Odobraté akreditácie

Len pred niekoľkými dňami sa slovenská verejnosť dozvedela o odobraní akreditácie fotografovi týždenníka Plus 7 dní Vlada Benku Jr., ktorý dostal zákaz vstupu do parlamentu do konca aktuálneho volebného obdobia. Podľa webu Omediach.sk mal zákaz iniciovať niekto z poslancov, ktorému vadilo že Benko fotil poslancov a ich stoly z parlamentného balkónu. Už počas predchádzajúceho volebného obdobia si poslanci schválili smernicu, podľa ktorej "fotografovanie a natáčanie osobných dokumentov, ktoré sa nachádzajú na pracovných stoloch v rokovacích miestnostiach, je zakázané." (Bod č. 6 Smernice č. 5/2014 vedúceho kancelárie NRSR) Túto smernicu mal fotograf porušiť. Ďalším jeho pochybením malo byť to, že po zmene redakcie, pre ktorú momentálne pracuje, si nevybavil novú akreditáciu.

Ovplyvňovanie celospoločenského diania

Vlado Benko Jr. je známym slovenským bulvárnym fotografom, jeho nedávne fotografie stretnutia Juraja Šeligu s poslankyňou Janou Žitňanskou a bratislavským županom Jurajom Drobom v čase zákazu vychádzania spôsobili odstúpenie Šeligu z postu podpredsedu parlamentu a Žitňanská ukončila svoje pôsobenie ako šéfka parlamentného výboru pre sociálne veci.

Na tomto príklade je jasne vidieť, že fotografie majú silu ovplyvňovať názory a meniť celospoločenské diania.

Boli to paparazzi fotografie vďaka ktorým sa verejnosť mohla dozvedieť ako naši zvolení zástupcovia počas výkonu svojho mandátu, priamo na pôde parlamentu, počas pracovnej doby, trávili čas či už čítaním novín, hraním sa na služobných notebookoch a podobne. Rovnako napríklad fotografie Davida Ištoka z redakcie Aktuality.sk, urobené z parlamentného balkóna pomohli usvedčiť ĽSNS z lži, keď stranícki kolegovia foteného poslanca tvrdili, že nevie pracovať s počítačom.

Služba verejnosti

Fotožurnalistika je službou verejnosti. Je tu s nami už viac ako 150 rokov. Prvé známe použitie fotografie pre novinárske účely bolo počas krymskej vojny v roku 1855, keď Roger Fenton cestoval z Ameriky na Krym, aby tam zaznamenal vojnový konflikt. Na začiatku 20. storočia bol Lewis Hines jedným z prvých fotografov, ktorí používali fotografie na spoločenské zmeny v snahe ukončiť detskú prácu. Fotografie majú tú silu, že dokážu formovať názor ľudí. Fotožurnalisti, rovnako ako médiá zohrávajú v spoločnosti dôležitú úlohu. Fotožurnalistika sa považuje za „hlas ľudí bez hlasu“. Vytvára akýsi pomyselný most medzi autoritami a verejnosťou. Zdôrazňuje pravdu, ktorá by mala byť objektívna, mala by informovať o dianí v spoločnosti. Nemalo by sa ňou manipulovať a ani ju obmedzovať. Takto by to malo optimálne byť, takto by mali veci fungovať. Zdá sa však, že opak je pravdou.

Taxisová priekopa

Nepáčia sa nám vaše fotky, nedostanete akreditáciu... Už aj v susednom Česku sa hovorí o cenzúre. Konkrétne v spojení s organizátormi slávnych pretekov Veľká pardubická, s Dostihovým spolkom, a.s.. Ten zamietol českej tlačovej agentúre ČTK akreditáciu na tohtoročné dostihy. Podľa nich bolo neetické to, ako minulý rok zachytil fotograf pád džokeja Jana Kratochvíla z koňa Sottovento pri skoku cez Veľkú Taxisovu priekopu, ktorý kôň neprežil. Fotografie vytvoril Roman Vondrouš, ktorý dostihy dokumentuje už dvadsať rokov a dokonca za svoju sériu fotografií z tohto prostredia získal v roku 2013 ocenenie World Press Photo v kategórii Šport. Patrí k najviac oceňovaným českým fotoreportérom na národnej aj medzinárodnej úrovni. ČTK, ktorá hovorí o snahe cenzurovať prácu nezávislého média, sa k situácii vyjadrila nasledovne: "Séria fotografií je vyvážená, zachytáva víťazstvá, prehry, radosť aj smútok. Diskutovaná fotografia z Taxisovej priekopy je po stránke profesionálnej aj etickej v poriadku. Koňa, ktorý na najťažšej prekážke prišiel o život nijeako nedehonestuje," uviedla šéfredaktorka spravodajstva Radka Matesová Marková. Tiež zdôraznila, že ČTK svoje fotografie obsahovo neupravuje a akákoľvek manipulácia s obrazovým spravodajstvom je neprípustná.

To, že Taxisova priekopa je najnebezpečnejšou prekážkou Veľkej pardubickej vie snáď každý. Vnímam to tak, že to patrí k všeobecnému prehľadu uvedomelého občana, ktorý sa zaujíma o dianie okolo seba. O nebezpečnosti tejto prekážky kedysi spieval aj Peter Nagy vo svojej skladbe Taxis - "...spomalený záber, láme si väzy, škaredý pád, ale koho to mrzí, kto preskočil beží ďalej, pretek nesmie zastať...". Pieseň nikto nikdy necenzuroval. Prehry, dráma, a bohužiaľ niekedy aj smrť k športu jednoducho patrí a Roman Vondrouš ju zaznamenal. Nič neprikrášľoval, fotografie nemanipuloval, prerozprával nám príbeh toho čo videl a zažil. Je to jeho povinnosťou, je to náplňou jeho práce. Je to o jeho zodpovednosti voči všetkým nám.

Pre úplnosť informácie - Taxisova priekopa prešla radikálnymi úpravami najmä po roku 1992, keď si ochrancovia zvierat vynútili zmeny v profile prekážok. Vtedy bola priekopa čiastočne zasypaná a zmenil sa aj uhol doskokovej hrany. Kôň Sottovento sa minulý rok stal 25. obeťou pretekov. Dostihový spolok tento rok v marci oznámil, že na základe výsledkov jednania expertnej skupiny a Českej asociácie steeplechase Taxis opäť prejde ďalšími bezpečnostnými úpravami. Proti nim následne protestovali viacerí bývalí víťazi a tréneri prehlásením "Tak nám zabili Veľkú pardubickú..." Podľa nich je Taxisova priekopa tým, čo vystihuje známy slogan pretekov - najťažšie dostihy na európskom kontinente.

V Česku momentálne nezávislé médiá riešia ďalší problém - Kancelária prezidenta republiky sa rozhodla bojkotovať vybrané médiá. Zatiaľ čo obmedzovanie prístupu k informáciám novinárom alebo celým redakciám je zdá sa dlhovekým politickým športom, obmedzovanie prístupu fotografom, či obmedzovanie ich práce nie je až také časté. Ale zdá sa, že sa vyskytuje čoraz častejšie. V rámci objektívnosti treba povedať, že sa tak nedeje len v rámci našich zemepisných šírok a dĺžok.

Bezpečtnostný zákon

15. apríla tohto roka francúzski zákonodarcovia definitívne podporili kontroverzný zákon o globálnej bezpečnosti, ktorý podnietil rozsiahle demonštrácie v krajine. Návrh zákona, ktorý bude musieť ešte pred nadobudnutím účinnosti schváliť francúzsky ústavný súd, je kritizovaný predovšetkým kvôli Článku 24, podľa ktorého bude trestným činom neoprávnené zdieľanie fotografií či videí, ktoré identifikujú policajných príslušníkov v akcii podľa tváre alebo mena. Francúzsky Minister vnútra Gérald Darmanin uviedol, že zákon má chrániť policajtov pred online násilím. Legislatívu kritizujú organizácie bojujúce za ľudské práva aj mediálne organizácie, ktoré tvrdia, že sa tak obmedzí sloboda tlače a zníži sa zodpovednosť polície. Podľa Článku 24 bude trestným činom šírenie fotografií štátnych príslušníkov polície alebo žandárov, ak je ich úmysel alebo „provokácia“ identifikovať. V prípade dokázania viny fotografovi či videografovi hrozí trest až 5 rokov väzenia a pokuta 75 000 eur (táto suma bola zvýšená z pôvodnej právnej úpravy, ktorá obsahovala trest 1 rok a pokutu 45 000 eur).

„Tento zákon ustanovuje rozsiahly dohľad nad francúzskym obyvateľstvom vrátane dronov,“ uviedla Anne-Sophie Simpere, z francúzskej Amnesty International, a odkazuje na ďalšie ustanovenie nového zákona, ktoré umožňuje úradom využívať drony na sledovanie davu ľudí počas demonštrácií. "Je to hrozba pre právo na súkromie, ale aj právo na protest. Mnoho ľudí nechce, aby ich štát natáčal a zaznamenával, keď idú na protest, takže to bude mať odstrašujúci účinok na demonštrácie. Celá logika legislatívy je v rozpore so zákonom o ľudských právach, ktorý má chrániť obyvateľstvo pred násilným stavom a chrániť právo na súkromie, právo na slobodu prejavu a právo na informácie," uviedla Anne-Sophie Simpere pre Euronews.

Obmedzovanie slobody tlače

Fotoreportéri a novinári sú ohrozovaní natáčaním políciou počas výkonu práce na protestných akciách, a zároveň je na základe tohto zákona obmedzovaná sloboda tlače. Je v záujme všetkých nás, aby zástupcovia médií mohli vykonávať svoju prácu bez akýchkoľvek obmedzení. Sloboda prejavu, nezávislosť médií a pluralita názorov sú zakotvené v Charte základných práv EÚ a Európskom dohovore o ľudských právach. V Charte základných práv EŮ sa hovorí: "1. Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie a myšlienky bez zasahovania orgánov verejnej moci a bez ohľadu na hranice; 2. Rešpektuje sa sloboda a pluralita médií."

Oba dokumenty sú platné aj na Slovensku. Ale zdá sa, že nie sú dodržiavané, alebo si ich dovoľujeme vykladať po svojom. Obrazová dokumentácia zohráva rovnako dôležitú úlohu v poskytovaní informácií, ako písané slovo. Fotografia je nezameniteľnou súčasťou mediálneho spravodajstva. V rebríčku slobody tlače za rok 2021 sme sa umiestnili na 35. mieste (v roku 2020 sme boli na 33. mieste), podľa Reportérov bez hraníc je u nás situácia "problematická". 

Úrad vlády SR 3. mája 2021 si pripomenul Svetový deň slobody tlače stanoviskom, v ktorom sa píše: "Sme presvedčení, že prístup k slobodným a kvalitným informáciám nám v plnej miere zabezpečujú práve slobodné a nezávislé médiá. Novinári potrebujú prostredie, v ktorom budú môcť bezpečne vykonávať svoju prácu a napĺňať svoje jedinečné poslanie vo vzťahu k spoločnosti. Zároveň, úlohou štátu je vytvárať podmienky a predpoklady na ich fungovanie bez akéhokoľvek ohrozenia."

Škoda, že u nás sa za novinárov a fotoreportérov a ich práva nedokáže postaviť odborná verejnosť tak, ako napríklad v Česku, kde sa na obhajobu Romana Vondrouša postavila nielen ČTK, ale aj organizácie ako Czech Press, ČT Art, Klub športových novinárov alebo aj Medzinárodný tlačový inštitút. Práve posledná zmienená organizácia jednoznačne odmietla diskrimináciu médií a novinárov, ktorá im bráni vo výkone ich profesie.

Trend obmedzovania fotoreportérov a zasahovania do ich práce nie je pozitívny. Vytvárajú sa tu precedensy, proti ktorým sa nedá veľmi bojovať. Momentálne totiž nemáme k dispozícii žiadny inštitucionálny mechanizmus, ktorý by umožňoval nezávislé preskúmanie rozhodnutí štátnych orgánov o neudelení akreditácie napríklad formou arbitrážneho konania. Niečo na spôsob akým funguje napríklad Rada pre vysielanie a retransmisiu. Inštitút, ktorý by v podobných prípadoch dokázal nezávislo posudzovať mocenské či iné vplyvy na nezávislosť médií a prácu ich zamestnancov. Posudzovať, či je neudelenie akreditácie formou kontroly a cenzúry voči nepohodlným médiám, redaktorom, či fotografom, alebo či má takéto rozhodnutie skutočne racionálny základ porušovania interných predpisov danej organizácie. V záujme transparentnosti by určite takýto mechanizmus, alebo úprava na úrovni profesných organizácií mohla byť len prínosom. Pokiaľ tomu tak nebude, môže sa stať, že počet prípadov odobratých akreditácií a cenzúry bude len narastať.