Paris Photo, alebo ako sa stratiť v mori fotografií.

Skončil november a s ním Mesiac fotografie, ktorým pravidelne žijú fotografi a fanúšikovia fotografie, vychutnávajúc si množstvo výstav a sprievodných akcií. Ja v novembri žijem Paris Photo. Dva dni tam a mesiac foto-endorfínov následne. Už niekoľko rokov pravidelne cestujem do mesta na Seine, aby som sa mohla stratiť v mori fotografií. Paríž našťastie nie je ďaleko a doprava tam a naspäť je finančne dostupná. Najvyššou položkou sa tak stáva vstupné. Pre mňa osobne sú najväčším ekonomickým rizikom tohto výletu foto knihy, ktorým jednoducho neviem odolať.

Paris Photo je jedinečným svetom, miestom kde môžete stretnúť “all stars” legendy fotografie akými sú Sebastiao Saldago, Joel Meyerovitz, William Klein či Howard Greenberg, vidieť na stene fotografie Henri Cartiera Bressona, Walkera Evansa, Helen Lewitt, Williama Egglestona, Dorothey Lange… a dotýkať sa knižných noviniek, ktoré vám na mieste podpíšu ich autori.

Nájdete tam aj populárnych autorov, ktorých však nájdete hocikde na internete. Pre koho sa oplatí Paris Photo navštíviť, sú svetoví autori, ktorých tvorba je menej konvenčná a sú niečim výnimoční a už sú uznávaní a predávaní významnými galériami na celom svete.

Paris Photo je medzinárodným sviatkom fotografie - najväčší medzinárodný veľtrh venovaný len a len fotografii v Európe, ktorý sa koná od roku 1997 s pravidelnosťou každý november v priestoroch Grand Palais. Už 22 rokov prezentuje nielen históriu, ale predovšetkým súčasnú rozsiahlu a rôznorodú fotografickú scénu. Tento rok sa ho zúčastnilo 199 vystavovateľov z celého sveta a výstava so zameraním predovšetkým na tvorbu žien - fotografiek bola rozdelená do piatich sektorov (Main Gallery, Book Sector, PRISMES, Curiosa a Film Sector).

Sektor Curiosa priniesol intímne fotografie 13 autoriek, z ktorých najviac vynikala JoAnn Callis fotografiami sporo odetých žien nafotených v ich domácnostiach, zatiaľ čo ich manželia boli v práci. Jej raná farebná fotografia zo sedemdesiatych rokov sa zaoberá témami ako fetiš, rituál, túžba a intímne momenty dejúce sa za zatvorenými dverami. Callis začínala s farebnou konceptuálnou a štylizovanou fotografiou v roku 1974, 3 roky skôr ako Cindy Sherman vytvorila svoju slávnu sériu “Untitled Film Stills” a 12 rokov skôr ako David Lynch režíroval kultovú klasiku Blue Velvet.

V hlavnom sektore jednotlivé galérie prezentovali práce jedného alebo viacerých fotografov, v sektore Prisms bolo možné ulahodiť vnemovým receptorom pohľadom na veľkoformátové série, inštalácie a projekty a v knižnom sektore sa počas štyroch dní veľtrhu Paris Photo odohralo približne 300 podpisových akcií. Práve tu vznikali pre pozorovateľa jedinečné momenty, napríklad keď oproti sebe podpisovali svoje knižné diela 80-ročná legenda Joel Meyerovitz - “Rétrospection” (Textuel 2018) a donedávna neznáma tvár pochádzajúca z Juhoafrickej republiky Zanele Muholi - “Somnyama Ngonyama, Hail the Dark Lioness” (Aperture, 2018), ktorí si následne navzájom venovali svoje diela. Na tento moment reagovali návštevníci veľtrhu potleskom.

Keď už spomínam Zanele Muholi, tak musím poznamenať, že v Paríži okrem ženských fotografiek patril veľký priestor práve afro-americkej tvorbe. Ešte minulý rok v Paríži, a rovnako aj tento rok na veľtrhu Photo London, bol priestor presýtený autormi pochádzajúcimi z Ázie. Fotografické veľtrhy nie sú len o vystavených dielach, prezentuje sa tu množstvo galérií, takže pokiaľ ste sa rozhodli investovať do tohto druhu umenia, je pre vás dôležité sledovať trendy, ktoré sa tu určujú. Na veľtrhu v Paríži sa nakupuje vo veľkom. Predsa len, zberateľské kúsky sa nekupujú on-line, treba ich vidieť na vlastné oči. A zdá sa, že je potrebné mať na to aj slušné finančné prostriedky. Napríklad portréty Richarda Avedona ponúkala londýnska galéria Hamiltons Gallery za ceny do 555 000 Eur a šesť fotografií Roberta Franka z 50-tych rokov predala galéria Dazinger Gallery sídliaca v New Yorku za ceny šplhajúce sa k cene 180 000 Eur. Gagosian galéria podľa nepotvrdených zdrojov zinkasovala za triptych Andyho Warhola a členov The Factory z roku 1969 neuveriteľných 1,5 milióna Eur. Neľakajte sa však, veľká časť diel bola v ponuke za menej ako 10 000 Eur :).

Naspäť však k Zanelle. Sama seba nevníma ako fotografku, ale skôr ako vizuálnu umelkyňu. Jej tvorba je obhajobou LGBTI komunity a tejto téme sa venuje už od svojej prvej samostatnej výstavy v roku 2004. Vo svojej poslednej sérii, ktorú pretavila do knižnej podoby, sa zamerala na svoje telo, aby poukázala na to, ako sú telá ľudí s tmavou pokožkou zobrazované a vnímané. Tri roky fotila čierno-biele “selfies”, obliekala sa do rôznych prevlekov a nádherne sa vyhrala s portrétnou a fashion fotografiou.

Z afrického kontinentu, aby sme vyvážili pomer žien a mužov v tomto článku, ma zaujal James Barnor, pôvodom z Ghany (link: ). Tvorí už šesť desaťročí, venuje sa predovšetkým street a štúdiovej fotografii a bol priekopníkom farebnej fotografie v Ghane. Jeho príbeh fotografa začal naozaj zaujímavo. Hoci mal v rodine dvoch strýkov venujúcich sa fotografii, prvýkrát začal fotiť po tom, ako mu v misionárskej škole, kde učil ako vyrábať pletené koše, dal na hranie riaditeľ školy plastový Kodak Brownie 127. Chcel byť policajtom a napokon sa stal policajným fotografom.

Za mladú generáciu talentov by som spomenula meno Oliho Kelletta. Jeho veľkoformátová farebná fotografia z ulíc amerického Chicaga na mňa svietila z diaľky. S prekvapením som sa dozvedela, že nefotí na film. Scény odohrávajúce sa na križovatkách veľkomesta sú prežiarené svetlom a zachytávajú každý detail. Pôvodom z Veľkej Británie, vyštudoval prestížnu londýnsku univerzitu Central Saint Martins College of Art a štyri roky po ukončení štúdií písal scenáre pre televízne reklamy. Fotografii sa začal naplno venovať v roku 2008. Jeho aktuálna tvorba vznikla počas roka kedy cestoval naprieč USA so zastávkami v LA, Miami, San Franciscu, Chicagu, New Orleanse, Houstone, New Yorku a Atlante, kde dokumentoval modernú Ameriku.

Paris Photo má však aj programový element, v rámci ktorého bolo možné vidieť tvorbu víťaza BMW Residency programu Baptistu Rabichona, ale aj napríklad víťazov študentskej súťaže Carte Blanche Students 2018, medzi ktorými boli aj dvaja maďarskí fotografi (Kata Geibl a Daniel Szalai), či Simon Lehner z Rakúska. Zaujímavou časťou bola aj výstava shortlistovaných kníh Aperture Foundation Photobook Awards. Hlavnú cenu za foto knihu roka si odniesla Laia Abril za “On Abortion”, ktorú vydalo britské vydavateľstvo Dewi Lewis Publishing. Autorka v nej veľmi empaticky a zároveň provokatívne pristúpila k téme potratov. Témy týkajúce sa žien jej nie sú vôbec cudzie. Podstatná časť jej tvorby sa dotýka tém ako bulímia, úmrtnie dieťaťa, ale aj dokumentovanie párov prevádzkujúcich sex na internete.

Pravidelne sú do programu Paris Photo zahrnuté aj zaujímavé diskusie, či už s viac alebo menej známymi osobnosťami fotografie, alebo kurátormi fotografických výstav. V prípade, že sa rozhodnete tento veľtrh v budúcnosti navštíviť, určite sledujte program a vyberte sa aspoň na jednu diskusiu. A určite si na návštevu Paris Photo rezervujte aspoň 2 dni. Za jeden sa všetko, čo je k videniu, jednoducho nedá stráviť.

Miesto: Grand Palais, Avenue Winston Churchill, Paríž

Termín: 8 - 11. november 2018

Vstupné: cez týždeň 30 Eur, víkend 32 Euro, študenti 15 Euro

Otváracie hodiny: štvrtok - sobota 12:00 - 20:00, nedeľa 12:00 - 19:00

Web: parisphoto.com

Ktorým knihám som neodolala?

1. Harry Gruyaert “Rivages” (Textuel 2018)
2. Joel Meyerovitz “Rétrospection” (Textuel 2018)
3. Saul Leiter “All about Saul Leiter” (reprint, Textuel 2018)
4. Dave Heath “Dialogues with solitudes” (Steidl 2018)
5. Raymond Depardon “Traverser” (Éditions Xavier Barral 2017)
6. Guido Guidi “Per strada” (Mack 2018)

Ďalšie výstavy, ktoré sa v Paríži oplatí vidieť:

1. Jeu de Paume - Dorothea Lange, Politiques du visible - do 27. januára, www.jeudepaume.org

1. Le Bal - Dave Heath, Dialogues with solitudes - do 23. decembra, www.le-bal.fr
2. Cité Sciences et industrie, Prix Carmignac du Photojournalisme - Yuri Kozyrev a Kadir van Lohuizen (obaja NOOR) - do 9. decembra, www.cite-sciences.fr