Phil Hatcher-Moore: Pomáham cez fotografie

Stretli sme sa v Badene pri Viedni na fotografickom festivale La Gacilly – Baden. Vystavoval tu svoje fotografie z Kazachstanu, z projektu Duchovia polygónu, zobrazujúce život ľudí v zóne niekdajších nukleárnych testov. Phil pochádza zo Spojeného kráľovstva a od roku 2011 sa profesionálne zaoberá reportážnou fotografiou a videami. Spolupracuje s najvýznamnejšími svetovými printovými a online médiami. Jeho práce boli uvedené aj na prestížnom fotografickom festivale Visa pour l´Image vo francúzskom Perpignane.

Inštalácia tvojej výstavy tu v Badene, v budove, kde kedysi boli byty, ale už je roky opustená, dala fotografiám nečakanú silu.

V peknom sterilnom priestore klasickej galérie

 s čistými bielymi stenami nevynikli tak ako tu. Tento priestor diváka doslova prenesie na tie miesta.

Prečo tento projekt?

Väčšina mojej práce je momentálne o vzťahu človeka a jeho prostredia. O tom, aký vplyv na životné prostredie máme. Dostal som sa k tomuto príbehu a začal som si zisťovať všetky dostupné informácie. A čím viac som o tom čítal, tým viac ma to šokovalo. Ide o zónu v kazašskej stepi okolo Semipalatinsku. Takmer štvrtina všetkých nukleárnych testov na svete sa odohrala práve tu. Státisíce ľudí stále žijú v zóne so zvyškami radiácie. Práve keď som si zisťoval informácie, prišiel mi mail od Nadácie Yvesa Rochera s grantovou výzvou na fotografické projekty o životnom prostredí. Povedal som si, že presne táto téma sa tam hodí. V roku 2016 som získal grant. To mi umožnilo cestovať do Kazachstanu. V rokoch 2016 a 2017 som tam bol dvakrát, vždy približne na jeden mesiac.

Nukleárne testy tam prebehli ešte za studenej vojny.

Áno, a pritom má táto téma v sebe čoraz viac aktuálnej naliehavosti. Je spojená s geopolitikou. So súčasným dianím. V dobe, keď sa diskutuje o globálnom nukleárnom odzbrojení a predsa sa nájdu krajiny, ktoré odstupujú od dohôd a testujú nukleárne zbrane.

Akým spôsobom si hľadal príbehy, ktoré si potom fotografoval?

Dva alebo tri mesiace som strávil výskumom témy a hľadaním kontaktov, vďaka ktorým by som sa dostal na tie miesta. No ukázalo sa, že na diaľku je to nemožné. Tak som priletel do Astany a začal som sa rozprávať s ľuďmi. To je predsa každodenná práca novinára. A ja sám seba považujem za novinára, ktorý používa fotografiu na rozprávanie príbehov. Lenže Kazachstan je veľmi byrokratická krajina. Kedykoľvek som sa dal s niekým do reči a pýtal som sa ho na túto tému, povedal, že o tom sa musím porozprávať s jeho šéfom. Vyzeralo to tak, že sa budem musieť po tom rebríčku dostať až k prezidentovi. Tak som rovno odcestoval do zóny. Opäť som stretával rôznych ľudí. Sociálni pracovníci ma nakoniec priviedli do rodín. Prístup do nukleárneho výskumného centra som vybavoval oficiálne, cez úrady.

Ako ťa vnímali ľudia? Boli ochotní podeliť sa o svoje príbehy a nechať sa fotografovať?

Kazachstan pôsobí na úvod ako veľmi uzavretá spoločnosť. Ale len čo sa prelomia prvé bariéry, ľudia sú veľmi priateľskí. Takže na prvý pohľad, na ulici, vyzerali odmerane. Samozrejme, pre takýto typ fotografie im nemôžeš okamžite povedať, aby ti zapózovali. Najprv som sa snažil, aby pochopili, prečo chcem rozprávať ich príbeh. Začali ma pozývať k sebe domov. Hovoril som s nimi hodiny, niekedy celé dni. Pýtal som sa ich na ich život. Až na konci týchto rozhovorov som fotografoval. Samozrejme, boli aj ľudia, ktorí nechceli hovoriť o minulosti a odmietli ma.

Kto ti najviac utkvel v pamäti a prirástol k srdcu?

Najviac času som strávil s rodinou chlapca Alidžana. Je na mnohých fotkách. A on je odpoveďou na otázku, prečo je táto téma aktuálna aj dnes, hoci testy prebehli pred viac ako päťdesiatimi rokmi. Alidžan mal deväť rokov a narodil sa s postihnutím. Jeho matka pritom bola zdravotne úplne v poriadku a v zóne predtým nežila. Bývali tam jej rodičia. Na Alidžanovom príbehu vidno, ako radiácia ovplyvňuje gény a celé ďalšie generácie. Dlhé hodiny som sedel u nich v kuchyni, rozprával sa s nimi, fotografoval. Alidžanova matka nemá prácu. Stará sa o postihnutého chlapca, má aj ďalšie deti a s manželom žijú oddelene. Je v komplikovanej situácii. Ako veľa ďalších. Najznámejšou tvárou výstavy je postihnutý muž so zdeformovanou tvárou. Má 38 rokov, jeho mama, ktorá sa oňho stará, vyše sedemdesiat. Jej najväčší strach je, čo bude s jej synom, keď zomrie. Neexistuje totiž systém štátnej starostlivosti o tých ľudí.

Mal si dopredu premyslené, aký prístup zvolíš na vyrozprávanie tohto príbehu?

Keďže tie veci sa diali dávno a tá story je minulosťou, vedel som, že budem potrebovať portréty starých ľudí. Ten príbeh majú totiž vrytý do kože. Druhá téma bola krajina, kde sa to všetko stalo. Zarazilo ma to obrovské množstvo odpadu, ktorý ľudstvo dokáže vyprodukovať. Bol som v meste, kde kedysi žilo tridsaťtisíc ľudí. Teraz je úplne opustené. Je tam budova za budovou – a všetky prázdne. Odpad. A ďalšou mojou témou boli reportážne fotografie. Takže som ten príbeh chcel vyrozprávať všetkými možnými spôsobmi. Portrétmi, ktoré sú zakonzervovaním minulosti. Krajinkami, ktoré ukazujú, ako tá spoločnosť žije teraz. A fotografiami ľudí, ktorí trpia následkami toho všetkého.

Ako si tam pracoval? Potreboval si stále so sebou tlmočníka?

Nanešťastie nehovorím kazašsky a moja ruština je hrozná. Ovládam len zopár zdvorilostných fráz. Takže som potreboval tlmočníka. Najprv som si našiel fixera. Ale rýchlo som pochopil, že tým štýlom pracovať nechcem. Obvykle nepracujem s fixermi. Tam som zistil, že keďže tú tému už spracovali iní novinári, ten fixer má doslova menu s osobami a miestami, ktoré žurnalistom ukazuje. A to nie je môj štýl. Tak som išiel na miestnu univerzitu, na katedru anglického jazyka, a opýtal som sa na niekoho, kto by mi mohol tlmočiť. A keďže ten človek nemal predtým skúsenosť s touto témou a nepracoval s novinármi, jeho prístup bol úplne iný. Skvelý. Veľmi ľudský.

Kedy a prečo si vlastne začal fotografovať?

Keď som vyrastal, fotke som sa nevenoval. Ale rád som si pozeral dokumentárne fotografie. Ešte ako malý chlapec som si požičiaval z knižnice knihy vojnových fotografov a pozeral som sa na obrázky. Vyštudoval som IT, presťahoval som sa do Paríža a začal som v tomto odbore pracovať. Ale stále viac ma priťahovala dokumentárna fotografia. Po niekoľkých rokoch som mal našetrené nejaké peniaze. Hovoril som s mnohými fotografmi, prečítal som veľa kníh, ktoré napísali. Rozhodol som sa, že vyskúšam fotožurnalistiku. V roku 2011 som odišiel do východnej Afriky. Pôvodne som plánoval šesťmesačný pobyt v Keni. Bolo z toho päť rokov. Býval som v Nairobi a cestoval som do Južného Sudánu, Konga, Rwandy, Somálska. Fotografoval som pre veľké svetové médiá a agentúry. Mal som veľké šťastie, stretol som správnych ľudí. Bol som v správnom čase na správnom mieste. A vyšlo to.

Si na voľnej nohe?

Áno. Na jednej strane je to ťažké, situácia v tomto odvetví je náročná. Na druhej strane cítim ako obrovské privilégium, že môžem robiť to, čo robím. Mojou prácou je vybrať si tému, ísť do sveta, naučiť sa o nej čo najviac a podať to ďalej prostredníctvom fotografií. A to sú dve vášne, ktoré mám: učiť sa nové veci a fotografovať. Napríklad ešte pred dvomi rokmi som nevedel takmer nič o radiácii, o nukleárnych pokusoch. Teraz som takmer odborník.

Na čom pracuješ momentálne?

Na veľkom projekte o tom, ako poľnohospodárstvo mení charakter krajiny v Spojenom kráľovstve. Predtým som sa viac venoval konfliktom a humanitárnym otázkam. Teraz sa sústredím na vzťah človeka a prírody.

Ako fotograf uprednostňuješ ľahkú výbavu alebo máš rád so sebou veľa techniky?

Pracujem veľmi naľahko. Nosím so sebou jedno alebo dve telá a zopár objektívov. Používam prirodzené svetlo. Ľudí inštalujem len pri fotení portrétov. Inak fotím čistú reportáž. Nikoho neinštruujem, kam sa má posadiť a čo má robiť. Jednoducho sa dívam a zachytávam momenty, ktoré sa predo mnou odohrávajú.

Téma kazašskej zóny nukleárnych testov bola už fotograficky spracovaná pred tebou. To isté môžeme povedať takmer o každej téme na svete. Myslíš si, že napriek tomu môže fotograf priniesť niečo nové?

Je to zložité. Momentálne vzniká veľa fotografií. Existencia fotoaparátu v smartfóne urobila fotografa takmer z každého. Ale to, čo robím ja, je o príbehu. Nie o jednej fotke. Príbeh nemôžem vyrozprávať jednou fotkou, lebo sa skladá z mnohých fragmentov a nielen jediného okamihu. Pre fotografa platí dôležitá zásada: musí byť opatrný, aby neskĺzol do klišé. Moja fotografia je unikátna v tom, že je to médium na prenos informácií, ktoré dostávam od ľudí priamo ja. Fotografujem pocity, vnímanie, udalosti. Aj moje komentáre k fotografiám sú unikátne. Fotka má obrovský význam aj dnes vo svete videa. Obrázok ťa okamžite vtiahne do seba. Takú silu nemá ani video.

Fotografoval si konflikty a ľudské nešťastie. Myslíš si, že fotka môže niečo z toho zmeniť?

Pre mňa je dôležité pomáhať ľuďom cez fotografie a zverejňovanie ich príbehov. Tak hovorím za konkrétnych ľudí z mojich fotografií. Aj keď je to len maličká časť spomedzi trpiacich na celom svete, určite to má svoj význam.