pár sekúnd v servise. Ja takú vymoženosť nemám. Jeden stres je teda nafotiť a druhý čo najrýchlejšie poslať.

Pôsobíš ako mierny človek, ani si neviem predstaviť, ako sa strkáš a hádaš.

Keď ide o niečo, tak sa nepoznávam. Dobré, zdravé a pevné lakte sú dôležité. Aj keď najprv, samozrejme, s pokojom argumentujem. Je to aj o medziľudských či medzifoťáckych vzťahoch. Fotomenežéri pustia na ceremoniáli dopredu fotografov z krajín, ktoré získali medailu. Foťáci sa už poznáme. Vieme sa dohodnúť: Teraz ide náš športovec, pusti ma na chvíľku, potom pôjde tvoj a vymeníme sa.

Ako vyzeral tvoj bežný deň na olympiáde?

Už pred olympiádou si urobíme plán, ktorý deň sa fotí ktorý šport. Vopred teda viem, čo zhruba budem robiť. Prioritne fotíme slovenských športovcov. Ráno vstávame veľmi skoro. Novinárov dopravujú na športoviská autobusy, akási MHD, niekedy sa v nich vozíš aj pol dňa. Na športovisko musíš prísť v predstihu, aby si sa stihla zorientovať, zistila, kde je štart, cieľ, kde sú fotografické pozície. Niekedy je to označené, niekedy nie. Na niektoré pozície si musíš vybaviť fotorukáv na vstup. Ak by si prišla desať minút pred začiatkom, už nevybavíš nič a miesta by neboli voľné. V autobusoch je plus dvadsať stupňov, vonku mínus dvadsať. Takže to nie je veľmi príjemné. Potom stojíš na svojej pozícii a fotografuješ. Obvykle je tam tlačenica. Snažíš sa spoznať a lokalizovať nášho športovca. Musíš sa rýchlo zorientovať. A okrem toho urobiť dobré fotky. Keď jedno podujatie skončí, nasadneš na autobus a ideš na ďalšie. Večer bývalo odovzdávanie medailí za predchádzajúci deň, takže ak má náš športovec medailu, išli sme tam. Naspäť na izbu sa dostaneš neskoro v noci. Dáš nabíjať baterky, hodinu ti trvá, kým zaspíš, lebo si z toho úplne nabudená. A o tri hodiny ti už zvoní budík. Vytiahneš baterky z nabíjačky, založíš do fotoaparátu a bežíš.

Na miestach vyhradených pre fotografov stojíš celé hodiny, máš recept na to, ako sa udržať v teple?

Musíme prísť v predstihu, takže státím na mieste trávime naozaj veľa času. Športoviská sú otvorené. V Kórei sa viackrát stalo, že kvôli zlému počasiu odložili štart pretekov o hodinu, o dve a nakoniec aj úplne zrušili, ale my sme svoje pozície nemohli opustiť. Vzhľadom na extrémne mrazy rozdávali organizátori výhrevné chemické vankúšiky. Ešte pred zimnou olympiádou v Soči som investoval asi osemsto eur do kvalitnej páperovej bundy a merino oblečenia. Tam mi ho nebolo treba, lebo bolo aj desať stupňov, ale v Pjongčangu som ich využil. Bez takej výbavy by tam človek naozaj mrzol.

Čo jedlo?

Väčšinou máš čas na raňajky a neskorú večeru. Na športoviskách sú minitlačové centrá s bufetom, no nemal som čas tam vysedávať. Okrem toho v Kórei boli v stanoch, a v nich bola hrozná zima. No ak chceš chytiť dobré miesto na fotenie, musíš okamžite bežať tam a nestrácať čas v stane. Reštaurácia pri našom ubytovaní bola otvorená do jednej v noci, tak som si tam dával neskorú večeru. A ak som sa vrátil ešte neskôr, zalial som si na izbe vločky horúcou vodou. Je to o odriekaní. Siahneš si na dno. V Soči som zhodil štyri kilá. Ak to človeka nebaví, nemôže to robiť. Ale je to aj silný zážitok. Hovorím, že olympiáda je to najlepšie aj najhoršie, čo ťa môže stretnúť.

Aký najkrajší okamih z Pjongčangu si zapamätáš?

Nasťu. Ako sa tešila. To bolo krásne. Keď prešla cieľom so slovenskou vlajkou a potom s tými pár fanúšikmi, ktorí tam boli, kričala: Slovenskoooo. Príjemný pocit som mal aj z trénera hokejistov Craigha Ramseyho. Očaril ma svojou charizmou. Aj veľa organizátorov bolo milých a ľudských. Celkovo, byť na olympiáde, blízko tých veľkých vecí, to sa nepodarí každému. Niekto možno povie, že fotky odtiaľ sú iba také výcvaky. Že tam nie je nič nové ani tvorivé. Ale myslím si, že tie fotky nezostanú niekde zapadnuté. Sú súčasťou histórie.

Čím fotíš?

Som Nikoňák. Organizátori olympiád ponúkajú skvelú možnosť požičať si takmer čokoľvek od Canonu a Nikonu. Požičiava sa vždy na 24 hodín, ale cesta do centier je dlhá, takže si požičiavaš na úkor spánku. No je to skvelá možnosť ako vyskúšať najkvalitnejšie novinky.

Mení sa nejako agentúrna fotografia, slovenská, ale aj svetová?

Zmenila sa hlavne rýchlosť a odosielanie fotografií. Fotografi veľkých agentúr sú doslova online. Odbudol im stres s posielaním fotografií a sústredia sa len na fotenie, čo samozrejme produkuje iné výsledky. Niekedy mi vadí obmedzovanie nás, bežných fotografov, na úkor týchto veľkých agentúr, čo majú všetko zaplatené, a na úkor televízií. Najprv idú televízie, potom veľké agentúry a až potom my ostatní. Všetko sa čoraz viac robotizuje. Používajú sa fotoaparáty na robotoch a fotoaparáty na diaľkové ovládanie, nainštalované na rôznych miestach, ktoré umožňujú snímať všetko a z rôznych uhlov. Ide sa za technikou a to ľudské sa z fotografie akoby vytráca. O to viac si cením, keď sa mi podarí odfotografovať niečo, čo ostatní nemajú. Keď prinesiem emócie, výtvarno. Nielen to, čo má aj ten vedľa mňa. Veľké agentúry posielajú na udalosti niekoľko fotografov. Jeden fotí štart, druhý trať, tretí cieľ a štvrtý fotí umenie. To by sa mi páčilo. Byť niekde len tak, hrať sa a robiť si svoje umenie.