Ópium Michala Novotného

Rád sledujem kolegov a obkukávam od nich všetko, čo sú ochotní ukázať. Je to inšpiratívne a motivujúce. Zo všetkých dokumentov mám najradšej tie, ktoré ukazujú, ako vznikali. Preto som sa potešil, keď pražský fotograf Michal Novotný začal nakrúcať videjká sám o sebe na svojich, často osamelých, cestách.

Michal má kopu svetových zahraničných cien za reportážnu a dokumentárnu fotografiu. V poslednom čase sa našiel aj vo videách, ktoré sú pre neho zábavkou a akýmsi vedľajším produktom pri fotení. Nakrúcať sa a strihať ho baví. Sám verí, že by to, čo zažíva, mohlo zaujímať tých, ktorí sa odhodlávajú vycestovať za dobrodružstvom či nejakým fotografickým projektom, ktorý si vzali do hlavy tak ako on.

Samozrejme, nemusí to mať až taký gigantický rozmer, ako si vzal za svoj Michal. To, čo je pre niekoho ďaleká cesta, on vníma inak. Roky práce nielen pre české médiá ho zaviali všelikam. Môžeme o ňom povedať, že bol fotoreportér vojen, katastrof, ľudských osudov po celom svete.

Nad jeho projektom o svetových náboženstvách a viere Ópium ľudstva nevychádzam z údivu. Je za ním kus roboty a veľa cestovania. Stačí si pozrieť Michalovu galériu na fotoma.sk alebo ísť na stránku michalnovotny.com  či na Instagram a ani netreba veľa vysvetľovať. Obrázky hovoria za všetko. Ďalšia kopa odpovedí je práve v jeho videjkách na youtube.

Ešte viac v našom rozhovore:

Pamätáš si, kde začal tvoj veľmi dlhodobý, možno už večný, záujem o vieru?

Na brehoch Gangy pri indickom meste Allahabad v roku 2001. Moja fascinácia vierou prišla počas hmlistých dní. Na festival Maha Kumbh Mela, ktorý sa koná raz za 12 rokov, prišlo sedemdesiat miliónov pútnikov. Pýtal som sa, aká sila ich ženie vydať sa na úmornú cestu v prepchatých vlakoch a rozhrkaných autobusoch, aby práve tu v chladných posvätných vodách zmyli svoje hriechy. V stanových táboroch vyvoňaných hašišom som sa zohrieval pri večerných ohňoch so svätými mužmi oblečenými len do popola. Vzdali sa všetkého majetku, opustili rodiny a vydali sa na duchovnú cestu... Napríklad Amar Bharti Baba držal zdvihnutú ruku od roku 1973, aby tak ukázal oddanosť k Šivovi. Tú ruku zdvihol v roku, keď som sa narodil. Mal na nej dlhokánske pokrútené nechty. Po dvanástich rokoch som sa na festival vrátil a sadhu mal ruku stále hore. Už štyridsať rokov...

Prečo Ópium ľudstva?

Je za tým Karl Marx. V školách socialistického Československa nám učitelia vtĺkali do hlavy kopu jeho „múdrostí“. Autor komunistickej biblie s názvom Kapitál okrem iného povedal aj: Náboženstvo je ópium ľudstva... V tom čase honosné barokové kostoly a štíhle gotické katedrály zívali prázdnotou. Bolo zakázané o náboženstve vôbec rozmýšľať a okrem pár riadkov v učebniciach dejepisu napísaných komunistami sa o ňom ani neučilo.

Ako si sa dostal k fotografovaniu?

Ešte za komunistov boli pre mňa časopisy National Geographic v antikvariátoch zjavenia z iného sveta. Ich reportáže zo všetkých kútov Zeme boli úžasné dobrodružstvo. Počas revolúcie v roku 1989 k nám prišla kopa špičkových svetových fotografov. Boli to frajeri v ošklbaných vojenských bundách s cigaretami v ústach a oplieskanými foťákmi. Na Václavskom námestí vyliezli na trafiku, niečo nafotili a zasa šli ďalej. To sa mi veľmi páčilo. V tom čase k nám začali voziť časopisy Time a ďalšie. Keď som skončil školu, začala vojna v rozpadajúcej sa Juhoslávii. S fotoaparátom Praktica som vyrazil na front kamsi k Osijeku na chorvátsku stranu. Bol som rozhodnutý, že budem vojnový fotograf.

Nebolo lepšie vyliezť na trafiku na Václaváku?

Možno bolo. O fotení som takmer nič nevedel a takmer ma tam zabili. Bolo to o hubu. Jednu fotografiu mi uverejnil vtedajší denník Telegraf. Prišiel som na vrátnicu, slušne som pozdravil a povedal, že mám nejaké fotky z vojny v Juhoslávii. Od redaktora som sa počas rozhovoru dozvedel, že je vojna aj kdesi v Náhornom Karabachu na pomedzí Azerbajdžanu a Arménska. Tak som sa pozrel do mapy a išiel som na pražskú výpadovku na pumpu stopovať...

To je šialené!

Stopom som sa dostal až do Čopu na Ukrajine za slovenskou hranicou. Tam som prišiel na to, že nemá zmysel tie diaľky stopovať, keď vlak je v týchto končinách neskutočne lacný. Vtedy stála prvá trieda na trase Moskva - Baku dva doláre! Ujali sa ma nejakí Azerbajdžanci. Viac som už nezaplatil ani dolár, pretože ma hostili a opíjali. V tom čase bol masaker v Chodžali a žiadni ľudia zo Západu tam neboli. To mi už vyšla väčšia reportáž v Respekte. Potom to už šlo. Veľmi rýchlo som zistil, že samotné fotografie už nikto nechce, tak som začal aj písať.

Jeden čas si písal texty Honzovi Šibíkovi pre časopis Reflex.

Dlho som cestoval sám. To boli krásne časy. V roku 1995 hľadali niekoho k Šibíkovi, ktorý vraj vtedy nedokázal napísať jednu súvislú vetu. :) Prihlásil som sa. Honzo mi potom hovoril, že moja konkurentka bola napríklad dievčina, ktorá napísala: Ahoj, pracujem v kasíne v Rudnej a mám rada dobrodružstvo...

Veď Honzo bol na baby. To si vybral práve teba, tučka od piva?

Mal som v tom čase už celkom impozantné portfólio reportáží.

Mimochodom: Nie je lepšie baby aj fotiť, ako cestovať kamsi do horúcich oblastí?

Som ženoplachý.

Skúsme radšej otočiť: Čo si študoval?

Chodil som na strojárensko-technologickú priemyslovku a potom som si dal prihlášku na etnografiu. Nakoniec som uprednostnil cestovanie a vojny, takže som nešiel ani na prijímačky. Keď som sa neskôr stretol s nejakými kmeňmi a predstavil som si, že by som s nimi mal stráviť celý rok, tak to by som nevydržal. Urobiť o nich za pár týždňov reportáž je pre mňa tak akurát. Radšej sa ma spýtaj na moje videjká. Môj príbeh hádam stačí v pár odstavoch.

Neraď mi. Prečo si šiel na začiatku do vojny?

Lebo som to rozprávanie nechcel komplikovať. Vypravil som sa najskôr stopom do v tom čase pokojnej Sýrie, ale nenašiel som nikoho, kto by bol ochotný fotky odtiaľ uverejniť.

Po vojnách si sa začal venovať ľahším témam. Prečo?

V rokoch 2001 až 2003 počas invázií do Afganistanu a do Iraku to ešte ako tak šlo, ale potom začalo byť podstatné, koľko peňazí máš. Tomu sa nedalo konkurovať. Predtým sme si s Honzom prenajali auto s tlmočníkom na deň za 100 dolárov. 50 na jedného sa dalo zvládnuť. Ale keď si niekde začali pýtať 500 dolárov za deň a viac a americké televízie to v pohode platili, boli sme zrazu mimo. Rozpočet bola hlavná vec. Neskôr začali byť vojnové témy pre časopisy nezaujímavé. Neviem, či by bol dnes niekto u nás či na Slovensku ochotný vyslať vlastných ľudí do konfliktov a zaplatiť im to. A pochybujem, že by mi niekto uverejnil vojnovú fotku na titulnej stránke a potom na ďalších dvanástich stranách.

Príde ti Ópium ľudstva na dnešnú dobu zmysluplnejšie?

Ja som na dlhé roky na české médiá úplne rezignoval. Fotil som len pre zahraničné médiá ako The New York Times. Bolo to pre mňa výhodné aj pre ďalšie zákazky. Dosť ľudí si potrpí na to, že ich fotil niekto, kto fotografoval pre slávne svetové médium. Záleží aj na tom, či máš nejaké World Press Photo. Svetové náboženstvá nie sú téma, na ktorej by som zarábal a ktorá by ma živila. Pomohlo mi, keď som v roku 2015 vyhral cenu za fotky od Turkish Airlines. Dostal som letenky za 15000 dolárov. Uvažoval som, ako ich zmysluplne prelietať. Nechcel som sa raz či dvakrát odviezť niekam ďaleko v prvej triede, ale pekne som im tie peniaze prelietal v turistickej triede za najlacnejšie tarify. Vtedy mi napadlo, že by som mohol fotiť práve vieru.

Dávaš si záležať, aby tvoje fotky vyzerali akože po starom. Nemáš na nich moderné prvky ako napríklad mobily.

To nech si takto fotí niekto iný. Skôr ľutujem , že veľa vecí fotím s krížikom po funuse a miznú nám zo sveta. Chcem zachytiť, aké to bolo, a aby nebolo príliš poznať, či som to fotil pred sto rokmi alebo teraz. Veľa rituálov, našťastie, zostalo nezmenených. Mobily sú nešťastie, tie sú úplne všade. V ultraortodoxných chasidských komunitách do nich v synagógach pozerajú stále, aj keby vôbec nemali, ale napríklad na Bali sa na mobil počas obradu nikdo nepozerá. V Barme vhupli z obdobia bez mobilov do rýchleho internetu a porna, takže všetci, vrátane mníchov, do toho pozerajú nepretržite. Človek by si myslel, že si čítajú posvätné knihy, a oni čumia na súlož.

Čo je tvojim cieľom?

Chcem, aby tu po mne niečo zostalo. Nechcem to urobiť tak ako niektorí moji kolegovia, ktorí niekam vycestujú na pár týždňov a hneď z toho robia knihu a chodia do televízií a na besedy rozprávať. Chcem, aby po mne zostalo niečo poriadne.

Poďme k videu. Ako si sa k nemu dostal?

Cez Nokiu N95. To bol prvý mobil, ktorý nakrúcal slušné videá. Dostal som ju od Nokie, aby som točil videá na cestách. Mne sa to veľmi zapáčilo. Oproti fotkám, ktoré mám rád, je to iné. Tu mi rikša zvoní a oslík híka. Cestovné denníky som si točil veľa rokov predtým, ako som začal s videjkami. Občas som ich aj niekde premietal a ľuďom sa to páčilo. Povedal som si, že ich treba začať robiť poriadne. Stále sa musím zlepšovať, ale už som niekde úplne inde a už to nie sú len denníky pre mňa, ale je to pre celý svet.

Ako sa dá na jednej udalosti aj fotiť aj nakrúcať?

V čase, keď sme cestovali s Honzom Šibíkom po svete, mali sme aj kameru, s ktorou sme chceli nakrúcať pre Českú televíziu. Dopadlo to tak, že sme kameru síce mali, ale keď sa dialo niečo zaujímavé, tak sme obaja fotili a žiadne dobré video sme nemali. Aj teraz, keď je zaujímavá situácia, tak uprednostňujem fotenie. Obrady však trvajú celé hodiny, takže mám čas aj pohodlne nakrúcať. Niekedy tým doslova zabíjam čas. Cestu, ako na to, stále hľadám. Veľa vecí nakrúcam na „gopročku“. Tá je super nenápadná až pokiaľ na ňu nepripojíš Rode mikrofón... To už je po nenápadnosti. Dôležitý pre video je stabilizátor vo fotoaparáte, ktorým aj točím.

A čo technika?

Dobré fotky robia dobrí fotografi a nie dobré foťáky. Asi si si všimol, že kope technických termínov ani nerozumiem... Kašlem na ne. :D

Aj ťa nejaké náboženstvo oslovilo?

Nie, v Boha som neuveril. Možno som len občas neisto cítil jeho prítomnosť. Do žiadnej cirkvi som nevstúpil, ale pre istotu som všade, kde to šlo, zapálil sviečku za otca a ostatných predkov, nech už sú kdekoľvek.