Oáza dokumentu

Počas vianočných sviatkov zvykneme mať akosi bližšie k druhým, sme náchylnejší pomáhať tím, ktorí to potrebujú, nielen svojmu okoliu. V tomto chaotickom pandemickom období som mala miestami pocit, že Vianoce máme celý rok.

Potichučky

Medzi nami fotografmi sa čoraz častejšie vyskytli takí, ktorí svojou tvorbou podporili dobrú myšlienku či charitatívnu zbierku. V online priestore sa začalo objavovať množstvo fotografického obsahu - výstavy, prednášky, diskusie - ktoré sú prístupné verejnosti zadarmo. A v Bratislave pekne po tichučky, vlastne nešťastnou náhodou, vznikla komunitná Galéria Svätoplukova 29.

Komunitné centrá, záhrady, to všetko sa už cez hranice dostalo aj do našich zemepisných šírok a dĺžok. Komunitná galéria na adrese, ktorú má v názve, je u nás laštovičkou.

Projekt vznikol z myšlienky dvoch susediek Kataríny Líškovej a Dáši Šimkovičovej (neskôr galerijné rady doplnila tretia osoba - Petra Nováková), ktoré sa dlhší čas zaoberali myšlienkou premeniť verejný priestor ich bytovky v bratislavskej lokalite 500 bytov na galériu.

Vlastne chceli dosiahnuť to, aby sa obyvatelia ich obytného domu zbližovali, spoznávali, vykonávali spoločné aktivity. Poznáte to, pri otváraní vchodových dverí stretnete suseda, ale neviete ani jeho meno a už vôbec kde pracuje, čomu sa venuje vo voľnom čase, čo má rád. A možno niekde v kútiku duše spomínate na to, aké to bolo keď sme boli malí a poznali sme po mene všetkých na sídlisku.

Ako to zmeniť? V prvopočiatku nešlo ani tak o galériu ako takú, skôr o vytvorenie komunitnej zóny, kde by sa stretávali ľudia rôzneho veku, pohlavia, profesií a záujmov.

Meno Katarína Líšková vám možno znie povedome. Profesionálna sprievodkyňa, neustále cestujúca do pre mnohých vysnívaných destinácií, sa zo svojich ciest nevracia nikdy naprázdno. Vystavuje svoje fotografie, jej príbehy z ciest uverejňujú rôzne časopisy, viac krát bola ocenená v súťaži Slovak Press Photo. Nebyť jej fotografií, uskladnených v pivničných priestoroch, ktoré v októbri 2020 začalo vytápať, možno by celá myšlienka dopadla ináč.

Nešťastné okolnosti

Aby nedošlo k poškodeniu Kataríninho fotografického archívu, bolo nevyhnutné fotky premiestniť. Boli to práve tieto nešťastné okolnosti, ktoré dopomohli k zrodu galérie. V tomto zlomovom momente sa myšlienka projektu stala realitou. Stačilo nakúpiť klince a rozvešať fotografie po stenách na chodbách a schodisku bytovky.

Bola to skúšobná výstava a zároveň pilotný projekt. Katarína a Dáša si na ňom otestovali trpezlivosť a ústretovosť susedov, ako aj reakcie fotografickej verejnosti, ktorá si už za viac ako rok fungovania zvykla navštevovať novú adresu. Priestor sa osvedčil. Pomohol tomu aj priestranný zelený dvor, na ktorom organizujú vernisáže a ďalšie stretnutia.

Galéria funguje vcelku jednoducho. Na dverách vchodu bytovky na adrese Svätoplukova 29 je vyvesený plagát s informáciami o aktuálnej výstave. Inštrukcie na ňom vám napovedia na ktorý zvonček zazvoniť. Ak je konkrétna osoba doma, otvorí vám a dokonca vás výstavou prevedie. Ideálne je dohodnúť si termín cez sociálne médiá - Facebook či Instagram.

Tomu, že sa táto komunitná galéria postupne dostáva do povedomia, svedčí aj fakt, že jej návštevu tento rok zaradil do svojho kalendára počas pracovnej návštevy Bratislavy aj svetoznámy holandský fotograf agentúry NOOR Kadir van Lohuizen. Primárne je zameraná na dokumentárnu fotografiu, jej zakladateľky však uvažujú nad rozšírením vystavovaného portfólia o maľbu, kresbu, či drobné inštalácie.

Úspešné výstavy

Galéria má za sebou štyri úspešné výstavy, momentálne je na jej stenách nainštalovaná v poradí piata, Pavel Nasadil - FREETOWN, ktorú si môžete pozrieť do 5. marca 2022.

Vôbec prvou bola už spomínaná Katarínina výstava Cuba con Permiso. Išlo o výber 30 fotografií, ktoré vznikli počas viac ako 10-ročného putovania Kubou. Nasledovala kolektívna výstava Rok dokumentu prezentujúca tvorbu šiestich fotografov (Michal Babinčák, Stanislav Gič, Tomáš Kuša, Katarína Líšková, Tomáš Oslanec, Gabriela Teplická), ktorí pod vedením kurátora a pedagóga Matúša Zajaca pracovali rok na svojich dokumentárnych projektoch; Laco Maďar s dvoma dlhodobými projektami, alebo skôr esejami - HoPe / Oil & Gas; a Gabriela Teplická a jej osobný projekt MY, ktorý tento rok získal aj knižnú podobu.

Fotografia naplno

Piatym vystavujúcim je český dokumentárny fotograf Pavel Nasadil. Fotografiu neštudoval. Cit pre fotku, fotografické videnie a techniku si zdokonaľoval pod vedením reportážneho fotografa Jana Šibíka počas viacerých zahraničných workshopov.

V centre jeho fotografického záujmu sú problémy dnešenej doby a individuálne príbehy skupín či jednotlivcov, ktorým svojou fotografiou zapožičiava hlas. Učarovali mu predovšetkým fotožurnalistika a dokumentárna fotografia. Je externým spolupracovníkom českého magazínu Respekt a kanadských novín Satellite 1-416.

Fotografii venuje svoj voľný čas. Najradšej fotí v zahraničí, kde sa môže plnohodnotne odpútať od svojho zamestnania a naplno sa sústrediť na fotografiu. V zahraničí, konkrétne v Sierra Leone, vznikli fotografie, za ktoré v roku 2018 získal ocenenie Czech Press Photo v kategórii Problémy dnešnej doby. Išlo o reportáž z väzníc pre mladistných (je súčasťou výstavy v Galérii Svätoplukova 29). V tom istom roku sa mu podarilo absolvovať akadémiu Nikon - NOOR Masterclass v Budapešti, a o dva roky neskôr zvíťazil v súťaži Maghreb Photography Awards (Best Project Outside Maghreb).

Je zakladateľom projektu Svetová dokumentárna fotografia v Prahe, ktorý pod záštitou primátora hlavného mesta pozýva do Prahy dokumentárnych fotografov svetového mena na krátky rezidenčný pobyt spojený s prednáškou autora. Vďaka Pavlovi navštívil Prahu dánsky vojnový fotograf Jan Grarup, člen agentúry Magnum Photos Paolo Pellegrin, člen agentúry NOOR Pep Bonnet a nedávno český dokumentárny fotograf Viktor Kolář.

Pavel je prvým zahraničným fotografom vystavujúcim v priestoroch Galérie Svätoplukova 29, a zároveň prvým autorom vystavujúcim farebné fotografie. Teda jednu farebnú sériu, a druhú čierno-bielu. Tá farebná vznikla v už spomínanom prostredí väzníc pre mladistvých, v meste Freetown, Sierra Leone. Projekt vznikol v spolupráci s neziskovou organizáciou Prison Watch. V Sierra Leone existujú tri nápravné zariadenia pre mladistvých vo veku 15 - 18 rokov.

Autorovi sa podarilo dostať do všetkých. Sierra Leone bola v rokoch 1991 - 2002 dejiskom brutálnej občianskej vojny, a dekádu neskôr, v rokoch 2014 - 2016 krajinu poznačila najrozsiahlejšia epidémia Eboly v histórii tohto vírusu, ktorému podľahlo viac ako 3900 ľudí. Pavel navštívil krajinu opakovane, v rokoch 2018 a 2019.

Väznice pre mladistvých 2018 - 2019 - Freetown, Sierra Leone. S témou väzníc sa autor stretol už počas štúdia. Štúdia architektúry. Je očividné, že ho na téme nezaujali až tak štruktúry a pôdorysy, ale zamýšľal sa nad ľudským faktorom a sociálnou dimenziou konkrétneho druhu stavby.

Otupovanie citov

Podľa jeho slov ho vždy zaujímalo, ako sa dokážu ľudia vyrovnávať s traumou. Ako sa zmenia? Poznačí ich to? Byť väznený znamená byť vylúčený zo spoločnosti, komunity, či rodiny. Pre mladého človeka to môže byť obzvlášť veľká tragédia. Prichádza o osobnú slobodu práve vo veku, keď je v najväčšom rozlete. Je mu odobratá možnosť robiť akékoľvek samostatné rozhodnutia. Je uzatvorený do obmedzeného priestoru a uzatvára sa sám do seba. Neverí nikomu.

Postupne sa jeho city otupujú a trauma prehlbuje. Pavlove fotografie sú v tomto zmysle silnou výpoveďou a portrétom odovzdanosti sa nemennej každodennosti. A beznádeje. To, čo je realitou fotografovaných subjektov pochopíme pri detailom štúdiu jednotlivých záberov a toho, čo všetko sa Pavlovi podarilo do jedného rámu vtesnať. Nepotrebujete mať v každom zábere mreže na oknách. Všimnite si rezignovaný pohľad, ohnutý chrbát, odvrátenú tvár, nápis na stene. Všimnite si útržky, svedectvo toho, v akých podmienkach sú v Sierra Leone mladiství väznení. V ostrom kontraste pôsobí tých niekoľko málo optimistických prvkov akými sú červený balón, kresba srdca či kniha kníh - Biblia. Ide o citlivé zobrazenie osekaného väzenského sveta takmer dospelých, ale predsa stále nedospelých detí. Striedanie symetrie a asymetrického horizontu, detailu a širšieho záberu pridáva celému príbehu na dynamike. Je vidieť, že za fotografiami netreba hľadať náhodu či rozhodujúci moment, ale že ich autor pri spracovávaní príbehu intenzívne premýšľal.

Pre mňa osobne je zaujímavé sledovať, ako sa autor vyrovnal so samotnou témou. Muselo byť náročné držať si odstup a zostať nezainteresovaný. Aj tí najlepší fotoreportéri či dokumentárni fotografi z času na čas počas svojej práce dospejú do bodu, kedy fotografované subjekty posudzujú, odsudzujú, alebo si ich idealizujú.

Určite ste už mali možnosť vidieť experiment austrálskeho Canonu - The Lab: Decoy, v ktorom šesť fotografov dostalo za úlohu vytvoriť portrét muža. Každému fotografovi bol ten istý subjekt predstavený ináč - ako milionár, veštec, plavčík - záchranár, bývalý väzeň, rybár, či liečiaci sa alkoholik.

Každý z fotografov do portrétu vniesol určité predsudky, svoju osobnosť a svoje vnímanie sveta. Výsledkom bolo šesť absolútne rozdielnych portrétov toho istého človeka a to aj napriek faktu, že bol fotografovaný v tých istých priestoroch. Pozrite sa sami:

Pavel pri prvej návšteve Sierra Leone v spolupráci s organizáciou Prison Watch dokumentoval čo videl. Podmienky, v ktorých sú v tejto krajine mladiství delikventi väznení, a ktoré sú obrazom celkovej situácie krajiny. Vyčerpanej občianskou vojnou, krajiny, v ktorej skolaboval nielen zdravotný systém ale aj súdnictvo.

Pavel na návštevu jednej z väzníc spomína takto: “Blok pre chlapcov lemuje zamrežovaná pavlač, z ktorej sa vchádza do štyroch miestností. Na zemi, pod roztrhanými moskytiérami, sú pohodené špinavé matrace. Každá miestnosť je určená pre približne desať chlapcov. Jedna z miestností slúži ako improvizovaná spoločenská miestnosť a školská trieda. Vyučovanie tu neprebieha, nie sú učitelia. Chlapci sa tu poflakujú, posedávajú pred televízorom, v ktorom sledujú seriály a hudobné videoklipy. Na pavlači visí prádlo. Chlapci medzi ním hrajú futbal s odpadkami, niektorí posedávajú a obmotávajú plastové fľaše od coca-coly farebnými šnúrkami z vriec od ryže. Nikto z nich nemôže ísť von na dvor, vraj kvôli nedostatku bezpečnostného personálu. Skôr však z nedostatku empatie a kvôli lenivosti strážnikov, ktorí polehávajú na pavlači oproti. Väčšinu dňa nie je čo robiť, chlapci len posedávajú, spia, hrajú šachy alebo si čítajú. Väčšina čaká na rozsudok už niekoľko mesiacov. Nedostáva sa im žiadnej právnej pomoci, nakoľko si ju ich rodiny nemôžu dovoliť. Len málo z nich navštevujú rodičia a súrodenci, ktorí často cestujú do Freetownu zo vzdialeného vidieka.”

Pri druhej návšteve, v roku 2019, si dal Pavel za cieľ zdokumentovať jednotlivé príbehy mladistvých delikventov. Činy, kvôli ktorým sa dostali do väzenia boli rôzne - krádež, prepadnutie, mladistvý sex, zabitie. Jeden z chlapcov tam bol v čase autorovej návštevy na žiadosť otca - uväznili ho za zlé správanie.

Absurdnosti systému

Pavel zaznamenal čo počul, ako napríklad príbeh 16-ročnej Isatsu, ktorá sa z nerozvážnosti pokúsila otráviť svoju babičku. Tá incident prežila. Alebo príbeh 16-ročnej Aminaty, ktorá si odpykávala neuveriteľne dlhý trest 25 rokov. Pobila sa so staršou ženou, ktorá ju napadla s nožom a obvinila, že zviedla jej muža.

Aminata ženu v sebaobrane bodla nožom. Tá následkom zranenia podľahla. Ďalšie dievča, Haja, bola odsúdená na rok odňatia slobody za zanedbanie starostlivosti o počítač, ktorý jej bol zverený v škole. To je len jeden príklad absurdnosti tamojšieho systému. Ak by sa niečo podobné stalo u nás, vieme s určitosťou povedať, že by Haja vo väzení neskončila.

Pavel Nasadil si ich príbehy nenechal pre seba, ale zdieľal ich ďalej. Aj vďaka jeho snahe a jeho fotografickému dokumentárnemu projektu bol prípad Aminaty znovu otvorený a bolo jej pridelené riadne právne zastúpenie. Aminate bola 1. januára 2020 pridelená prezidentská milosť. Dnes žije so svojím dedkom vo Freetowne a študuje na strednej škole.

Odtiene bielej a čiernej

Susan’s Bay Slum 2018 - Freetown, Sierra Leone. Druhý projekt, v odtieňoch bielej a čiernej, vznikal v jednom zo 61 slumoch hlavného mesta Sierra Leone, konkrétne v tom najväčšom, ktorý sa tu nachádza - v Susan’s Bay.

Slumy vznikajú na okrajoch veľkých miest rozvojových krajín (najvýraznejšie zastúpenie majú v krajinách Afriky, južnej a juhovýchodnej Ázie a Južnej Ameriky) a sú prevažne obývané tými najchudobnejšími a sociálne najslabšími vrstvami obyvateľstva.

Pre tieto mestské časti je zvyčajne typická vysoká nezamestnanosť a kriminalita, nízka gramotnosť a hygiena, a veľmi, veľmi provizórne stavebné štruktúry ukrývajúce osudy státisícov až miliónov ľudí. Ich životné príbehy nie sú vôbec romantické. Títo ľudia sú tak chudobní, že ich šanca na zmenu života a životných podmienok je rovná, alebo takmer rovná nule.

Aj v tomto prípade sa Pavlovi podarilo zachytiť silný sociálny podtón príbehu. Napriek enviromentálnej katastrofe (pozn.: tu mám na mysli environment = prostredie, v ktorom žijeme) je na tvárach miestami badateľný záblesk úsmevu, môžeme sledovať, že jednotlivec je v tomto prostredí súčasťou niečoho väčšieho, akejsi jednotnej sily a družnosti. Alebo komunity.