Oceňovaný reportér bez Facebooku, Tomáš Benedikovič

Narodil sa v roku 1980 v Bratislave. Vážnejšie sa fotografii začal venovať počas štúdia na gymnáziu. Vyštudoval Výtvarnú fakultu Akadémie umení v Banskej Bystrici a od roku 2005 sa fotografii venuje na profesionálnej úrovni. Pracoval v agentúre SITA, potom v denníku SME. V súčasnosti pracuje ako fotoreportér v Denníku N.

Minulý rok si vyhral v súťaži Slovak Press Photo v kategórii Aktuality, a zároveň si vyhral cenu Grand Prix. Tiež si uspel aj v susednom Česku. Ešte raz úprimne gratulujem! O čom boli Tvoje víťazné fotografie a ako vznikli?

V Slovak Press Photo zvíťazila moja fotka jedného z protestov Za slušné Sovensko. Bol to záber davu spievajúceho slovenskú hymnu na záver zhromaždenia. Ľudia vytiahli mobilné telefóny a svietili nimi, ako takými symbolickými sviečkami. Tie svetlá, ako znak nádeje, dodali fotke výnimočnú atmosféru, ktorá podľa mňa oslovila aj porotu. Fotil som z nadhľadu, za použitia monopodu a na samospúšť. Vedel som, že podobná situácia nastane, keďže išlo už o druhý veľký protest v poradí. Nastavil som si expozičné hodnoty, dokonca aj manuálne zaostril, stlačil spúšť, zdvihol monopod a čakal, kým fotoaparát exponoval. Výsledok ma potešil, bol som rád, že sa mi podarilo zachytiť tú scénu podľa mojich predstáv, okamžite som fotku upravil v mobile a poslal do redakcie. Vtedy mi však nenapadlo, že zvíťazí v Slovak Press Photo. 

V Czech Press Photo uspela v kategórii Aktualita moja séria fotografií “Babiš v Jihlave”. Išlo o reportáž z predvolebnej akcie Andreja Babiša, ktorá sa konala asi týždeň pred parlamentnými voľbami. Bol to pre mňa, ako aj pre kolegu, s ktorým som tam bol - Mirom Kernom - celkom šok. Zvyknutí na megalomanstvo našich politických strán, predovšetkým strany Smer, sme sa ocitli na skromnom mítingu, kde hrala kapela okresného formátu hity ako „Dám dělovou ránu“ či „Vymyslel jsem spoustu nápadů“, podávala sa farebná malinovka a vrcholom bola súťaž v jedení párkov, ktoré vyrába jedna z firiem Andreja Babiša. Prítomných bolo niekoľko desiatok dôchodcov a malá skupinka Babišových odporcov. Tá celú akciu navyše celkom úspešne narúšala. Babiš meškal a po krátkom príhovore začal podpisovať svoje knihy. Podvečer bola ešte v neveľkom kulturáku talkšou s názvom Babishow. Na začiatku programu sedel Babiš v poloprázdnom hľadisku a bol evidentne vyčerpaný a znudený. No proste celé zle. To sa potom dobre fotí.

Čím si myslíš, že práve tie fotky, ktoré vyhrali zaujali porotu?

V prípade fotky z protestu si myslím, že porota ocenila ako sa mi podarilo do jedného záberu skoncentrovať atmosféru a posolstvo tých protestov, túžbu ľudí po zmene, ktorá vôbec nie je agresívna, ale je odhodlaná a nezlomná. Pokiaľ ide o fotky Babiša, mám pocit, že porotu oslovila kompaktnosť tej série a do určitej miery aj to, že sa mi ho podarilo zachytiť v okamihoch, ktoré ho možno aj trochu demaskujú.

Čo podľa teba robí dobrú fotografiu kvalitnou fotografiou?

Vplýva na to určite viac faktorov, ale najdôležitejšia je pre mňa emócia. Či už je na fotke zachytená, keď napríklad odfotím nejakú emočne vypätú scénu, alebo ju v divákovi fotografia vyvoláva. Môže to byť aj obrázok opustenej krajiny. Je to síce široký pojem, ale kvalitná fotka podľa mňa funguje okamžite - zasiahne nás - je to najprv akoby emočný zásah, všetko ostatné prichádza potom. Racionálna anlýza, čo, prečo a ako je na fotke zachytené.

Víťazná fotografia v slovenskej súťaži vznikla počas protestov Za slušné Slovensko. Zúčastnil si sa všetkých protestov? Ako na teba táto téma pôsobila, ako si pri fotení postupoval? Odlišovala sa tvoja príprava a tvoje postupy pri práci pri jednotlivých protestoch?

Tieto protesty boli výnimočné počtom účastníkov, ale predovšetkým svojou pokojnou atmosférou. Bol som skoro na všetkých. Do určitej miery je to pre mňa, ako spravodajského fotorepotréra, rutinná záležitosť. Motívy sa na protestoch často opakujú, napriek tomu sa my - fotografi - väčšinou snažíme nafotiť ich trochu iným spôsobom. Žiaľ nie vždy sa nám to aj podarí. Pri fotení musím myslieť aj na online spravodajstvo denníka, pre ktorý pracujem, a posielať fotky priebežne - pre náš formát Minúta po minúte. Z každého protestu som fotil aj celkový záber na námestie, zo strechy obchodného domu, aby mohli editori odhadnúť počet zúčastnených. Okrem toho som z väčšiny protestov robil webové fotogalérie, ktoré mali vždy okolo 12 až 15 fotiek a snažil som sa, aby mali aspoň nejakú dramaturgiu, a aby sa v nich protest od protestu neopakovali rovnaké scény.

Aké témy najviac zamestnávajú tvoj fotoaparát? Čo fotíš najradšej? A naopak, aké témy nevyhľadávaš? 

Možno až 80% môjho fotenia sú portréty k rozhovorom, ostatné je väčšinou politika, parlament, tlačovky a menšia časť sú reportáže, ktoré však bývajú najzaujímavejšie. Najpestrejšiu prácu som mal v tlačovej agentúre, tam som fotil aj veľa športov a spoločenských udalostí. Musím však povedať, že mi to až tak nechýba. Určite ma viac baví fotiť politiku, kultúru a zaujímavých ľudí, ako napríklad šport, aj keď ani tomu sa nebránim. Fotil som napríklad aj na Olympijských hrách vo Vancouveri a bol to krásny zážitok. Väčšinu športov som tam nielenže fotil po prvý krát v živote, ale aj na vlastné oči videl.

Čím je fotenie protestov, politických kampaní, mítingov a tlačových konferencií odlišné od ostatných tém, ktoré fotíš?

Už od mala ma bavilo sledovať politiku a politikov. Je to do veľkej miery hra, ktorá má však zásadné dopady na životy ľudí, a mňa baví byť pri tom, aj keď iba spoza objektívu. My, kritickí ľudia z médií, či chceme, alebo nie, sme súčasťou tej hry a tiež máme svoju moc. To politici veľmi dobre vedia a preto nás často znevažujú a naoko nemajú radi. V skutočnosti nás však aj oni, tak ako celá spoločnosť potrebujú. Paradoxne keď fotím napríklad zákulisie baletu, alebo aj činohry, je tam možno viac autentickosti a menej “divadla”, ako v politike. Ale tak to asi má byť.

Popíš vzťah ty a dokumentárna fotografia?

Som v prvom rade fotoreportér, pracujem na zadaniach z redakcie a čisto dokumentárnej fotografii sa nevenujem. Nepracujem ani na žiadnych dlhodobých projektoch, do budúcnosti to však nevylučujem. Páči sa mi vytrvalá práca dokumentárnych fotografov a oslovuje ma aj výpovedná sila dokumentárnych sérií.

Čím si myslíš, že prispievaš svojou prácou pre spoločnosť ako takú?

Možno to bude znieť trochu pateticky, ale podľa mňa my fotoreportéri vytvárame akúsi vizuálnu pamäť krajiny, alebo ak niekto chce národa. Keď sa nám podarí zachytiť tie správne momenty, fotky sa stávajú až symbolmi svojej doby. Spomeňme napríklad fotografiu Ivana Lexu v rozbehu pred skokom do seneckého jazera, ktorú odfotil v roku 1999 Marek Velček. To je pre mňa fotka, ktorá kompletne vystihuje mečiarovskú éru, celú prvú dekádu turbokapitalizmu na ten náš slovensko-karpatský spôsob. 

Je dôležité mať vášeň pre to čo robíš? Je dôležité mať vášeň pre fotožurnalistiku, aby si mohol byť úspešný?

Myslím si, že pre novinárskych fotografov je to dôležité. Ak tú vášeň majú, na fotkách sa to prejaví. Aj bežné spravodajské fotky môžu byť vizuálne pútavé a nápadité. Je to skrátka neustále hľadanie zaujímavých obrazov a to ma na tejto práci veľmi baví.

V hlave pri tvojom mene mám asi navždy uloženú fotografiu Robetra Fica s fľaškou koly v ruke. Ako spomínaš na tento moment?

Spomínal som už, že politiku vnímam do značnej miery ako hru a Robert Fico je nesporne výborný hráč. Spoza fotoaparátu ho sledujem už od jeho prvého vládnutia. Viackrát sa mi pri ňom stalo, že som sa musel štípať, či sa mi to, čo pred sebou vidím a čo počúvam, náhodou nesníva. Teraz zažívam podobné chvíle na tlačovkách predsedu parlamentu, ale to sa hryziem do jazyka, aby som nevybuchol od smiechu. Každopádne výjav s kokakolou bol jedným z tých - z ríše snov. Boli to voľby v roku 2012, kedy Ficov Smer získal parlamentnú väčšinu a mohol vládnuť sám. Celý volebný večer sme čakali na prízemí centrály Smeru vo vyhradenom priestore pre novinárov, aby nás po spočítaní hlasov blahosklonne pustili na pár minút medzi oslavujúce vedenie strany. Tam nám Robert Fico predviedol tanec s novinárkou a nechal sa vyhadzovať do vzduchu od svojich spolustranníkov s fľašou kokakoly, ktorú mal podľa spisu Gorila popíjať v konšpiračnom byte s Jaroslavom Haščákom. Neveril som vlastným očiam, fotil som a hovoril som si: “Tak toto snáď nie, toto je vrchol arogancie". Dodnes neviem, do akej miery to bol z jeho strany spontánny nápad a do akej premyslený ťah. Latku však posunul vyššie a veľmi podobný šok som s ním zažil minulý rok na konci februára, keď som na tlačovke po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej pred ním na stole videl milión eur v hotovosti.

Práca fotoreportéra je zodpovedná, zachytávaš momenty, ktoré sa neopakujú, sprostredkovávaš udalosti ľuďom, ktorí na danom mieste a v danom momente nemohli byť. Cítiš sa niekedy pod tlakom? Cítiš zodpovednosť za posolstvo, ktoré svojimi fotografiami sprostredkovávaš?

Tú zodpovednosť si uvedomujem, ale nepociťujem to ako nejakú ťažobu, ani mi to nijako nezväzuje ruky. Vždy sa niečo môže pokašľať, niekedy zlyhá technika, niekedy ja - z toho si však netreba robiť ťažkú hlavu. V najhoršom nebudem mať dôležitý záber. Samozrejme, hovorím o fotení v našich “mierových” podmienkach. Keď je človek v nebezpečnom, cudzom prostredí, môže byť aj malá chyba fatálna.

Do akej miery vkladáš do svojich fotografií svoje vlastné cítenie? Vieš sa odosobniť a byť objektívny?

Záleží od povahy konkrétneho fotenia. Niekedy je nutný až technický prístup, keď treba odfotiť nejaký predmet, územie, alebo budovu. Väčšinu portrétov fotím skôr konzervatívne a jednoducho.  Stále je to však môj vlastný pohľad a nedá sa hovoriť o nejakej veľkej objektivite. Už len samotný fakt, že fotografia je vo výsledku iba malým výrezom reatlity, o ktorom výsostne rozhoduje fotograf, je tak silne subjektívny, že keď niekto o sebe vyhlasuje, že fotí objektívne, je to prinajmenšom podozrivé. Na druhej strane, ako novinársky fotograf pracujem iba s realitou, ktorú zo zásady neinscenujem a nemanipulujem. Ak to trochu pritiahneme za vlasy, môžem vyhlásiť, že moje fotky sú vždy pravdivé - to čo na nich vidíte sa skutočne stalo a je to záznam reality. V mojej práci sa snažím o poctivý novinársky prístup k téme. Je dôležité byť zvedavý. Snažiť sa mať vždy čo najviac informácií. Analyzovať veci podľa možnosti bez predsudkov. Ale na konci dňa to aj tak všetko preženiem cez filter mojej hlavy a oka a objektivita je tam. Fotenie je skrátka tak silný spôsob vyjadrenia, že sa pri ňom podľa mňa nedá celkom odosobniť.

Aké najväčšie výzvy ti prináša tvoja práca?

Bude to znieť ako klišé, ale takmer každé fotenie je pre mňa stále novou výzvou. Samozrejme sú dôležité udalosti a významné osobnosti, ktoré keď fotím, tak ten pocit zodpovednosti je väčší, ale snažím sa ku každému zadaniu, aj keď ma pošlú fotiť napríklad výtlky na cestách, pristupovať seriózne a priniesť čo najlepšie zábery.

Práca agentúrneho fotoreportéra a fotoreportéra v denníku je asi najstresujúcejšia. Vnímaš to tak aj ty? Čo ťa inšpiruje každý deň vstať, zobrať do rúk fotoaparát a fotiť?

V prvom rade ma to stále baví, to je asi najväčšia motivácia. Ak ide o stres, ten spravodajskí fotoreportéri skutočne zažívajú, ale je veľmi koncentrovaný do krátkeho časového úseku, kedy fotíme a musíme rýchlo posielať fotky. Ináč veľkú časť pracovného času strávime cestovaním a predovšetkým čakaním na udalosti, ktoré máme dokumentovať. 

Máš aj ty niekedy tvorivú krízu?

Považujem za šťastie, že mám možnosť živiť sa tým, čo ma skutočne baví a napĺňa. Ale samozrejme sú aj chvíle, kedy si to musím intenzívne pripomínať. Hlavne vtedy, keď je práce viac a celé dni sa nezastavím. 

Nedávno si pracovne navštívil Ukrajinu. Po prečítaní všeobecného spravodajstva asi nejeden obyvateľ Slovenska nadobudol pocit, že nám v našom regióne hrozí veľký konflikt, že to čo sa deje za našimi východnými hranicami je rizikom pre bezpečnosť nás všetkých. Skúsiš popísať svoje zážitky?

Boli sme v prístavných mestách na pobreží Azovského mora, ktoré sa ruskou blokádou Kerčského prielivu ocitli v námornej izolácii. Veľký konflikt tam stále hrozí a Rusko vnímam ako skutočnú bezpečnostnú hrozbu. Pre obyvateľov v tých regiónoch, kde vyhlásili vojnový stav, to však nebola až taká nová situácia. Žijú v bezprostrednej blízkosti vojny už niekoľko rokov a sú na to už žiaľ zvyknutí. Keď sme sa s kolegom Mirkom Tódom prechádzali po uliciach Mariupolu, nebolo tam cítiť bezprostredné ohrozenie ani nijaké zvláštne napätie. Ľudia bežne ráno chodili do práce, do škôl a život mal normálne tempo. Situáciu však vnímali a samozrejme mali veľké obavy. 

Keď nastane moment, že si vyslaný na miesto nafotiť vyhrotenú či nebezpečnú situáciu a na mieste sa “nič nedeje’, ako postupuješ?

Aj vtedy treba priniesť reportáž. Vždy sa dá niečo vymyslieť a nájsť niečo zaujímavé. Podstatné je, aby sme nemanipulovali s realitou a aby reportáž bola pravdivá.

Ako sa v našich médiách plánujú zahraničné reportáže? Kto prichádza s nápadom vycestovať za hranice Slovenska s cieľom priniesť informácie z prvej ruky? Stáva sa často, že sa nepreberajú agentúrne fotografie, ale redakcia uprednostní “vlastnú” tvorbu?

Na rozhodnutie vycestovať má vplyv viacero faktorov. Často treba reagovať rýchlo. Dôležitá je dostupnosť regiónu, kde sa udalosť odohráva, a v neposlednom rade aj ekonomické náklady spojené s cestou. Posledné slovo má šéfredaktor, ktorý určí, či je téma dostatočne atraktívna a či budú vynaložené peniaze minuté efektívne.

Pracuješ aktuálne v Denníku N. Ako sa líši práca “denníkara” od práce fotoreportérov napríklad v týždenníku alebo mesačníku? Ako postupuješ pri výbere fotografií do denníka a ako pri výbere pre web? Pomáha ti editor?

V denníku s prioritou webu musíme pri aktuálnych udalostiach fotografie okamžite posielať. Fotku upravím v mobile a pošlem do redakcie. V takom prípade rozhoduje rýchlosť. V týždenníku majú fotografi viac času na spracovanie témy. Keď však fotím portréty, alebo reportáž, mám tiež väčšinou k dispozícii dostatok času. V bežný pracovný deň mám viacero fotení. Reportéri volajú, kto, čo a kde potrebuje odfotiť. Jednotlivé fotenia v rámci mesta často obieham na bicykli. Je to praktickejšie, nemusím riešiť parkovanie a aj si zašportujem. Medzi foteniami, alebo po nich, si v redakcii sadnem ku počítaču a spracujem fotky. Upravené, s popiskami, ich nahrám do redakčného systému. Do tlačených novín aj na web si z nich potom autori článkov, prípadne editori vyberú tie, ktoré použijú. Keď z nejakej akcie robíme fotogalériu, vyberám a zoraďujem fotky väčšinou ja sám. Rovnako, keď sa mi zdá, že existuje lepšia alternatíva, viem zmeniť fotku na webe. Samostatnú pozíciu fotoeditora, tak, ako majú v iných médiách, u nás v Denníku N nemáme. 

Na ktorú fotografiu si najviac pyšný? Ktorá v Tebe rezonuje najviac, na ktorú najviac spomínaš? Ako vznikla? Prečo je to Tvoja top?

V roku 2010 bola jedna moja fotka z ekologickej katastrofy v maďarskej Ajke vo výbere najlepších fotografií roku magazínu TIME. Minulý rok som získal ocenenie Grand Prix na SLOVAK PRESS PHOTO. To je všetko super, ale svoju najlepšiu fotku som ešte dúfam neodfotil. To je jedna z vecí, ktoré ma na tejto práci bavia, že nikdy neviete, kedy to príde a odfotíte tú “najlepšiu fotku”. To sa nedá naplánovať. Veľkú rolu v tom hrá aj šťastie.

Máš nejaké tipy a rady pre fotografov, ktorí by sa chceli presadiť v médiách? Ako na to?

Čo najviac fotiť. Aj pri novinárskom fotení je dôležitý “tréning”. Nachádzať unikátne uhly pohľadu, kompozície, vlastný rukopis. V dnešnej dobe je určite veľmi dôležitý aj marketing a selfpromotion. O tom však až tak veľa neviem, keďže sa tomu cielene nevenujem a dokonca nemám ani vlastný profil na Facebooku. 

Aké vlastnosti, či predpoklady na prácu by podľa teba mal mať dobrý fotoreportér?

Karol Kállay kedysi hovoril, že kvalitný fotograf toho musí veľa poznať, čítať kvalitné knihy, pozerať kvalitné filmy, počúvať kvalitnú hudbu, navštevovať kvalitné divadelné predstavenia - plne s ním súhlasím a dodávam, že musí byť zvedavý, musí v ňom byť kus novinára a musí mať oči stále otvorené.

Každý fotograf niekedy začínal. Spomenieš si na svoje začiatky? 

Koncom 90-tych a začiatkom nultých rokov sme s kaviarenskou partiou kamarátov okolo šéfredaktora Juraja Fellegiho pripravovali časopis o kultúre a umení Ilúzia. Bolo to prvé periodikum, v ktorom som mal uverejnené fotky. Som rád, že som ešte zažil analógovú éru, ktorá ma mnohému naučila. Digitálnu zrkadlovku som si kúpil až v roku 2004, ako švrták na vysokej škole. Keď som fotil na film, bolo to skoro výhradne čiernobiele, vždy som chcel mať celý proces výroby fotografie pod kontrolou. Dnes na digitáli preferujem farbu a v počítači robím úpravy, ktoré som sa de-facto naučil pri výrobe pozitívov pod zväčšovákom. Pamätám si na tie “objavné okamihy” keď sa mi v tmavej komore niečo podarilo. Je to fantastický pocit, keď napríklad zväčšujete fotky rozmeru 50 x 60 a vychádza to. To sú nezabudnuteľné zážitky, ktoré vám dnes digitál neponúkne. Pravdou však je, že od roku 2005, od kedy naplno pracujem ako profesionálny fotograf, som v tmavej komore fotky už nevyvolával a analógové foťáky zostali odložené. 

Fotoreportéri sa môžu ocitnúť v nebezpečných situáciách. Mal si niekedy pocit ohrozenia pri svojej práci? A naopak, spomenieš si niekedy na vtipnú príhodu z fotenia? 

Našťastie vo vyslovene nebezpečnej situácii, v nejakom vážnom ohrození života som nebol. Nie som vojnový fotograf a ani nemám ambíciu ním byť. Do nepríjemností sa ale človek môže dostať aj pri bežnej domácej fotoreportérskej práci. Keby som napríklad fanúšikom na mítingu politickej strany Smer prezradil, pre ktoré noviny fotím, neviem, ako by to dopadlo. Ale to už sme skôr pri tých vtipných príhodách. 

Keď nefotíš pracovne, čo fotíš?

S manželkou máme dve malé deti, takže mimo práce občas fotím rodinu, ale veľmi to nepreháňam. Kedysi som si hovoril, že na dôchodku budem fotiť krajinu na stredný alebo veľký formát. Tak uvidíme.

Aké máš ďalšie sny, výzvy? O čom si sníval keď si začínal?

Nemám žiadne špeciálne výzvy. Určite by som rád čo najviac cestoval a navštívil miesta, ktoré som ešte nevidel. Budem šťastný, ak sa našim novinám bude dariť aspoň tak, ako teraz, a my budeme môcť naďalej robiť kvalitnú nezávislú novinárčinu. Je to dôležité nielen pre naše životy, ale aj pre celú spoločnosť. Robiť kvalitné noviny s dobrými kolegami je pre mňa splnením sna.

Ako vidíš budúcnosť fotožurnalistiky ako takej?

Žijeme veľmi vizuálnu dobu. Obrázky, či už pohyblivé, alebo statické sú všade, a sú nesmierne dôležité. To sa podľa mňa tak skoro nezmení. Trochu ma mrzí trend, pri ktorom sa z fotografov stávajú “selfietyče”, keď na tlačovkách, alebo pri protestoch urobia jednu fotku a potom už len držia mobil s live prenosom. Bol by som rád, keby sa aj pri spravodajských fotkách išlo u nás viac po kvalite. Dnešná digitálna technika ponúka úžasné možnosti, o ktorých sa fotografom z generácií pred nami ani nesnívalo a napriek tomu, alebo možno práve pre to, robili fantastické fotografie. Predstava Koudelku, ako počas okupácie namiesto fotenia robí live prenos je pre mňa desivá. 

Neviem, akým smerom sa bude uberať fotožurnalistika, ale dúfam, že individuálny autorský pohľad a originalita nestratia ani v budúcnosti na hodnote a dôležitosti. 

Keby si nebol fotografom, čím si? :)

Na strednej škole som amatérsky bubnoval v kapele, s partiou sme robili divadlo. Na vysokej som sa zase venoval aj dokumentárnemu filmu. To všetko ma bavilo a fascinovalo. Na rozdiel od fotografie sú to “kolektívne disciplíny” a “behy na dlhšie trate”. Pri fotke som za výsledok zodpovedný sám, je okamžitý, a to asi rozhodlo. Najkrajším a mojim vysnívaným povolaním, keby som na to mal talent, by bolo ilustrovanie detských knižiek. Keďže však na to talent ani fantáziu nemám, zostáva mi pracovať s vernou realitou a “ilustrovať” noviny pre dospelých.

Ďakujem za rozhovor!