Nad ťavou v Sudáne ohŕňal nos: Alan Hyža

Fotograf Alan Hyža a arabistka Emire Khidayer pracovali päť rokov na knihe Arábia chutí, ktorá práve vychádza. Je to projekt o arabskej kulinárii.

V skutočnosti však nie je iba o jedlách. Je o všetkom, čo s jedlom súvisí – o varení, rodinách, o pestovaní plodín, chytaní rýb – aj o živote, kultúre a náboženstve v arabských krajinách. Alan s Emire navštevovali paláce aj stany beduínov a vypytovali sa na celé kultúrne pozadie tradičných receptov. Fotografovať v spoločnosti so striktnými pravidlami však nebolo jednoduché. V niektorých regiónoch sa navyše zhoršila bezpečnostná situácia, Islamský štát terorizoval ľudí, rozpútali sa vojny. Na druhej strane, priateľskosť a pohostinnosť miestnych ľudí vynahradila všetko riziko a námahu. Alanove fotografie, ktoré vznikali päť rokov, sú unikátnym svedectvom o obyčajnom živote ľudí v arabských krajinách.

Aká bola práca na projekte v arabských krajinách, kde platia úplne iné spoločenské pravidlá?

Celé to bolo výborné. Aj keď sme väčšinou zažívali ťažké chvíle. Nemôžeš ísť, kam si zmyslíš, a fotiť, čo ťa napadne. Našťastie, Emire je veľmi životaschopná. Vie všetko zorganizovať, vybaviť a zapôsobiť na ľudí. Všetko precízne pripravila. Vie perfektne arabsky a ovláda aj rôzne dialekty. Ja som bol hluchonemý. Hoci ku koncu, keď som sa veľmi sústredil, som už približne dokázal pochopiť, o čom je reč. Prešli sme všetky arabské krajiny okrem Sýrie, Saudskej Arábie a Líbye. V Sýrii už bola vojna, do Saudskej Arábie je nemožné získať turistické víza a Líbya bola príliš nebezpečná. V knihe však Líbya bude, lebo obidvaja sme ju už predtým navštívili.

Všade ste hľadali autentické jedlá?

Emire už vedela, ktoré sú v tej krajine typické jedlá. Tak sme sa pýtali na všetko, čo súvisí s ich výrobou a na činnosti naviazané na ich prípravu. Navštívili sme mäsiara, poľnohospodára, trh, rodinu, ktorá jedlo varila. V arabskom svete všetko súvisí s jedlom a náboženstvom.

Ľudia vás bez problémov pustili k sebe domov?

Niekedy to bol neprekonateľný problém. Alebo som nemohol vojsť do miestnosti, kde boli ženy. Presedel som hodiny s chlapmi, s ktorými som sa nevedel dohovoriť. Emire zatiaľ bola so ženami a varili. Ja ako muž som medzi ne vstúpiť nesmel. Nemohol som teda fotografovať ani prípravu jedla. S Emire sme sa stretli až keď po pár hodinách priniesli hotové jedlo. Najťažšie pre mňa bolo, že som mal v hlave nápady, čo a ako som chcel odfotiť, a zrazu to nešlo.

Ako si teda pracoval?

Niekedy to nešlo inak než fotiť od pása. Nie je to môj štýl práce, ale boli situácie, keď som musel, aby som vôbec niečo odfotil. Napríklad modlitbu na ulici.

Za uplynulých päť rokov sa bezpečnostná situácia v mnohých arabských krajinách rapídne zhoršila. Ako ste sa pohybovali v krízových regiónoch?

Napríklad v Jemene sme s eskortou šiestich vojakov dva dni cestovali autom do púštneho mesta, v ktorom sme chceli fotografovať. Prespali sme v moteli pri ceste a ráno vojaci povedali, že nemôžeme pokračovať ďalej. Že večer vybuchla bomba pred policajnou stanicou a mesto je uzavreté. V Jemene má každý samopal. Keď chlapec dovŕši desať rokov, dostane zbraň. Najväčší frajeri nosia na pleci pancierovku. Ale nestalo sa, že by nás niekto priamo ohrozoval. A to platí pre celý arabský svet.

Chutila ti arabská kuchyňa?

Prekvapilo ma, aká je pestrá a dobrá. Sú to moslimské krajiny, takže sa tam nevarí bravčové ale baranina, hovädzina, jahňacina a niekde aj ťava. O pestrosti ich korenín sa nám ani nesníva. Ani o ďalších veciach som netušil. Napríklad že v Sudáne, najväčšom pestovateľovi manga, majú až sedemdesiat druhov tohto ovocia.

Kde varia najlepšie?

Veľmi mi chutili ryby v Jemene a Ománe.

A kde sa jedlo nedalo jesť?

Sklamala ma ťava. Na trhu v Sudáne nám opiekli kúsky ťavieho mäsa na oleji. Bolo to nejedlé.

V ktorej krajine si zažil najprísnejšie spoločenské pravidlá?

V Jemene a Ománe. V Ománe mimo hlavného mesta chodia ženy zahalené úplne, nevidno im ani oči. Ak pracujú napríklad na trhu a potrebujú dobre vidieť, nosia na tvári železné masky. V meste Salalah nesmú ženy po ôsmej večer ani vyjsť na ulicu. V tejto krajine bol našim hostiteľom muž zo širšej rodiny sultána. Veľmi príjemný, kultivovaný človek, mal obrovský dom a päť áut. Jedlo varilo služobníctvo, kuchári z juhovýchodnej Ázie. Zobral nás aj do nočného baru. V tom striktnom prostredí tam pili víno! Samozrejme, tajne. Naopak, najliberálnejší bol Libanon. Je to napoly kresťanská krajina. Víno tam bežne podávajú v reštauráciách.

Mali ste možnosť zažiť súkromie domácností vašich hostiteľov?

Moslimské domácnosti sú rozdelené na časť pre mužov a pre ženy. Do ženskej časti som sa väčšinou nedostal a so ženami som nemohol hovoriť. Iba niekedy sa to Emire podarilo vybaviť.

Cestovali ste spolu muž a žena, no neboli ste manželia. Ako to vnímali v striktných regiónoch?

Párkrát na nás chceli v hoteli volať políciu. Vtedy zasiahla Emire a rázne im niečo vysvetlila. Pre všetkých sme boli nezvyčajnou kombináciou. Niekedy som vycítil, že mužom je divné a zvláštne, že sa majú rozprávať s Emire, ale nakoniec to akceptovali. Ona má skúsenosti. Vie, čo si kde môže dovoliť, čo sa môže opýtať, ako sa to môže opýtať. Jej výbornú arabčinu si ľudia veľmi vážili. Keď sa pýtali, odkiaľ vie tak dobre po arabsky, odpovedala, že je doktorka a študovala na univerzite. To na nich platilo.

Veľa sa hovorí o islamskom extrémizme. Stretávali ste sa s fanatickými názormi?

Vôbec nie je pravda, že všetci moslimovia sú fanatici. Oni tiež trpia a majú strach pred teroristami z Islamského štátu. Arabský svet momentálne nie je populárnou témou. Tí ľudia však nie sú zlí, nie sú to naši nepriatelia. Ale sú iní. Ich kultúra sa od tej našej líši. Myslím si, že nie sú kompatibilné. Nehovorím, že oni sú horší, ale že s nami nejdú dokopy.

Viera tam však veľmi silno vstupuje do životov ľudí.

Neveriaceho človeka nestretneš. Všetko sa odvíja od viery. Je úplne prirodzené modliť sa päťkrát denne.

Ako reagovali na cudzincov, ktorých zaujímala tradičná kuchyňa a nie chudoba, vojna, práva žien?

Cítili sa poctení, tešilo ich, že máme záujem o ich životný štýl, jedlo a kultúru. Veľmi ochotne rozprávali a vysvetľovali. Donekonečna dokázali vykladať hlavne o koráne. Na návšteve sme strávili aj päť hodín. Z toho som štyri hodiny strávil s mužmi, ktorým som nerozumel ani slovo. Veľakrát sa nám stalo, že človek na ulici, ktorého sme sa len pýtali na cestu, nás okamžite pozýval k sebe. Že jeho žena nám niečo dobré uvarí.

Na čo si fotil pri práci na Arábia chutí?

Fotil som mojou obľúbenou analógovou Leicou. Je to nenápadný, skvelý fotoaparát, ktorý ma nikdy nesklamal. Bolo by, samozrejme, oveľa jednoduchšie fotiť digitálne, ale pre mňa by to nebolo ono. Film má veľa nedostatkov a obmedzení, no pre mňa sú oveľa dôležitejšie jeho výhody. Pre farebné fotografie používam iba emulziu s citlivosťou 100 ISO, zásadne fotím bez blesku a celú knihu som urobil s dvomi objektívmi – Summiluxami 50 mm a 35 mm.

Dokázal by si žiť v arabskom svete?

Nezvykol by som si. Je to tam úplne iné. Ženy v najstriktnejších krajinách nemôžu ísť nikam samé. Musia sa zahaľovať. V Jemene donedávna museli nosiť na nohe hrkálku, aby dala mužom najavo, že sa nemajú pozerať. V Mauretánii zas stále funguje otroctvo. Hoci ho oficiálne zrušili ešte v roku 1980, stále existujú kasty pánov a kasty otrokov. Kto sa narodí ako otrok, patrí pánovi a musí preňho pracovať celý život.

Aký ďalší projekt pripravuješ?

Ďalší projekt práve dokončujem, som zvyknutý pracovať na viacerých veciach naraz. Už finalizujem súbor, na ktorom som pracoval približne päť rokov. Sú to fotografie historických miest s určitou duchovnou hodnotou a väzbou na históriu, ktoré nesú stopy uplynulých storočí. Fotil som ich s veľkoformátovou drevenou kamerou na čiernobiele negatívy rozmeru 8x10 palcov.

Čo máš na fotografii najradšej?

Fotografiu mám veľmi rád. Prináša mi veľmi veľa radosti, ale aj sklamania a roztrpčenia. Toho som si v arabskom svete užil až až. Bolo veľmi frustrujúce nečinne sa pozerať, ako sa mi pred očami mihajú nádherné obrazy, ktoré som z rôznych, väčšinou úplne nezmyselných dôvodov nemohol zachytiť. Obmedzení bolo neúrekom, od náboženstva a stále rozšírených povier, že odfotením človeku ukradneš dušu, cez problém žien až po pevne zakorenenú paranoju o zahraničných špiónoch s fotoaparátmi. Ale radosti je vždy oveľa viac. Vďaka fotografii objavujem veci, hmotné aj duchovné, ktoré by som inak nespoznal.

Fotíš podľa seba alebo sleduješ trendy vo fotografii? Je vôbec dôležité ich reflektovať?

Fotím vždy len podľa seba, tak ako to cítim ja. Som konzervatívny človek a nikdy som nebol súčasťou nejakého prúdu. Neriadim sa žiadnymi momentálnymi trendami a módnymi vplyvmi. Samozrejme že viem, čo sa vo svete fotografie deje, ale sledujem to hlavne pre moju orientáciu a nie pre inšpiráciu. Základné trendy boli už vytýčené a my sa musíme iba snažiť pomocou nich interpretovať nové, súčasné veci.