Milión smutných príbehov

Ako vyzerá Azíza? „Neviem. Keď sme sa rozprávali, bola za plachtou,“ pokrčil plecami môj fixer Tashdid. Našla som ho na Facebooku. V Bangladéši som bola kvôli reportáži o Rohingoch, ktorí vlani v auguste museli ujsť z Mjanmarska pred etnickými čistkami. Sú to moslimovia. Niektorí ponímajú svoju vieru tak striktne, že im príde divné, aby tváre ich žien videli cudzí muži. Vrátane študenta Tashdida. Do utečeneckého tábora Kutupalong zašiel v predstihu, aby pre mňa našiel zaujímavé príbehy. Azíza, s ktorou sa rozprával cez plachtu, súhlasila so stretnutím so mnou iba preto, že som žena. Novinára – muža by odmietla.

Teraz stojíme v prístrešku z plastových vriec, natiahnutých na bambusových tyčiach, a čakáme, kým sa Azíza odhodlá vyjsť spoza plachty rozdeľujúcej chatrč na dve miestnosti. Svokra a švagriné jej dohovárajú. Ona sa však veľmi ostýcha. Utečenecký tábor Kutupalong, to sú desiatky štvorcových kilometrov v kopcovitej krajine, posiate chatrčami z plastových vriec. Akú môžu mať životnosť? Čo sa s nimi stane, keď príde obdobie dažďov? Pahorky sú holé. Všetky stromy pohltili ohne Rohingov. Potrebujú ohne. Dostávajú na prídel potraviny: ryžu, červenú šošovicu a olej. Z toho si musia variť. Pôda holých kopcov je náchylná na eróziu. Podmienky v tábore Kutupalong sú zúfalé. Hoci mimovládne organizácie a OSN sa snažia. Toalety, sprchy a nádrže s pitnou vodou budujú v pravidelných intervaloch, rovnako ako kliniky, bezpečné stany pre deti a školy. No ťažko dôstojne ubytovať takmer milión ľudí. Ťažko ich nasýtiť.

A tak rodiny rohingských utečencov bývajú od augusta minulého roka v príbytkoch z plastových vriec a jedia ryžu s červenou šošovicou. Málo výživná strava im nestačí. Tí, ktorí mali úspory alebo cennosti, použili ich na nákup jedla. No úspory a cennosti sa míňajú. Onedlho nezostane nešťastným ľuďom nič, z čoho by si mohli dovoliť kúpiť niečo na prilepšenie. V Bangladéši majú zakázané pracovať a opustiť tábor. Do Mjanmarska sa vrátiť nechcú. Nikto im totiž nedokáže zaručiť, že sa tie hrozné veci, pred ktorými v auguste ušli, nestanú znova. Takmer milión ľudí sa zasekol v pasci v plastových chatrčiach na juhovýchode Bangladéša. A nikto nevie, čo ďalej.

Na fotografovanie v tábore Kutupalong som mala iba jeden deň. Iba toľko som si mohla dovoliť platiť fixera. Ceny fixerov pre utečenecké tábory dosiahli v hlavnom meste oblasti Cox´s Bazar bežnú úroveň dvesto dolárov za deň. Plus sto dolárov požadovali za auto. Od Cox´s Bazara sú tábory vzdialené asi hodinu jazdy autom. Fixeri neboli ochotní použiť motorikšu za zlomok ceny auta a tvrdili, že z bežného autobusu polícia cudzincov vysadí.

Keďže dvesto dolárov bolo skutočne nad moje možnosti, našla som študenta Tashdida. Pretože bol ešte len študent, bol o polovicu lacnejší. Iste, mohla som to skúsiť aj bez neho. No keď mám niekde obmedzený počet dní, počas ktorých musím stihnúť reportáž urobiť, a navyše neviem, ako to tam chodí, je veľmi riskantné spoliehať sa na šťastné náhody. Že sa dostanem do tábora sama, že sa tam nejako prešmyknem, že náhodou stretnem medzi stanmi niekoho, kto hovorí po anglicky a práve nebude mať nič lepšie na práci ako prekladať mi rozhovory s okolostojacimi ľuďmi, ochotnými okamžite so mnou zdieľať svoje skúsenosti.

Tak som sa radšej dohodla s Tashdidom a deň po mojom prílete do Cox´s Bazara sme skoro ráno vyrazili na hodinovú cestu do tábora. Bol január, chladno, hmla bola takmer nepreniknuteľná. Pred šoférom sa v poslednej chvíli vynárali postavy kráčajúce po ceste. V oblasti tábora šofér zaparkoval auto a pokračovali sme s Tashdidom pešo. Videli sme ľudí, ktorí tiež niekam šli: po prídely jedla, žiadať o priepustky z tábora, na lekárske ošetrenie. Všetci kráčali ako bez duše. Ich oči boli mŕtve. Videli sme aj pohrebný sprievod. Hmla sa trochu zdvihla. Dlhý zástup robotníkov prechádzal okolo s vrecami materiálu na pleciach. Deti sa vešali na pumpy studne. Trhovníci už boli v práci. Áno, aj v takomto tábore sú trhoviská. Muž a žena, prikrčení pri nejakej búde, vyprážali akési placky a predávali ich okoloidúcim na raňajky. Ponúkli aj mne, a boli to prví ľudia, ktorí sa usmiali. Nakoniec Tashdid našiel medzi stovkami rovnakých chájd z plastových vriec tú, v ktorej býva Azíza.

Dievča konečne vykuklo spoza plachty. Azízu sprevádzajú švagriné a povzbudzuje ju aj svokra Mustafa, ktorá už sedí oproti nám. Začnem dávať otázky jej. Je zhovorčivá. Sama sa stará o deti. Jej muž si pred rokmi našiel inú. Teraz je s ňou aj tu, v tomto utečeneckom tábore. V niektorej z chatrčí z plastových vriec. Azízu prijala Mustafa do rodiny nedávno. Keď v auguste začala mjanmarská armáda s masakrami Rohingyov, prišlo dievča o celú rodinu. V tábore Kutupalong sa ocitlo samé. Opustené ženy to majú v podmienkach tábora veľmi ťažké. Nielen kvôli kultúre, ktorá im káže skrývať sa pred cudzími a vybavovanie všetkých vecí necháva na mužov. Ale aj pre násilie. Mustafa chcela opustenú Azízu zachrániť. Tak ju pred šiestimi dňami vydala za svojho syna.

Našťastie Azíza súhlasí aspoň s fotením. Ale nie vonku. Tam by ju mohol zazrieť niekto cudzí. Chcem ich odfotiť spolu s manželom. Kľuknú si vedľa seba. Nie, nečakám nijaké znaky náklonnosti, aj keď by sa mohli tváriť, že sa aspoň poznajú.

S Tashdidom navštívime dve ďalšie rodiny. Každý Rohinga má smutný príbeh, hovoria tu humanitárni pracovníci. A je to skutočne pravda. Ako o tom nafotiť reportáž za pár hodín? Je jasné, že počet situácií, do ktorých sa dostanem, je obmedzený. Preto fotím úplne všetko. Samozrejme, ľudí, s ktorými hovorím. Tých, ktorí nazerajú dovnútra. Holiča. Postavil si búdu z pár dosák. Vyprážača placiek. Ženu, ktorá nesie bábätko. Deti v škole UNHCR. Dievčatko, ktoré chceli mjanmarskí vojaci zabiť údermi pažbou do hlavy, aby ušetrili guľku. Prežilo. Vo vlasoch má dodnes hlboké rany.

V takýchto situáciách sa niekedy dostanem do stavu fotografickej paniky. V obave, že nebudem mať dostatok fotografií, viac fotím ako rozmýšľam. Čo vôbec nie je dobré. Fotograf musí hlavne rozmýšľať. Nie cvakať. Keď sa z takejto paniky trochu preberiem, začnem si dohovárať a sústrediť sa. Snažím sa nachádzať nezvyčajnejšie pohľady na realitu. Protisvetlá, tiene, siluety. Niektorí ľudia sa usmievajú. Sú fotografi, ktorí také fotky nerobia. Chcú ukázať tragédiu. Usmiati ľudia na fotografii v sérii tento dojem kazia. Pre mňa sú súčasťou tohto nešťastného miesta rovnako ako tie ranné zástupy Rohingov s mŕtvymi pohľadmi. Čo si o tom myslíte vy?