Peter Korček: Zo študenta učiteľ

V čase pandémiou vyľudnených ulíc zaujal fotografiami prázdneho mesta. Petra Korčeka si našla fotografia na strednej škole. Kreslil si, písal, fotografoval. Jeho fotografický príbeh sa vyvinul z kreslenia tak ako u mnohých ďalších zaujímavých autorov.

Po Bratislave chodí nie len s ťažkou technikou v brašni, ale aj so sučkou Kirou. Našiel si ju na webstránke bratislavského útulku. Bola to láska na prvý pohľad. Už keď videl jej fotografiu, musel za ňou. Kira je skvelým spoločníkom pri fotografovaní. Už vie čo má robiť. Naučil ju. Peter je asi dobrý pedagóg. :)

Peter Korček, narodený 1980.  Fotograf, pedagóg, doktorand na Inštitúte tvorivej fotografie Sliezskej univerzity v Opave. Vo svojej voľnej tvorbe sa venuje dokumentárnej fotografii. Zameriava sa prevažne skúmanie vzťahov mestského človeka a prostredia, ktoré ho obklopuje a ktoré svojou činnosťou aj formuje. Profesne pôsobil vyše dvanásť rokov ako fotoreportér v rôznych slovenských vydavateľstvách. Za svoju prácu získal viacero ocenení v rámci súťaží Slovak Press Photo a Czech Press Photo.

Čo ťa v súčasnosti živí?

Posledných 15 rokov je to tak, že čo ma baví, to ma aj živí a naopak. Hlavne učím na Institute tvůrčí fotografie Filozoficko-prírodovedeckej falulty Slezskej univerzity v Opave.

To stačí na prežitie?

Minulý rok som odučil aj dva semestre na Masmediálnej fakulte Paneurópskej vysokej školy v Bratislave. Uvidíme, ako to bude budúci školský rok. Korona všeličo poposúvala a trochu zamiešala karty. Popri učení fotím komerčné zákazky pre rôznych klientov.

Na legendárny opavský inštitút si najprv chodil ako študent, teraz tam učíš. Čím je podľa teba práve táto škola taká dobrá?

Stále je to o tom, že ak niekoho fotografia živí a má záujem k nej pristupovať hlbšie, ako len k remeslu, automaticky príde na to, že musí do Opavy alebo sa ísť vzdelávať niekde inde. Vzdelanie znamená rozvoj. Opava je jedna z mála možností pre pracujúceho človeka, ktorý by nezvládal denné štúdium.

Je zaujímavé, že takmer každý, kto začne chodiť do Opavy sa do školy akoby zamiloval.

Tiež poznám veľa ľudí, ktorí takto skončili. Som jedným z nich.

Čím to je?

Ľuďmi ktorí tam sú. Učiteľmi a študentmi. Základ je pedagogický zbor. Je zaujímavý a stabilný. Atmosféra a energia školy láka nie len mladých, ale aj starších.

V súčasnosti pedagogický zbor už obohacuješ aj ty.

Bolo by lepšie opýtať sa študentov, ktorým prednášam, či je to o obohatení. Snažím sa. Zopár príjemných spätných väzieb som už dostal. V čase, keď som ja bol študentom komunikácia a kamarátsky systém fungovali veľmi dobre a ten zostal. Inšpirácie a prezentácie rôznych autorov sa snaží prinášať aj ja. K tomu, samozrejme, pridávam aj niečo svoje.

Hodnotenie fotografií vyžaduje pokoru. Do fotky je každý múdry. Čo je vlastne dobrá fotka? Ako vyzerá?

Je to subjektívna vec. Pri hodnotení prác treba byť veľmi opatrný. Dôležité je neodradiť. Treba hľadať a vyzdvihovať dobré príklady, ktoré môžu zaujať, povzbudiť a motivovať. Pri tom je dôležitá aj konštruktívna kritika, aby sa človek nemotal vo veciach, ktoré nemajú až taký význam. Možno na iných školách pestujú iný typ fotografie. Dôležité je vybrať si správnu školu a mať jasno, akým smerom sa chce autor uberať. Opava je našťastie rôznorodá. Je v nej priestor pre dokumentárnu fotografiu, máme aj špičkových odborníkov na reklamnú fotografiu a na konceptuálnu fotografiu. Prednášajú aj špičkoví žurnalistickí fotografi. Pestrosť pedagógov je inšpiratívna.

Nemal si niekedy chuť povedať študentovi, aby to zahodil aj s rukami?

Zatiaľ nie. Učím krajinársku a žurnalistickú fotografiu. Veľmi dobre chápem, že krajinárska fotka nemusí baviť každého. Snažím sa im ukázať to najlepšie z toho čomu sa venujem a čo ma baví. Chápem, že to niektorých ľudí nemusí osloviť. Ani mňa neoslovuje každá fotografia.

Prázdne ulice počas pandémie boli v podstate tiež akoby krajinky. Síce žiadne slniečko s kopčekami, ale predsa krajina.

Prísne žánrové členenie má už moderná fotografia za sebou. V súčasnosti sa objavujú kombinácie rôznych žánrov. To je to, čo ma baví. Krajina sa prelína s portrétnou fotografiou, zátišiami či architektúrou. Sám by som nevedel jasne a striktne definovať, čo je krajinárska fotografia súčasnosti.

Asi ti veľmi rýchlo napadlo, že treba vyraziť do ulíc a fotiť prázdne mesto. Spomínaš si na nejaký moment, ktorý ťa k tomu priviedol?

Mesto fotím dlhodobo. Len som prirodzene pokračoval. Korona sa postarala o to, že zrazu prišli nové impulzy. Mesto sa vtedy stalo vizuálne zaujímavé pre mnohých fotografov. V tom čase som prišiel, tiež vďaka korone, o prácu fotoreportéra, takže som mal viac času venovať sa voľnej tvorbe.

Čo ti to prináša, že fotografuješ takéto obrázky?

Uspokojenie a naplnenie je základ. Mám rád krajinu, rád spoznávam mesto a vnímam ho z rôznych pohľadov. Cítim výmenu energie a keď k tomu fotografie prinášajú spätnú väzbu mám radosť. Nie je mi jedno čo bude s mojimi fotkami. Teším sa z výstav alebo len z toho, že môžem niekoho inšpirovať.

Keď ti teraz zazvonil mobil na stole som si všimol, že sa na displeji objavilo: film labak. To ozaj?

Jasné.

Na film?

Veľa fotografujem na film.

Prečo?

Je to iný spôsob práce, procesu a výsledku. Najdôležitejší je proces a všetko čo sa s ním spája. Je to zdĺhavejšie, náklady sú s tým šialené, ale baví ma to. Filmy si dávam dobre vyvolať a dobre naskenovať. V poslednom čase už fotky nezväčšujem sám, ale si ich dávam vytlačiť. Veľa vecí robím na farebný, negatív stredného formátu.

V čom je rozdiel oproti čipu?

V práci. Tu nevidím okamžite výsledok. Na digitále si skontroluješ záber, ako vyzerá a podľa toho sa zariadiš ďalej. Filmu a sebe musím uveriť, že už to tam je tak, ako to chcem. O tom, či to tam fakt je alebo nie je sa dozvieš o týždeň, keď to spracuješ. Je to pomalá fotografia v protiklade so súčasnosťou a technickou dokonalosťou. Už len z technického hľadiska sa musím veľa triafať. Bavia ma aj rôzne formáty, štvorec 6x6, 6x7 a ďalšie…

Ale, veď to všetko si dokážeš simulovať na moderných fotoaparátoch.

Nie, nedokážeš simulovať zobrazenie stredného formátu na FullFrame čipe alebo na tvojom obľúbenom Micro 4/3 systéme. To sú úplne iné ohniskové vzdialenosti objektívov. Pomery strán simulovať dokážeš, ale podanie obrazu a zobrazenie perspektívy je jednoducho iné. Bude to na pohľad vyzerať úplne inak.

Tvojim ďalším zaujímavým projektom, ktorý rád sledujem sú stanice.

Venujem sa im cez desať rokov. Začal som ich fotografovať ešte predtým, ako som sa stal študentom v Opave. Niekoľko rokov som na tento projekt používal stredný formát 6x6.

Štvorec, vyrovnané línie…

Priznávam sa: Keď mi došli peniaze na filmy, začal som ich fotografovať na digitál a vyrezávam z obrazu štvorec. V tomto prípade to až tak neprekáža. Zostáva mi viac peňazí. Okrem staníc fotím motoresty. Tento projekt už má tiež zopár rokov. Najviac sa venujem mestskej krajine.

Občas máš v meste aj nejaké portréty.

Boli také situácie mestských ľudí, trebárs Petržalke. Okrem ľudí ma baví aj príroda v meste, ako si s nami nažíva. Urobil som aj pandemickú sériu našich umelcov Bez divákov. Táto téma, tiež vyšla z korony. Zapáčila sa Denníku N, oslovili ma a bude kniha. To bol stav, keď voľná tvorba zaujala a bola z toho hneď aj nejaká malá príjemná práca. Mne korona priniesla veľa tém v takej koncentrácii o akej som pred tým nesníval. Ale, vzala mi aj pravidelný príjem z médií.

Kúpil si niekedy niekto od teba takú fotografiu? Poteší, keď niekto prajaví záujem.

Boli také situácie, že som uspel aj komerčne. Každý záujem mi otvára ďalšie dvere. Viem, že nerobím fotografiu za ktorou by sa zberatelia trhali. Možno to príde…

Do Bratislavy si prišiel z Košíc. Prečo?

Za prácou. Po tom ako som doštudoval Podnikovo-hospodársku fakultu Ekonomickej uviverzity som vedel, že ekonomike sa nechcem venovať. S fotografovaním som začal už na strednej škole. Začal som sa ňou živiť. Najprv som robil dokumentačné fotografie pre reklamné agentúry a potom som nastúpil do médií. Na viac ako jednu dekádu som zakotvil vo veľkom vydavateľstve. Hneď, ako som sa začal živiť fotografiou som vedel, že ju chcem aj študovať, spoznávať ju a zaujímavých ľudí okolo nej.

Bolo ťažké dostať sa do médií?

Mal som veľa šťastia.

Pýtam sa preto, lebo to vyzerá jednoducho. Prídeš, zapáčiš sa fotkami a už to ide. Ale, ono to tak nie je. Dnes by si to isto také jednoduché nemal.

Fotografov je veľa, veľa ľudí rado fotí, technika je vyspelá. Začínajúci fotografi o nej nemusia ani z ďaleka toľko vedieť. Ani na remeselnosť sa už nekladie až taký dôraz, ako kedysi. V minulosti si remeslo musel ovládať. Dnes mnoho krát stačí nadšenie a viac riešiť netreba. Fotografia je otvorená živnosť pri ktorej nie je kľúčové vzdelanie. Na trh sa dá vstúpiť veľmi jednoducho bez obmedzení a podstate aj bez ničoho.

Napriek tomu jedna pekná poučka hovorí: Najlepšie fotky vznikajú, keď zabudneš na všetky pravidlá a poučky, len sa ich najprv musíš naučiť a zvládnuť!

Toto funguje. Sloboda je základ. To je princíp aj našej školy, naučiť remeslo a potom dať priestor osobnosti, myšlienkam a nápadom.

Ty a technika?

Mám rôznu techniku na rôzne veci. Na vlastné projekty mám najradšej film a stredný formát. Na štvorce 6x6 mám Hassellblad, 6x7 Pentax. Mám aj nejaké kinofilmové aparáty, ale na tie už nefotím. Viac ma baví stredný formát. Z digitálnych fotoaparátov používam Nikony D850 a Z6. Techniku si treba zvoliť tak, aby uľahčila fotografovi cestu k tomu, čo chce dosiahnuť.