Mobil vs. fotoaparát

Mobily majú navrch najmä v tom, že ich máme skoro tak či tak po ruke. Kto by dnes chodil bez mobilu? Rýchlo použiteľný fotoaparát s kamerou majú takmer všetky.

Je to už hádam jedno desaťročie, keď som si po prvý raz trúfol odovzdať v redakcii fotky k článku nafotené mobilom, akosi vyťahovacou Nokiou. Jedného krásneho dňa na mňa vyletel naštvaný obrazový redaktor, ktorý si náhodou rozbalil informácie o fotke. Vraj to sa predsa nesmie, to je príšerne nekvalitné a to nemôžeme použiť ani omylom. Keď som ho vyvádzal z omylu, že veď to už je odo mňa asi piata reportáž mobilom, ktorá mi vyjde bežal sa na mňa sťažovať k šéfredaktorke. Tá mi len nakázala fotiť fotoaparátom a vyzvala ma, aby som nič nehovoril, lebo ju preargumentujem.

Táto zábavná historka stála na začiatku mojich mobilofotografických čias. Nikdy som sa nebránil novinkám. Nevychádzal som z údivu, čo všetko mobily dokážu a už dlhší čas si netrúfam povedať, že nech fotia akokoľvek, tak na veľký foťák nikdy nebudú mať, len pre to, že majú malé sklíčka a pidičipy…

Férové je porovnávať súčasnosť, potreby koncového zákazníka a kde všade má byť jeho tvorba použitá. V minulosti to bolo inak, ale čo už po nej.

Megazavádzanie

Výrobcovia mobilov zavádzajú. Stavili napríklad na naháňanie sa za megapixelmi a urobili zákazníkom radosť, že z mobilov môžu vyžmýkať aj stomegové fotky. Realita je však krutá: Čipy v mobiloch nemajú také rozlíšenie, aké má gigantická fotografia z nich. Z malého obrázka jednoducho urobia objemný, keď už sa nám tak páčia megapixkle. Využívajú pri tom výkonné procesory, skvelý algoritmus dopočítavania a už to ide. Lezú z nich ohurujúce obrázky.

Niektorí výrobcovia si povedali, že nebudú ohurovať a zostanú pri zemi. Dali do mobilov trebárs tri fotoaparáty, ale s pixelmi nepreháňajú. Dvanásť mega a basta. Rozdiel medzi 12-megovou a 64-megovou či až 100-megovou fotkou na displeji mobilu či monitore počítača vyzerá rovnako skvele. Žiadny problém ani pri vytlačenej fotografii na formát A4. Načo by bolo bežnému používateľovi viac?

Váľanie v tráve

Ležal som na Sandbergu nad Devínskou Novou Vsou a šteloval sa s fotoaparátom vyzbrojeným bleskom s difúzorom na krásne žlté hlaváčiky jarné. Bleskom som dorovnával prudké slnečné svetlo. Ako som tak ležal zazvonil mi mobil. Zdvihol som, vybavil a keď som ho už mal v ruke urobil som obrázok aj ním. Takmer ma na tej zemi vystrelo. Ja sa tu trápim, vymýšľam, plazím, plahočím a tá malá potvora mi ponúkla na pohľad už hotovú fotku hneď po prvom zábere. Tomu sa hovorí: Fotí to samo.

Lenže, pri zväčšení na 100 percent fotka z mobilu vychádza kvalitatívne horšie. Napriek tomu, že malý čip pomohol prehĺbiť ostrosť. Koho to však zaujíma, keď chce obrázok použiť na sociálne siete, možno do mailu a možno zavše do tlače? Nikoho.

Kto chce kvalitnejšie fotografie s možnosťou pohrať sa s pozadím a hĺbkou ostrosti musí siahnuť po fotoaparáte. Fotoaparát mu dáva viac možností kreativity. Okrem toho je operatívnejší. Zachytiť ním včielku na kvete vo vhodnej chvíli je presnejšie fotoaparátom, ako lotéria s mobilom.

Prí fotografovaní krajiny a architektúri mobil tiež dokáže na pohľad zázraky, ale v niektorých veciach kríva. Napríklad pri zoomovaní. Digitálne priblíženie prináša mizernejšiu kvalitu. Dobrá fotka chce okrem iného aj dobré sklo – objektív. Stále však platí, že kto chce obrázok len ako prostriedok bežnej komunikácie, nemá čo riešiť.

Kde majú fotoaparáty navrch

Príkladom keď asi len tak ľahko telefóny nedoženú fotoaparáty sú športové fotografie a fotografie zvierat. Nie domácich maznáčikov, ale zvierat v prírode.

Ergonómia mobilov je mizerná. Pri fotení sa nedržia dobre a práca s nimi je ťarbavá. Výrobcovia fotoaparátov dbajú na to, aby ich prístroje boli čo najfunkčnejšie a čo najlepšie sadli do ruky a dali sa pri tom prehľadne a jednoducho ovládať.

Hĺbku ostrosti či obľúbené rozmazané pozadie už vedia aj mobily. Nie však opticky, ale rozostrením pozadia vybratého z druhej čočky. Falošná hĺbka ostrosti má chyby. Najmä pri detailnejšom pohľade vidno nedokonalosť vystrihnutia portrétu a vloženia do pozadia. Bokeh sa od mobilu čakať nedá.

V zložitejších scénach má mobil zásadný problém. Automatická detekcia obrazu pre dotvorenie hĺbky ostrosti má problém, keď sa v obraze niektoré jeho časti prelínajú. Napríklad halúzka či niekoho ruka. Hups. Môže sa stať, že obrázok vypáli hlúpo. Že niekomu môže chýbať ucho a iný môže mať súčasťou tváre zopár listov z vetvičiek…

Aj mobily už vedia fotiť do RAW súborov. Ale, nie je to zasa až taká veľká sláva. Ich surovina si pamätá oveľa menej obrazových informácií ako záznam fotoaparátu. RAWy nezaznamenávajú ani fotografie s filtrami či obrázky s postprocesom upravenej hĺbky ostrosti. Dolovať dáta a robiť si s obrazom čo chcem je pasia.

Obrázky z fotoaparátu sú stále kvalitnejšie a hlavne prirodzenejšie. Kresbe naozajstných objektívov sa tie malé sklíčka v inteligentných telefónoch nevyrovnajú.

Ja to robím tak, že to na čom mi záleží stále fotím fotoaparátom a veci len tak pre informáciu či na pohranie sa fotím s mobilom.

V poslednom čase sa roztrhlo vrece s Fullframe – plnoformátovými fotoaparátmi. Je to prirodzená reakciu úteku ohrozených foťákov do priestoru na ktorý mobil nemá a dlho mať nebude. Veľké čipy, na ktoré výrobcovia stavili, ponúkajú príjemný obraz a viac kreatívnych možností.