O (ne) úspechoch fotografických výprav

Do bežnej praxe wildlife fotografie patrí aj neúspech. To, čo za samotný neúspech vlastne považujeme, je veľmi individuálne. Každý fotograf má inú hranicu svojich cieľov, inak položenú latku úspechu. Niekedy je článok z množstvom fotiek, inokedy môže byť s pár cennými fotkami, dokonca o jednej. Dnes to bude o niekoľkých vytúžených záberoch.

Pre niekoho môže byť neúspechom aj naplnená karta fotkami a predsa tam chýba nejaká ..... tá, ktorá je vytvorená v našej mysli a predstavách a možno je aj v danej chvíli nedosiahnuteľná. Niekto je spokojný z pozorovania vzácneho živočícha, aj napriek tomu, že uzávierka ostala ticho. Mohlo to zapríčiniť viacero okolností, ale jedinečnosť zážitku môže byť silnejšia ako smútok z toho, že sme to nezachytili.

Keďže je toto blog, rozhodol som tento článok napísať viac zážitkovou formou a oboznámiť vás s mojou poslednou výpravou. O mojom vnímaní neúspechu, či úspechu.

Jar je úžasné ročné obdobie. Vždy sa na ňu veľmi teším. Na zazelenanie po dlhej, chladnej zime a na to čo prináša a ako sa príroda zobúdza. Zároveň vo mne vyvoláva obrovský stres, čo všetko treba stihnúť a čo by mi nemalo ujsť. Jedna vec však vždy odsúva to všetko ostatné, aj keď nie vždy sa podarí. Už dávnejšie moje srdce opantali naše slovenské kurovité vtáky. Aj napriek tomu, do akej skupiny patria :) , vôbec im to neuberá na ich majestátnosti a vznešenosti. Na mysli mám hlavne hlucháňa obyčajného a tetrova hoľniaka. Oba kriticky ohrozené a ustupujúce vtáky každú jar, často ešte na snehu, začínajú svoju svadobnú pieseň. Hlucháň prvý, tetrov trocha neskôr. Špecifiká toku, ich veľká vzácnosť, obtiažnosť získania fotografie v podmienkach Slovenska, náročnosť výstupov, mnohých priťahuje a ešte viacerých naopak odrádza. Ja patrím k prvej skupine a vždy dúfam, že tento rok sa mi podarí ísť.

Rok 2016 vyzeral veľmi sľubne. Na hlucháňa sa čas nenašiel, tak som všetko úsilie príprav venoval tetrovovi hoľniakovi. Asi aj preto, že jeho fotka v mojom archíve ešte nie je, aj napriek tomu, že to nebola moja prvá výprava za ním. Jeho tok prebieha v apríli a máji na pár lokalitách Slovenska, v pásme vysokej kosodreviny a holí. Vrchol je v druhej polovici apríla. Je to veľmi plachý vták. Tok začína ráno za tmy príletom na tokanisko. Tetrov priletí na blízky strom, či kosodrevinu s typickým, akoby zasyčaním. Odborná literatúra používa výraz zaškŕkanie. Každopádne je to dosť strašidelný zvuk a keď som ho počul prvý krát, sediac v tichu tmy, dosť som sa preľakol :) Po krátkom rozhliadnutí pristáva na zemi. Tam prebieha tok vo viacerých fázach. Nasleduje hlasité šuíkanie, vtedy kohútik drží hlavu vzpriamenú a má otvorený zobáčik. Spúšťa krídla k zemi, chvost vejárovite roztvorí a vzrušene pobehuje. Zároveň vyskakuje a trepoce krídlami. Vtedy sa vždy bojím aby neodletel. Fázu bublania počuť dosť ďaleko, hlavu má sklonenú k zemi a perie nešuchorené. Jeho pohyb pripomína drobčenie na kolieskach. Na svitaní klasický tok zvyčajne končí a niekedy po prestávke naleduje krásna fáza slnečného toku, kedy kohút výletí na vyšší strom a v prvých lúčoch ešte bublá. Ak máte štastie a na tokanisko priletí viacero kohútikov, možte sa stať svedkom súbojov. Lokalita na ktorú chodím ja je však na toto veľmi chudobná. Kohutikov je vždy menej a každy si chráni svoju lokálnu lúčku. Inak je kohútik pri tokaní veľmi opatrný a plachý. Ak zbadá najmenší pohyb, odlieta.

Ako som písal vyššie, tento rok vyzeral naozaj nádejne. Snehu bolo hore málo, dokázali sme zladiť s kamarátom jeden predĺžený spoločný víkend, kľúče od útulne boli. Počasie vyzeralo byť dobré na dané obdobie, akurát som mal mierne nalomené zdravie. Ale to nebránilo mojim prípravám k naplneniu ďalšieho sna. Chystanie techniky, opätovné štúdium, hľadanie nových poznatkov, ktoré by som mohol využiť a predstava zahliadnuť a odfotiť tohto vzácneho operenca mi skracovali čas do odchodu. Keď som zbadal predpoveď že 4 dni pred odchodom bude snežiť, trocha som sa začal obávať. Vedel som, že sa nestihne celkom roztopiť. Hlavne aby ho nebolo veľa. Trocha to pokazí prostredie, ktoré je inak nádherné. Dotvárajú ho vresoviská, porasty brusníc spolu s kosodrevinou.

Večer pred odchodom som začal baliť. Technika, oblečenie, maskovanie, jedlo voda. Po rozumnej redukcii zastala váha batohu na 24kg. Je to viac ako zvyčajne, tak som s tým trocha pochodil po dome a zdalo sa to byť OK. Pred spaním mi zhoršená predpoveď počasia trocha pokazila náladu, ale bolo rozhodnuté. Ide sa. Plán bol že zrána začneme vystupovať, prídeme do útulne, obzrieme terén, pripravíme kryty a ďalšie dve rána fotíme. Tešil som sa.

Po vystúpení z auta nás čakalo naozaj veľké prevýšenie, na nie až tak dlhom úseku. Musím povedať, že moja choroba, ťažký batoh, nerozchodené nohy po zime zapríčinili, že to bolo naozaj vyčerpávajúce. To čo robím zvyčajne s maximálne jednou prestávkou som nakoniec zvládol s piatimi. Kráčali sme po novom mokrom snehu , ktorý mal hore aj 20-30cm. Po asi dvojhodinovom oddychu vystupujeme ďalej hore k tokaniskám, skúsiť odstopovať na ktorých lúčkach tetrovy tokajú. Z útulne je to ešte asi dobrá polhodinka. Radosť nám urobí sliepka tetrova, ktorú cestou hore vyplašíme. Odlieta ďaleko, veríme že sa ráno vráti. Na snehu veľa stôp nevidno, našli sme od jedného tetrova. Uvidíme ráno. Vybrali sme aj na základe minulých rokov dve lúčky, kde pripravujeme prirodzené kryty v kosodrevine. Ide len o nájdenie vhodného miesta vo vnútri kosodreviny zamaskovanie konármi. Tetrov v našich podmienkach je veľmi citlivý na akúkoľvek zmenu. Terén svojej lúčky pozná výborne a hocičo nové by automaticky znamenalo neúspech. Po dokončení si ešte vychutnávame večerné horské lúče a krásu našej prírody. Keď sa trocha ochladí, zostupujeme dole k útulni. Večer zbehne, nachystám techniku, nastavujem budík pred pol treťou a idem spať. Z celej noci som prespal asi pol hodinku, možno z únavy, možno z očakávania. Ráno má byť pekné, tak som sa tešil. Po zvuku budíka vstávame a otváram dvere útulne. Osvieži ma mrazivý chládok. Pohľad na úplne jasnú a čistú oblohu v nás vyvoláva radosť.

Kráčam potichu v tme, po zamrznutom snehu a v hlave rozmýšľam ako by to dnes mohlo dopadnúť. Strach z nepredvídateľných okolností, to, že niečo pokazím, alebo či krytie bude dostatočné, ale aj obrovské očakávanie, čo ak naozaj priletí..... Pred dvoma rokmi mi kohútik priletel presne na lúčku kde som sedel, asi 6m pred objektív. Neopísateľná radosť, nekonečné čakanie v tme počas toku a posúvanie východu slnka. Prvé svetlo bez farieb, dlhé časy. Ale všetko nasvedčovalo, že by sa nemalo nič pokaziť. Bol som bez pohybu, sledoval expozimeter s prstom na diaľkovej spúšti. 1/40 pri ISO 2500 už bola dobrá hodnota. Povedal som si že počkám do 1/60 -1/80, chvíľočka. Krásny tok, obrovský zážitok, keď zrazu sa kohútik rýchlo prikrčí k zemi. Vedel so že je zle a následný rýchly útok páru orlov skalných to potvrdil. Bez jedinej fotografie. Veľký pocit bezmocnosti som už tento rok nechcel zažiť.

Prvého kohútika som začul o 4:10, ale na druhej strane cez dolinu, potom ďalšieho, ale na našej strane nič. Dosť veľké zúfalstvo ešte umocňovala moja zlá poloha, resp. nepoloha. Pri mojom sedoľahu na snehu mi tŕpla jedna noha a druha mi omŕzala, keďže nebola schopná pohybu. Ešte že som mal vankúšik a nebola mi až taká zima. Posielam sms kamarátovi, tiež nič nemá. Krátko po východe slnka píšem či to nebalíme, keďže vyše dvoch hodím v zlej polohe som už nemohol vydržať. Po chvíli sms s textom: sedíme, mám sliepočky, mal by priletieť kohútik. Naozaj chvíľku po prečítaní asi 25m predo mnou sa ozve šuíkanie. Je tu! V danom momente na všetko zlé zabúdate. Ale nevidím ho, kde je? Jeho tok prebiehal v dolinke za kosodrevinou. Až do jeho odchodu som ho ani raz nezazrel, aj keď som počul ako chodí a niekedy bol naozaj blízko. Na ľahký infarkt dobré. Verím že aspoň kamarátovi sa podarilo. Po stretnutí zisťujem že bol veľmi blízko neho, žiaľ v zlom uhle, bez možnosti urobiť tak veľký pohyb objektívom, tak že ostalo pri zážitku. Trocha smutný schádzame dole s nádejou že máme ešte jedno ráno.

Zmenili sme trocha miesta urobili nové kryty, vymenili si lúčky a čakáme opäť. Opäť jasné ráno, avšak oveľa lepšie a pohodlné sedenie. O 4:20 mi priletel kohútik. Sadol si však za mňa asi 15-20m. Mal som nádej že zletí, alebo príde dole. Zvlášť po dosť intenzívnom vábení sliepočiek. Bol som presne medzi nimi a kohútikom. Nádej bola, nestalo sa však. Tetrov neskôr stíchol. To bol moment, kedy som začal rozmýšľať o tomto článku ako je neúspech súčasťou fotenia :) Potom, keď už bolo všetko zaliate prvým slnkom sa stalo to čo som nečakal. Kohútik vzlietol a pristál predo mnou asi 30m na najvyššej kosodrevine. Slnečný tok. Radosť bola obrovská. Veľmi opatrne som natáčal objektív a vznikali prvé moje zábery tetrova hoľniaka. Vychutnával som si to, keďže jeho stabilná poloha neumožňuje vytvoriť veľa rôznorodých fotiek. Po krátkom čase odlieta.

Bola táto výprava úspešná? Pre mňa, aj keď len s pár fotkami, určite áno! Opäť nové zážitky, vyvetraná hlava a prvé fotografie veľmi vzácneho operenca. Moja staršia dcérka ma doma víta otázkou: „ ako tatik, podarilo sa Ti“? S úsmevom odpovedám, že áno....